26. JANUAR 1999 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Kratke stretnutie

Plesk! Marko spozornel. Tam niekoho biju. "Mas byt k dispozicii kazdu dennu i nocnu hodinu, rozumies?!" pokracoval neznamy. "Si jeho manzelka, takze sa z toho nevykrutis. Dobre vies, co sa stane, ak odmietnes!" Plesk!

Niezeby Marko rad pocuval za dverami, no neznasal nasilie. Vo vedlajsej izbe bili zenu a rozodol sa, ze ak budu nasledovat dalsie facky, upozorni na svoju pritomnost. Z nicoho nic ostalo ticho, svetlo zhaslo.

Na druhy den si Marko nocnu prihodu vyhodil z hlavy. Nabity program mu nedovoloval mysliet na problemy akychsi cudzich manzelov, pretoze tohtorocne muzstvo bralo treningy vazne, co sa napokon od nich aj ocakavalo. Chlapci neodflakli jedinu minutu, nezobrali osobne volno, comu sa ich trener cudoval. Na sobotu naplanoval trening do obeda a v nedelu iba na dve hodiny. Ostatok vikendu maju pre seba, no nesmu sa vzdialit z objektu bez trenerovho suhlasu. Chlapci to ocenili hlasnym prejavom radosti. Az na jedneho.

Svetlovlase, modrooke chlapca s nimi trenuje prvu sezonu. Ma presne to, co Marko pozaduje: pohotovost, rychlost, vytrvalost. Pri kazdom stretnuti si da aspon jeden gol. Je sice trocha viac vyvinutejsi na svoj vek - nerobi mu tazkosti prisposobit sa treningu. I presnost k nemu patri ako snurka do topanky. Zrejme ma aj doma prisnu vychovu. Malovravny, skromny, sa teraz rozpacito obzeral okolo seba. Akoby sa chcel nieco spytat a nakoniec si to rozmyslel.

O osmej vecer Marko nevydrzal v dusnej izbe, tak sa vybral von. Skoro sa zrazil na chodbe s chlapcom, ktory vychadzal z izby, kde predoslu noc bili zenu.

"Peter, co si tam robil?" spytal sa prisne Marko, hoci ho z kradeze neupodozrieval. Mladenec ocervenel po korienky vlasov a sklonil hlavu. "Co si tam robil?" opakoval uz nie tak ostro.
"Mam tam..." hladal slova.
"Pod sa prejst," vzal ho okolo pliec. Cosi mu branilo prisnejsie ho vypocuvat. Chvilku sa mlcky prechadzali, pricom Peter neisto pokukoval po trenerovi.
"Byva tam moja pribuzna," povedal ticho.
"Nehovoris to nadsene," poznamenal Marko a skumavo sa na chlapca zahladel.
"No," pokrcil plecami. "Vydala sa za mrzaka. Prosim vas... ona ma..." tazko preglgol. "Ma pre seba kazdy den len pol hodiny... chcel by som byt vtedy s nou... od pol osmej do osmej..."
"Mhm, vies, Peter," rozmyslal Marko, ci mu povedat o bitke.
"Viem, trener," prikyvol smutne. "Vcera v noci ju zasa bili. Nechcela to priznat, ale ja som to na nej videl. Viac vam povedat - nesmiem."
Posledne slova vyslovil prudko, ba az zlostne. Marko nenaliehal
V sobotu popoludni malo druzstvo volno. Mladenci relaxovali kazdy po svojom a Peter cely stastny zvestoval Markovi, ze az do nedele vecera je jeho pribuzna sama. Manzel so sprievodom museli odcestovat a ona si vyprosila zvysny cas stravit tu.
Marko prave zamykal izbu, ked prisiel Peter k vedlajsim dveram, vopchal hlavu dnu a veselo zakrical:
"Simona, kde tolko trcis!"
Marko stuhol. Simona! Rozsirenymi ocami zizal na hnedovlase stvorenie, ktore vybehlo na chodbu. Zamkla za sebou a potom sa im pohlady stretli. Usmev jej zamrzol na perach, neveriaco krutila hlavou. Kym sa Peter spamatal, bola Markovi v naruci.
"Simona, co som sa ta nahladal," sepkal, hladkajuc ju po vlasoch.
"Umrela som, Marko," vzlykala mu na pleci. "V tu noc som prestala existovat."
Peter nechapavo pozrel na objimajucu sa dvojicu a v duchu si pomyslel, ako im to spolu pristane. Konecne si uvedomili, ze nie su sami. Vratili sa vsetci traja do Markovej izby. Simona s usmevom rozpravala o sprchovani po opici, no vzapati zvaznela.
"Chcel si vediet, preco som sa opijala," uprela na Marka smutne zelene oci. "Najprv by si vsak mal vediet, ze Peter je moj nevlastny brat. Mala som patnast, ked si moj otec priviedol druhu zenu aj s patrocnym dietatom. Moja matka umrela po mojich siedmych narodeninach. Otec ma vychovaval sam, az sa zoznamil s Petrovou mamou, ktora sa pred dvoma rokmi zabila pri autonehode. S otcom sa nieco porobilo. Zacal hrat. Vlastne prehravat."
Simona sa odmlcala. Marko medzitym namiesal vodku s dzusom, Petrovi nalial cisty dzus.
"A dalej?" chytil pohar do ruky. Ponukol i Simonu a Petra.
"Prehral vlastnu dceru," riekol Peter nahnevane.
"Prosim?"
"Pocujes dobre," potvrdila mu Simona a odpila z pohara. "Poziciaval si od bohateho priatela. Kedze mu nemal co vratit, uzavreli odpornu zmluvu. Otec v opilosti podpisal papier, ze ak este raz prehra, dostanu miesto penazi mna. Pan Galtuger si ma vybral za nevestu pre svojho syna." Opat sa napila. Peter vedel, co pride, tak radsej vysiel na balkon. "Moj manzel je na voziku, ma tridsat rokov, je ... homosexual a ... jeho intimny priatel byva s nami."

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia


Stalo sa

Prilba
Druha svetova vojna. Jej obrazy a odrazy mam pred ocami. Zvlast tie posledne mesiace a dni frontovej linie v okoli Brezna. Akosi sa jej zapacili dva zimne mesiace (januar - februar) pred styri a patdesiatimi rokmi. Nie a nie sa pohnut dolu Hronom. Nemecki vojaci drzali, okupovali okolite kopce. Spomeniem Lucky. Rumunski vojaci sa snazili nepriatela pohnut. Nedarilo sa. Mnohi polozili zivot.
Vybavujem si ako v jedno rano zo susedneho domu (C. Balog) nastupilo do boja sest muzov. Vecer sa vratili dvaja. Ti po stole rozlozili osobne veci padlych. Pliesky, nozik, hreben, zapalovac ...
Po rokoch na Luckach. Raz, v mesiaci putnickom, ked sme s dobrym priatelom nad zlato putovali z Valaskej hrebenovym chodnickom do Brezna, na vrchole kopceka sme si povedali - oddych. Smrecky, kopce od krtkov porastene travou, stali sa domovom mravcov. Robotne ich nohy, ruky, zuby kopceky zvacsovali, az je z toho "mesacna" krajina a ...
Stalo sa.
- Pozri sem, co mam, - povie priatel, ked sa vratil z "pochodzky". Prilba. Nemecka. Polstorocie sa ukryvala a kolko hubarov, turistov, vyletnikov vrchol kopca zlozilo. Prekracovali zakopy, gulometne hniezda ...
Spociatku udiv. Potom akysi srd a napokon priatel povie: - Mam kamarata. Zbiera taketo veci. Zvacsim jeho zbierku. Bude pripominat, lebo ...
Francuzsky prozaik R. Rollan bol napisal: - Kym ziju spomienky na minulu vojnu, narod nikdy nezacne novu. Kiez by mal pravdu. My sme vykrocili cestou k domovu.

Nase mlade talenty

Koncom oktobra m. r. sa v Polomke stretli ziaci zakladnych skol horehronskeho regionu na literarnej sutazi Polomske styri zvony. O tom, ako kedysi v 16. storoci zilo obyvatelstvo osad v okoli Benusa, rozprava baladicky pribeh dievciny, ktory podla kroniky obce Benus napisala ziacka 8. rocnika Zakladnej skoly v Benusi Miroslava Srnkova a za pracu v tejto sutazi ziskala 3. miesto.

Ked Mariska kozy pasla
(balada)

V davnych dobach, v nasich horach
roku Pana 1496,
panska vlada, panska vola
panovala ostosest.

Thurzovci a Fuggerovci spolok,
aky nema svet.
Zabudli na neuspechy,
zabudli na zlaty zmok,
zanedlho vyhrabali v hronskej zemi

med v ten rok.

Dreva vela bolo treba
do panskych hut pri Hrone,
este vacsia bola bieda,
no nik o nej nepovie.

Roku patsto styridsiatom
aj kralovna Maria
ocenuje lesne zlato,
to z dreveneho uhlia.

Vydavala rozkazy,
chranit lesy od skazy.
Lesy treba pestovat
a navzdy ich zachovat.

Vie o tom aj mladucka,
pekna dievka Mariska.

Co ma robit, co si pocat,
ked je v dome chudoba?

Hlada pomoc u bohatych,
ti zdvihnu nos - zobrota.

Hlada pomoc u chudobnych,
ti poradia, ako vedia.

"Ale pozor Mariska,
necakaj na hajnika!"
Pasie Marka, pasie kozy,
stale inde s nimi lozi.

Stopy po nich zahladza.
Doma na nu cakaju, chora matka,

drobne deti, vzdy,
ked slnko zachadza.

Kralovna je daleko,
pansky hajnik nablizku,
prichyti raz v panskych horach
pri kozickach Marisku.

Klaci, prosi: "Odpustte,
uz sa to viac nestane."
"Neplac, nesmut, Mariska,
usmev ti viac pristane.

Ak mi bude po voli,
zabudnem na kozicky,
zabudnem,
ze tu boli."

"Ach, velky pan, urodzeny,
chodte k mojej materi,
poproste ju, nech odpusti,
ked budem hnit v cmiteri.

Zbohom, zbohom, hory moje,
zbohom, zbohom, sestry moje,
moja dobra mat,
nieto citu v panskych srdciach,
ja sa musim brat.

A vy, vlnky mojho Hrona,
prijmite ma za druzku,
nech ozdobia moje vlasky
jeho striebornu stuzku.


Basnik - mernik

Takto je oznacovany basnik, ktoremu bolo dopriate dozit sa len patdesiatdva rokov. Napriek tomu si svojim dielom postavil vecny pomnik a zabezpecil stale miesto v dejinach literatury - Jan Botto.

Narodil sa pred stosedemdesiatimi rokmi, 27. januara, vo Vysnom Skalniku. Po zakladnej skole a gymnaziu zacal v roku 1843 studovat na lyceu v Levoci. Tu sa narodil druhykrat - ako Slovak a basnik. Svoje prvotiny pisal pod pseudonymom Janko Maginhradsky. Piesne slovenske a Povesti slovenske boli zapisane do pamatnice najlepsich prac. Do Pesti odisiel studovat odbor inzinier - zememerac. Po ukonceni studia pracoval na komasacii Turca, triangulacnych pracach vo Zvolenskej Slatine, Tisovci a v okoli Banskej Stiavnice. Zucastnil sa memorandoveho narodneho zhromazdenia, zbieral prispevky na pripravovanu Maticu slovensku, bol medzi jej zakladajucimi clenmi, neskor clenom literarneho odboru, ale aj mecenom revuckeho gymnazia. Okrem basni a balad, ktore pisal pod vplyvom ludovej slovesnosti, prilezitostnymi basnami reagoval na vsetky vyznamne spolocenske udalosti.

Jan Botto mal pracovny aj osobny vztah k Horehroniu. Na Horehroni vykonaval prace pre zvolensky urbarialny sud, meracske prace v Hornej Lehote, pokracoval komasacnymi pracami v Hornej a Dolnej Lehote. Neskor, ked bol bez trvalejsieho zamestnania robil plany kanalizacie Brezna, drobnosti pre Myto, plany cesty zo Slovenskej Lupce do Podkonic. Osobne sa priatelil a niekolkokrat navstivil Sama Chalupku v Hornej Lehote, poslal mu aj svoje rukopisy basni. Tesne pred smrtou v roku 1880 vyslo jeho vrcholne dielo Spevy ako prvy zvazok Knihovny ceskoslovenskej v Prahe.

Bottovo chore srdce prestalo bit 28. aprila 1881 v Banskej Bystrici.


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT