Reussovci. Otec Samuel (1783 - 1852), sa narodil v Slovenskej Lupci. Jeho synovia: Ludovit (1822 - 1905) a Gustav (1818 - 1861) uzreli svetlo sveta v Revucej, kde vsetci traja zomreli.

Reussovci, akasi zhoda okolnosti, mali spolocnu zalubu - zbierat gemerske povesti, gemersky folklor, zvyky a obycaje, spracovat to a spristupnit slovenskemu citatelovi.

Reussovci maju nemaly podiel na vzniku Codexu revuckeho A, B, C, ba prispeli povestami i do knihy Prostonarodne slovenske povesti, ktoru zostavil P. Dobsinsky.

Okrem zakladneho povolania (knaz, knaz, lekar) a literarnej zaluby mal kazdy z nich este i vedlajsie "konicky". Povsimla si ich aj Bozena Nìmcova. Najma Gustav ju zaujimal. Ako prakticky mestsky lekar sa zaoberal mineralogiou a archeologiou asi tak ako Zechenter-Laskomersky a Samo Chalupka. Naviac Gustav napisal i knihu Kvìtena Slovenska. Nìmcova vycestovala do Revucej roku 1855, ale s navstevou, so stretnutim nebola velmi nadsena.

Gustav Reuss si povsimol aj historicku temu. Je zo 17. storocia a viaze sa k Muranskemu hradu. Vznikla kniha Grofka Maria Betlenova (Muranska Venusa). Dej knihy rozprava o case, kedy na Muranskom hrade bol panom grof Frantisek Veselini s manzelkou Mariou (Maria Seci). V tom deji sa objavuju aj obce z Horehronia, ba i samotne Brezno. Do knihy sa dostali zasluhou dvoch hradnych "postarov, cestovatelov", ktori vsetko vedia, vidia, plnia ulohy, ale tak, aby zachranili vlastnu kozu. Su to Kadas a Strelos. Tito sa ocitli v Zavadke, presli Stozky, Helpu, C. Skalu...

Spominany pan hradu bol clovekom protirecivym. Na jednej strane chcel s ludmi panstva vychadzat dobre ( roku 1647 dal vybudovat v Pohorelej nemocnicu), ale nasledne odmietol prosby o dezmu (poplatky) polomcianskemu a sumiackemu knazovi. Problemy s dezmou malo i mesto Brezno. Poziadalo F. Veseliniho o zjednanie napravy. Pomohol. Dezma sa Breznu vratila.

Prisiel marec roku 1667. Veselini nahle zomiera. Nie na Muranskom hrade, ale v Banskej Bystrici a...

Zo Slovenskej Lupce (patrila pod muranske panstvo) v pozlatenom ruchu, v cinovej truhle hranenej dalsimi dvoma, polozenej na voz, pohol sa smutocny sprievod pozdlz Hrona. Okolo voza kracalo sest muzov oblecenych v ciernom zamate. Za vozom slo velke mnozstvo magnatov, zemanov, mestanov. Vsetci v zlate a v striebre. Grofa odprevadili az po Brezno (19. april). Z Brezna voz postupoval na P. Polhoru do Tisovca a na Muran.

Citatela zaujme v knihe i ta cast, ktora hovori o predtuchach, zlych znameniach, ktore naznacovali strasnu udalost. Napriklad jastrab v letku roztrhal zamockeho holuba, vo Zvolenskej Lupci sa zavalil celucicky kriz, ked sa nan pozrel Veselini, kuvikanie kuvikov, grofke sa zlaty prsten na dvoje rozstiepil...

Postava grofky Marie oddavna lakala umelcov pera, aby zobrazili jej pestry zivot. Pisal o nej Samo Tomasik, Jozef Niznansky, Samuel Ormis, ale aj Samo Chalupka. Napisal basen Muran, ktora bola zverejnena v Sokole roku 1863. Z versov sa docitame ako sa Marienka (Maria Seci) stretla pri studnicke s Veselinim, ako vzplanula laska, ako... V kaplnke stary mnisko ludu pekne kazal, a Marienke s Veselinim stolou ruky zviazal...

Slovenska literarna minulost ma zasluhy na rozvijani slovenskej reci, zjednocovani slovenskeho naroda. Medzi tych, ktori sa o to snazili perom, patria aj Reussovci.

S. Giertli

Je mnoho vsednych dni v nasom zivote, na ktore clovek casom zabudne a na chvile prezite v nich si ani nespomenie. Su vsak i tie dni, co i po rokoch ozivuju spomienku na tych, co uz nie su medzi nami. Keby nebolo tej osudnej chvile, co stale jatri stare rany a zaslzuje oci vdov a sirot!

Pisal sa 8. marec 1956, ked v dopoludnajsich hodinach sa za strasneho hukotu zosunula na Dolnolehotsku chatu, v ktorej bolo v tom case osemnast lesnych robotnikov, mohutna lavina. Zmietla chatu, vytrhavala stromy i s korenmi, stiepala ich na triesky. Vyziadala si zivoty osmich pohorelskych rubarov i mladej dievciny - kucharky. Dvanasteho marca sa konal na namesti v Brezne statny pohreb. Po smutocnej rozlucke mrtvych previezli vojenskymi autami k svojim rodinam a po cirkevnom pohrebe ich pozvali vedla seba v rodnej obci.

V Pohorelej sme v sobotu 6. marca uskutocnil spomienkovy den.

Zacal sa o osmej hodine pietnym aktom pri mieste posledneho odpocinku nasich spoluobcanov, ktori zahynuli v lavine. Zucastnili sa na nom ich najblizsi pribuzni, zastupcovia obce, miestny odbor Matice slovenskej, volejbalovy spolok Gad Gindura Pohorela a zastupca s. p. Lesy Benus, ktore su zaroven sponzorom podujatia, Ing. Rudolf Galgon.

Spomienkovy den pokracoval nohejbalovym turnajom, ktoreho uz piaty rocnik je organizovany ako spomienka sportovcov na svojich rodakov. Pohar vitazstva a titul Majster Pohorelej si odniesla trojica Ing. Jozef Garec, Ing. Jozef Kalman, Ing. Jan Kyba. Druha skoncila Gindura, tretie miesto patri druzstvu z Pohorelskej Mase.

Zaciatkom leta organizatori podujatia sa chystaju spolu s rodinnymi prislusnikmi obeti sneznej laviny na miesto, kde stala lesna ubytovna a kde dnes uz mozeme vzhliadnut jednoduchy pomnik, postaveny na znak ucty k tym, pre ktorych sa stalo nepriaznive pocasie v lehotskych horach osudnym.

(dc)

Kratke stretnutie

"Chces plesat tu?" opytal sa. Marko mlcal. "Pozri, bracek, mne sa tam tiez dvakrat nechce, lenze... hadam nepokazime Anete radost. Premoz sa, prosim ta."

Marka striaslo. Ktovie, ci od mraziveho vzduchu, alebo od spomienok, v ktorych videl Simonu. Vahavo nasledoval mladsieho brata, ktory si odvazne razil cestu pomedzi obrovske mnozstvo ludi vsetkeho druhu. Vo velikanskej sale bolo nemyslitelne najst Anetu s Oliverom, no stuplemu chlapikovi sa to podarilo. Zvitali sa aj s otatnymi znamymi a potom uz boli ponechani kazdy svojmu osudu.

"Nezmizni mi pred polnocou," upozornila ho este Aneta potmehutsky. "Nieco pre teba mam." Slova patrili Markovi, Edo davno niekam odisiel.

Marko zamieril k barovemu pultu s umyslom vypit si nieco na povzbudenie. Uslo sa mu miesto pri subtilnej vymalovanej blondinke, navidomoci nie triezvej. Nestihol si objednat a stal pred nim pohar s bielym alkoholom. Pozrel na barmana.

"Ahoj," vyskieral sa Marcel.

"Co ty tu robis?" oplatil usmev.

"Fusujem. Cez volno si trocha privyrabam. Nevyzeras dobre, Marko, vypi na moj ucet."

Odbehol obsluzit dalsieho hosta. Marko sledoval jeho hbite ruky a prevratil do seba naraz cely pohar.

"Ideme sa pretekat?" stuchla do neho blondina.

"Daj si oddych, Irena," zahriakol ju Marcel. "Clovece, ty asi pritahujes opite zenske."

"Tiez mam taky dojem," zasmial sa Marko.

Marcelovi behali oci, ruky i nohy sem-tam, usmievajuc sa na vsetky boky. Priestranny barovy pult nukal moznosti vsakoveho obcerstvenia a obsluhovali ho traja barmani. Bolo celkom prijemne pozorovat ich pri praci, cim sa mohol clovek odreagovat od vlastnych myslienok. A Markove veru neboli prijemne.

"Vracia sa tvoja spolocnicka," prehodil Marcel pri nalievani.

"Som tu s bratom," ohradil sa Marko. Vtom mu zasvietili pred ocami ohnive vlasy. Rysavka!

"Och, Marko, taka som rada, ze vas vidim," stiskala mu drobnymi ruckami jeho velku dlan.

"Andrea!"

"Mali ste pravdu, svet je maly."

Blondina si premerala nizku Anetinu postavu, zisla z barovej stolicky, chytila dievcinu v pase oboma rukami a posadila ju hore.

"Prijemnu zabavu," zablabotala.

"Dakujem, Irena!" zakricala za nou Andrea bez rozpakov. Zato okoliti hostia sa pobavene usmievali.

"Ako sa ma sestra s dvojickami?" opytal sa Marko, ked objednal Andrei vodku s dzusom.

"Pamatate sa?" usmiala sa. "Vdaka, celkom dobre. Dievcata maju uz sedem mesiacov a su az prilis cule. Ale vy, Marko, sa mi nepozdavate. Schudli ste a vyzerate utrapeny."

Cakala odpoved, no Marko nevedel na to nic povedat. Hadam sa jej nebude zdoverovat!

"Ziadna vyhovorka?" Andrea to skor skonstatovala. "Pravdu mi povedat nechcete a klamat nie ste zvyknuty. Ja viem o vsetkom, Marko, osetrovala som Simonu a odo mna ma vasa sestra informacie."

Povedala to jednym dychom. So sklonenou hlavou ocakavala otazky. Marko zatal zuby a ruky zovrel vpast, srdce mu busilo az kdesi v hrdle.

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia