Kratke stretnutie
Plesk! Marko spozornel. Tam niekoho biju.
"Mas byt k dispozicii kazdu dennu i nocnu hodinu, rozumies?!" pokracoval
neznamy. "Si jeho manzelka, takze sa z toho nevykrutis. Dobre vies, co sa stane, ak
odmietnes!" Plesk!
Niezeby Marko rad pocuval za dverami, no neznasal nasilie. Vo
vedlajsej izbe bili zenu a rozodol sa, ze ak budu nasledovat dalsie facky, upozorni na
svoju pritomnost. Z nicoho nic ostalo ticho, svetlo zhaslo.
Na druhy den si Marko nocnu prihodu vyhodil z hlavy. Nabity
program mu nedovoloval mysliet na problemy akychsi cudzich manzelov, pretoze tohtorocne
muzstvo bralo treningy vazne, co sa napokon od nich aj ocakavalo. Chlapci neodflakli
jedinu minutu, nezobrali osobne volno, comu sa ich trener cudoval. Na sobotu naplanoval
trening do obeda a v nedelu iba na dve hodiny. Ostatok vikendu maju pre seba, no nesmu sa
vzdialit z objektu bez trenerovho suhlasu. Chlapci to ocenili hlasnym prejavom radosti. Az
na jedneho.
Svetlovlase, modrooke chlapca s nimi trenuje prvu sezonu. Ma
presne to, co Marko pozaduje: pohotovost, rychlost, vytrvalost. Pri kazdom stretnuti si da
aspon jeden gol. Je sice trocha viac vyvinutejsi na svoj vek - nerobi mu tazkosti
prisposobit sa treningu. I presnost k nemu patri ako snurka do topanky. Zrejme ma aj doma
prisnu vychovu. Malovravny, skromny, sa teraz rozpacito obzeral okolo seba. Akoby sa chcel
nieco spytat a nakoniec si to rozmyslel.
O osmej vecer Marko nevydrzal v dusnej izbe, tak sa vybral von.
Skoro sa zrazil na chodbe s chlapcom, ktory vychadzal z izby, kde predoslu noc bili zenu.
"Peter, co si tam robil?" spytal sa prisne Marko, hoci
ho z kradeze neupodozrieval. Mladenec ocervenel po korienky vlasov a sklonil hlavu.
"Co si tam robil?" opakoval uz nie tak ostro.
"Mam tam..." hladal slova.
"Pod sa prejst," vzal ho okolo pliec. Cosi mu branilo
prisnejsie ho vypocuvat. Chvilku sa mlcky prechadzali, pricom Peter neisto pokukoval po
trenerovi.
"Byva tam moja pribuzna," povedal ticho.
"Nehovoris to nadsene," poznamenal Marko a skumavo sa na
chlapca zahladel.
"No," pokrcil plecami. "Vydala sa za mrzaka. Prosim
vas... ona ma..." tazko preglgol. "Ma pre seba kazdy den len pol hodiny... chcel
by som byt vtedy s nou... od pol osmej do osmej..."
"Mhm, vies, Peter," rozmyslal Marko, ci mu povedat o
bitke.
"Viem, trener," prikyvol smutne. "Vcera v noci ju
zasa bili. Nechcela to priznat, ale ja som to na nej videl. Viac vam povedat -
nesmiem."
Posledne slova vyslovil prudko, ba az zlostne. Marko nenaliehal
V sobotu popoludni malo druzstvo volno. Mladenci relaxovali kazdy po
svojom a Peter cely stastny zvestoval Markovi, ze az do nedele vecera je jeho pribuzna
sama. Manzel so sprievodom museli odcestovat a ona si vyprosila zvysny cas stravit tu.
Marko prave zamykal izbu, ked prisiel Peter k vedlajsim dveram,
vopchal hlavu dnu a veselo zakrical:
"Simona, kde tolko trcis!"
Marko stuhol. Simona! Rozsirenymi ocami zizal na hnedovlase
stvorenie, ktore vybehlo na chodbu. Zamkla za sebou a potom sa im pohlady stretli. Usmev
jej zamrzol na perach, neveriaco krutila hlavou. Kym sa Peter spamatal, bola Markovi v
naruci.
"Simona, co som sa ta nahladal," sepkal, hladkajuc ju po
vlasoch.
"Umrela som, Marko," vzlykala mu na pleci. "V tu noc
som prestala existovat."
Peter nechapavo pozrel na objimajucu sa dvojicu a v duchu si
pomyslel, ako im to spolu pristane. Konecne si uvedomili, ze nie su sami. Vratili sa
vsetci traja do Markovej izby. Simona s usmevom rozpravala o sprchovani po opici, no
vzapati zvaznela.
"Chcel si vediet, preco som sa opijala," uprela na Marka
smutne zelene oci. "Najprv by si vsak mal vediet, ze Peter je moj nevlastny brat.
Mala som patnast, ked si moj otec priviedol druhu zenu aj s patrocnym dietatom. Moja matka
umrela po mojich siedmych narodeninach. Otec ma vychovaval sam, az sa zoznamil s Petrovou
mamou, ktora sa pred dvoma rokmi zabila pri autonehode. S otcom sa nieco porobilo. Zacal
hrat. Vlastne prehravat."
Simona sa odmlcala. Marko medzitym namiesal vodku s dzusom, Petrovi
nalial cisty dzus.
"A dalej?" chytil pohar do ruky. Ponukol i Simonu a Petra.
"Prehral vlastnu dceru," riekol Peter nahnevane.
"Prosim?"
"Pocujes dobre," potvrdila mu Simona a odpila z pohara.
"Poziciaval si od bohateho priatela. Kedze mu nemal co vratit, uzavreli odpornu
zmluvu. Otec v opilosti podpisal papier, ze ak este raz prehra, dostanu miesto penazi mna.
Pan Galtuger si ma vybral za nevestu pre svojho syna." Opat sa napila. Peter vedel,
co pride, tak radsej vysiel na balkon. "Moj manzel je na voziku, ma tridsat rokov, je
... homosexual a ... jeho intimny priatel byva s nami."
(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia
Stalo sa
Prilba
Druha svetova vojna. Jej obrazy a odrazy mam pred ocami. Zvlast tie
posledne mesiace a dni frontovej linie v okoli Brezna. Akosi sa jej zapacili dva zimne
mesiace (januar - februar) pred styri a patdesiatimi rokmi. Nie a nie sa pohnut dolu
Hronom. Nemecki vojaci drzali, okupovali okolite kopce. Spomeniem Lucky. Rumunski vojaci
sa snazili nepriatela pohnut. Nedarilo sa. Mnohi polozili zivot.
Vybavujem si ako v jedno rano zo susedneho domu (C. Balog) nastupilo
do boja sest muzov. Vecer sa vratili dvaja. Ti po stole rozlozili osobne veci padlych.
Pliesky, nozik, hreben, zapalovac ...
Po rokoch na Luckach. Raz, v mesiaci putnickom, ked sme s dobrym
priatelom nad zlato putovali z Valaskej hrebenovym chodnickom do Brezna, na vrchole
kopceka sme si povedali - oddych. Smrecky, kopce od krtkov porastene travou, stali sa
domovom mravcov. Robotne ich nohy, ruky, zuby kopceky zvacsovali, az je z toho
"mesacna" krajina a ...
Stalo sa.
- Pozri sem, co mam, - povie priatel, ked sa vratil z
"pochodzky". Prilba. Nemecka. Polstorocie sa ukryvala a kolko hubarov, turistov,
vyletnikov vrchol kopca zlozilo. Prekracovali zakopy, gulometne hniezda ...
Spociatku udiv. Potom akysi srd a napokon priatel povie: - Mam
kamarata. Zbiera taketo veci. Zvacsim jeho zbierku. Bude pripominat, lebo ...
Francuzsky prozaik R. Rollan bol napisal: - Kym ziju spomienky na
minulu vojnu, narod nikdy nezacne novu. Kiez by mal pravdu. My sme vykrocili cestou k
domovu.
Nase mlade talenty
Koncom oktobra m. r. sa v Polomke stretli ziaci zakladnych skol
horehronskeho regionu na literarnej sutazi Polomske styri zvony. O tom, ako kedysi v 16.
storoci zilo obyvatelstvo osad v okoli Benusa, rozprava baladicky pribeh dievciny, ktory
podla kroniky obce Benus napisala ziacka 8. rocnika Zakladnej skoly v Benusi Miroslava
Srnkova a za pracu v tejto sutazi ziskala 3. miesto.
Ked Mariska kozy pasla
(balada) V davnych dobach, v nasich
horach
roku Pana 1496,
panska vlada, panska vola
panovala ostosest.
Thurzovci a Fuggerovci spolok,
aky nema svet.
Zabudli na neuspechy,
zabudli na zlaty zmok,
zanedlho vyhrabali v hronskej zemi
med v ten rok.
Dreva vela bolo treba
do panskych hut pri Hrone,
este vacsia bola bieda,
no nik o nej nepovie.
Roku patsto styridsiatom
aj kralovna Maria
ocenuje lesne zlato,
to z dreveneho uhlia.
Vydavala rozkazy,
chranit lesy od skazy.
Lesy treba pestovat
a navzdy ich zachovat.
Vie o tom aj mladucka,
pekna dievka Mariska.
Co ma robit, co si pocat,
ked je v dome chudoba?
Hlada pomoc u bohatych,
ti zdvihnu nos - zobrota.
Hlada pomoc u chudobnych,
ti poradia, ako vedia. |
"Ale pozor Mariska,
necakaj na hajnika!"
Pasie Marka, pasie kozy,
stale inde s nimi lozi.Stopy po nich
zahladza.
Doma na nu cakaju, chora matka,
drobne deti, vzdy,
ked slnko zachadza.
Kralovna je daleko,
pansky hajnik nablizku,
prichyti raz v panskych horach
pri kozickach Marisku.
Klaci, prosi: "Odpustte,
uz sa to viac nestane."
"Neplac, nesmut, Mariska,
usmev ti viac pristane.
Ak mi bude po voli,
zabudnem na kozicky,
zabudnem,
ze tu boli."
"Ach, velky pan, urodzeny,
chodte k mojej materi,
poproste ju, nech odpusti,
ked budem hnit v cmiteri.
Zbohom, zbohom, hory moje,
zbohom, zbohom, sestry moje,
moja dobra mat,
nieto citu v panskych srdciach,
ja sa musim brat.
A vy, vlnky mojho Hrona,
prijmite ma za druzku,
nech ozdobia moje vlasky
jeho striebornu stuzku. |
Takto je oznacovany basnik, ktoremu bolo dopriate dozit sa len
patdesiatdva rokov. Napriek tomu si svojim dielom postavil vecny pomnik a zabezpecil stale
miesto v dejinach literatury - Jan Botto.
Narodil sa pred stosedemdesiatimi rokmi, 27. januara, vo Vysnom
Skalniku. Po zakladnej skole a gymnaziu zacal v roku 1843 studovat na lyceu v Levoci. Tu
sa narodil druhykrat - ako Slovak a basnik. Svoje prvotiny pisal pod pseudonymom Janko
Maginhradsky. Piesne slovenske a Povesti slovenske boli zapisane do pamatnice najlepsich
prac. Do Pesti odisiel studovat odbor inzinier - zememerac. Po ukonceni studia pracoval na
komasacii Turca, triangulacnych pracach vo Zvolenskej Slatine, Tisovci a v okoli Banskej
Stiavnice. Zucastnil sa memorandoveho narodneho zhromazdenia, zbieral prispevky na
pripravovanu Maticu slovensku, bol medzi jej zakladajucimi clenmi, neskor clenom
literarneho odboru, ale aj mecenom revuckeho gymnazia. Okrem basni a balad, ktore pisal
pod vplyvom ludovej slovesnosti, prilezitostnymi basnami reagoval na vsetky vyznamne
spolocenske udalosti.
Jan Botto mal pracovny aj osobny vztah k Horehroniu. Na Horehroni
vykonaval prace pre zvolensky urbarialny sud, meracske prace v Hornej Lehote, pokracoval
komasacnymi pracami v Hornej a Dolnej Lehote. Neskor, ked bol bez trvalejsieho zamestnania
robil plany kanalizacie Brezna, drobnosti pre Myto, plany cesty zo Slovenskej Lupce do
Podkonic. Osobne sa priatelil a niekolkokrat navstivil Sama Chalupku v Hornej Lehote,
poslal mu aj svoje rukopisy basni. Tesne pred smrtou v roku 1880 vyslo jeho vrcholne dielo
Spevy ako prvy zvazok Knihovny ceskoslovenskej v Prahe.
Bottovo chore srdce prestalo bit 28. aprila 1881 v Banskej
Bystrici. |