Lubica Birkova, na materskej dovolenke, Telgart:
- Pri troch detoch ani velmi nie, mam pri nich vysoke tempo. K fasiangom patria sisky, ale ja ich nerobim. Mame dobru susedu, ktora nam ich vzdy donesie. K fasiangom patria aj karnevaly. V skole uz mali karneval a v skolke by este mali mat. Inak tradicie nepestujeme, nieto casu, nemam tu mamu, ja som z Presova a ani svokru.

Manzelia Anna a Michal Palfiovci z Michalovej:
- Tak vam poviem, ze my sme uz na to stari. Nas to uz nebavi, mame inaksie starosti. Ked sme boli mladi, tak este, chodievali sme na zabavy. Teraz ak napeciem sisky a nic viac.

Alzbeta Mutisova, casnicka, Helpa:
- No, fasianggy su od Troch kralov do Popolcovej stredy, kedy pochovavaju basu. Pochadzam z Helpy a tam sa tieto tradicie dodrziavaju. Pochovava sa basa, niekedy boli sviatky tri dni, teraz na kedy vyjde, vacsinou na vikend, na piatok, na sobotu. Chodievame na zabavy, robia sa tam vselijake maskary, prezliekaju sa za certov a podobne. Myslim si, ze tato tradicia by sa mala zachovavat, je to pekne. Ale bohuzial vo vela mestach a v dedinach to uz vymrelo. Su vsak este taki ludia, ktori sa z toho tesia, maju z toho radost. Teraz je taka doba, ze ludia sa vzhladom na sucasnu situaciu z toho netesia. Myslim si, ze na tychto fasiangovych plesoch a zabavach sa mozu odreagovat. Mne sa to paci a som rada, ze ta tradicia este zostava.

Zuzana Cernakova, nezamestnana, Nemecka:
- Fasiangy su od Troch kralov do Skaredej stredy. Kazdorocne chodievame s detmi na bursu do Valaskej, odkial som. Deti obdivuju masky v sprievode, takze keby sa to udrzalo, bola by som rada. No a tradicne chodievame na plesy do Dubovej. Viem, ze aj v Jaseni dodrziavaju tradicie s maskami, hoci som sa tam este nebola pozriet.

Sanca pre deviatakov v Hotelovej a v Obchodnej akademii v Brezne
Pre tych, ktori v tomto skolskom roku koncia povinnu skolsku dochadzku, je najvyssi cas skorigovat vysledky polrocnej prace a rozhodnut, co dalej. Moznosti je vela, ale rozhodovanie nelahke.
Prave s cielom pomoct ziakom pri volbe buduceho povolania usporiadala Hotelova a Obchodna akademia v Brezne v pondelok 11. januara Den otvorenych hodin. Pozvanie prijali deviataci zakladnych skol kraja spolu s vychovnymi poradcami.
Chcem sa s vami podelit o dojmy z tohto podujatia. Po vstupe do arealu skoly sme sa dozvedeli informacie o studiu a o podmienkach prijatia v skolskom roku 1999/2000 od vychovnej poradkyne Mgr. L. Hevesiovej, ktora v spolupraci s riaditelkou skoly Mgr. E. Docekalovou a pedagogicko-psychologickou poradnou tento den aj pripravila.
Co vsetko devaitaci mali moznost vidiet? Zaujali ich hodiny nemeckeho a anglickeho jazyka, informatiky, techniky administrativy a ekonomickych cviceni. V odbornych ucebniach hotelovej akademie obdivovali moderne vybavene priestory, ktore interierom splnaju najvyssi trend a prispievaju k priprave studentov na buduce povolanie. Prakticka cinnost tretiakov na hodine techniky obsluhy nadchla nasich ziakov najma pri pohlade na sikovne ruky, ked prave tranzirovali rybu. Studenti zaujemcom hovorili o svojich skusenostiach zo zahranicnej praxe v Nemecku, Francuzsku a vo Svajciarsku.
Vieme, ze prijatie ziakov na obidve stredne skoly je podmienene uspesnostou v zakladnej skole a samozrejme vysledkami, ktore preukazu na prijimacich pohovoroch, ale prvy dojem zaujemcov o studium bol ten najlepsi a stal za to. Den otvorenych hodin sa uskutocnil nad nase ocakavanie.

Zimne radovanky

Zivot nasich skolakov je veru velmi vesely a radostny, hlavne zima nam ponuka plne vrece radosti. V radostnom duchu sa niesol aj december, ktory v sebe skryva najkrajsie sviatky roka a nasi skolkari si ho pripomenuli besiedkami. Ale veru nie je im smutno ani teraz v januari, pretoze sa tesia, kedy pojdeme von, aby sa v skolskej zahrade mohli spustat na klzakoch a zasutazit si. Predskolaci chodia na klzisko, kde skusaju prve nesmele kroky a sikovnejsi aj male piruetky.
Ale radost v srdieckach deti je prevelka, pretoze sa blizi nas detsky karneval a deti si pripravuju program tak, aby sa pacil nielen rodicom, ale i ostatnym.
Rodicia tiez maju plne ruky prace, aby sa saso, princezna ci slon zapacil vsetkym divakom.

Anna Rostarova
Materska skola Hradby

Bravacovske kulturne sviatky

Asi pred rokom, nadseny dvoma predstaveniami divadelnych ochotnikov v Bravacove, som premohol prirodzeny strach a napisal som svoje pocity ohromeneho divaka. Inak to nebolo ani cez nedavne sviatky, len ja som z rodinnych dovodov nedorazil nacas a prisiel som o vystupenie zmiesaneho spevackeho zboru Domovina. Ale nie az tak uplne, al o tom neskor, najskor uvodne slova.

Od mojho lanskeho rozpravania sa v Bravacove uskutocnilo opat niekolko vyznamnych akcii. Na niektorych som bol: zazil som napriklad na vlastne oci a usi nieco take krehke, ako je zrod tradicie - ludova hudba Bukovinka so svojimi priatelmi pochovavala na konci fasiangov basu a nadsenie divakov ju urcite zavazuje pokracovat v nej. V lete som sa zucastnil na koncerte zmiesaneho spevackeho zboru Domovina. Suboru, ktory sa predtym vyznamnou mierou podielal aj na kulturnom programe sprevadzajucom oslavy bravacovskeho sviatku - styridsiatich rokov osamostatnenia obce. Vtedy, pod taktovkou Jozefa Gasperana, umeleckeho sefa, ako i autora v jednej osobe, poprvykrat zaznela aj piesen Ty moja rodna - hymnus na oslavu obce. V juni oslavila Bukovinka s velkou slavou a s uspechom svoje patrocne trvanie. A boli dalsie akcie, dalsie stretnutia, sportove podujatia, volejbalovy celodenny maraton. Naposledy uz spominany vianocny koncert Domoviny a divadelne predstavenie Jana Lecka Miestny rozhlas. Vela z tychto podujati urcite opat prekrocilo hranice i vyznam obce, a je preto velka skoda, ze sa doteraz nenasiel kronikar, ktory by o nich priebezne referoval. A tak opat sadam k pocitacu, aby som neumelo popisal neopisatelne a zaznamenal na vecnost prchave chvile stastia, radosti a ludskej sudrznosti, ktore tu, spolu s priatelmi, prezivam. Zvlast potesitelne je, ze na tychto prikladnych aktivitach, na praci a tiez na ich uspechoch popri ostrielanych a skusenych pod vedenim zasluzileho a invenciou a osobitostou hyriaceho Jozefa Gasperana sa podielaju aj mladi. Ludova hudba Bukovinka s primasom Marekom Pobisom sa rozsirila pod jeho vedenim aj o tanecny kruzok a nadalej maju postarane ako o nadsenych mladych interpretov, tak aj o nadsenych divakov.

No a u divakov, u spomenutych nadsenych a umeniamilovnych divakov na chvilu este ostanem, vlastne az tento zaver je hlavnym dovodom mojho pisania. To, ze som nebol na Bozie narodenie v Bravacove, sposobilo, ze vianocny koncert zmiesaneho zboru Domovina som pocul az o dva dni, ked subor odcestoval na pozvanie do ... Nie je dolezite, ktora obec subor pozvala, ktore zastupitelstvo prejavilo tolko odvahy a dobrej vole sprostredkovat svojim obyvatelom medzi bohatstvom a hojnostou oplyvajucimi sviatkami s televiziou i komponovane predstavenie s inzerovanym repretoarom ludovych, klasickych a duchovnych piesni. Ono by to totiz bolo kdekolvek podobne. Vstupne sa nevyberalo, nadherna sala bola prijemne vykurena, diskoteka sa v ten den nekonala ... a prislo dvadsat divakov, z toho styria sme prisli so suborom a bolo nam tu tesno.

S hrdostou sme spominali na takmer vzdy zaplneny kulturny dom "u nas doma" v Bravacove, na vnimavych, vyobliekanych susedov, ktori sem prichadzaju v radostnom ocakavani buducich slavnostnych chvil. Ake samoucelne a mrtve je umenie dovtedy, kym ho divak alebo citatel - vnimavy posluchac prebudi k zivotu, zhodnoti a povysi na Umenie. A naopak. V Bravacove je prekvapujuco plno na javisku i dole v sale. Preco teda valat vsetky chyby na neprajny cas, na televiziu, na politiku, atd. Nasa kulturnost sa samozrejme neda merat poctom vzhliadnutych divadelnych predstaveni alebo vypoctom slavnostnych chvil. Meradlom budu vzdy vsedne dni, prirodzene gesta, ludska snaha o vlastne zdokonalenie - a na cestu, veducu k tomu cielu, moze kazdemu z nas posvietit tiez Umenie.

Tym som chcel skoncit. Podakovat vykonnym umelcom, to v prvom rade - za poeziu v zivote, ale o nic menej podakovat i divakom za zivot v poezii. Jedni bez druhych by neboli a pre nas, co prichadzame zblizka i zdaleka, by bez jednych i bez druhych uz nebolo ani Bravacovo.

Petr Mach

Spomienky na oslobodenie Benusa a Bravacova

Narodila som sa na Bielych handloch v osade Pobisovo, a tak som aj druhu svetovu vojnu cez svoje detstvo prezivala tu. Pamatam si, ze v dome, kde som sa narodila, Vianoce roku 1944 oslavovali este Nemci, ale uz mali obavy, ze od Cervenej Skaly sa tlacia vojska Cervenej armady. Bolo to presne 30. januara 1945, ked mama mna a moju sestru v noci zobudila, zabalila nas do vlniaka a odviedla do posledneho domu smerom do Bravacova k rodine Knapcokovcov. Poprosila ich, aby nas rano vyprevadili k starej mame v Bravacove, kde sa skryval nas otec ako povstalecky vojak s omrznutymi nohami. Mama sa vratila naspat do Pobisova. Pred chlievom nasla zabitu svinu, ktoru Nemci brali so sebou. Slovom, rabovali. Kde-komu zobrali i byka alebo kravu. Este cez den si pripravili vybusninu na vyhodenie mosta. Len vdaka prosbam ludi, ktori vedeli po nemecky a vdaka roznym masovym vyrobkom z domacich zabijaciek, nevyhodili most cez zeleznicu a statnu cestu. Mozno by ho aj vyhodili, ale tlacila ich uz Cervena armada. Tridsiateho prveho januara 1945 boli obidve obce oslobodene, ale z breznianskej Skalky sa strelba ozyvala az do marca. Po vyhodeni mosta cez Hron stari muzi, ktori ostali doma, pripravili provizorny most zo siahovice. Osada Pobisovo bola odrezana od Benusa a kym postavili provizorny most, ludia chodili naokolo cez osadu Filipovo. Pri vyhodeni mosta boli na domoch v blizkosti mosta povybijane okna, popukane dvere a poskodene strechy. Ked nasa mama ako-tak zaplatala okna, prisla pre nas do Bravacova. Za dedinou boli kanony, ktore smerovali na Skalku. Zakazdym, ked vystrelili z kanona, otvarali sa nam dvere a pukali skla, ktore este ostali po vyhodeni mosta. Po oslobodeni obce zo Zadnych Halan evakuovali pribuznych z otcovej strany, pretoze na mesto a na okolie dopadali strely mierene zo Skalky. V jednej izbe sme sa tiesnili desiati ludia, pretoze v zadnej izbe bol "lazaret" (raneni rumunski vojaci, ktori vo svojom boli stenali). Ti, ktori skonavali, hovorili: Domine, Domine. My deti sme sa tvarou v tvar pozerali na tuto krvavu hrozu. Nech nase deti a vnuci nevidia to, co sme videli my deti zijuce pocas vojny, ale nech sa raduju v mieri!

Margita Vrbovska