Basnik Milan Kraus o maji basni takto: - Ty si moja nadej, ty strom ceresnovy, raz v zimnom spanku, raz zase v rozkvete, si tajomstvom, ci nikto nevyslovi a ktore nikdy, nikdy nezviete.
Maj - traven - mesiac svatodusny. Mas aj ty svoje naj... Si mesiacom lasky tej ludskej prechadzajucej sa popri Hrone, i tej starsej sediacej na lavickach, ale aj... Hrdlicky sa voci sebe velmi nezne, ale v maji ovela viac cukruju ako po ine mesiace...
Si mesiacom konvalinky (su i v okoli Brezna, Myta pod Dumbierom). Dni konca maja by mohli byt ovela dlhsie, aby milovnici kvetov ich mohli vidiet na vrchole krasy.
V maji slnko vstupuje do znamenia Blizencov. Ich vladcom je Merkur. Maj vstupil do pranostik, ako: Ak sa na Jura havran skryje v poli, zbozim naplnene vidime stodoly...
Mesiac maj sa casto objavuje v ludovej piesni (Maj, maj, maj zeleny, pod oblockom sadeny...). Majove pocasie uz podava "ruku" letu. Teplota sa ustaluje v priemere na 16 stupnov Celzia. Boli by aj vyssie, ale traja chladni muzi a jedna zena su akisi tvrdohlavi. Chcu len chlad a chlad, ale...
Na Stefanikovej chate pod Dumbierom teplomer v maji roku 1931 sa "vytiahol" aj na 19 stupnov Celzia. V roku 1937 na 18 stupnov Celzia. Taketo slnecne dni turisti vyuzivaju na zbieranie "bronzu".
Gazdovia si tiez v minulosti pochvalovali (dnes uz niet vela gazdov, v Brezne vari iba jeden, a ci dvaja, co maju salase s ovcami) majovy syr. Hovorilo sa, ze obed bez majoveho syra je ako den bez slnka.
Z narodneho slovenskeho diania hodno spomenut, ze v maji 1848 (10. maja) slovenski narodovci prijali zname Ziadosti slovenskeho naroda. S podobnymi myslienkami danymi na papier sa do Viedne k panovnikovi v roku 1842 (26. maja) vybrala delegacia, v ktorej boli Pavol Jozeffy, M. M. Hodza, J. Chalupka...
V maji na plne obratky pracuje hospodar na poli, zahradkar na svojich metroch stvorcovych. Tvarou k zemi, chrbtom k slnku, myslou pri bohatej urode. Je predsa maj, mesiac piaty v kalendari.

Milan Rastislav Stefanik okrem inych studoval aj astronomiu a to v rokoch 1900 - 1904 na Karlovej univerzite v Prahe ( v letnom semestri 1902 v Zürichu), v roku 1904 obhajil na Karlovej univerzite dizertaciu o novej hviezde Cassiopea z roku 1572 a stal sa PhDr. Na jesen v tom istom roku odisiel do Pariza, kde v 1905 zacal pracovat ako asistent v Meudonskej hvezdarni u astrofyzika J. Janssena a az do roku 1914 sa venoval vedeckemu badaniu, od roku 1912 ako francuzsky obcan. Jeden z vynikajucich francuzskych priatelov a spolupracovnikov Stefanika bol Paul Raphael, generalny tajomnik francuzskej spolocnosti pre studium dejin revolucie roku 1848. Ponukam vam prispevok, ktory napisal pre Narodne listy, kde bol v ceskom preklade uverejneny 23. decembra 1933.
Paul Raphael: Moje spomienky na Stefanika
Zoznamil som sa so Stefanikom u priatela svojich rodicov hvezdara Janssena, direktora Meudonskej hvezdarne. Prichadzal casto na olovrant k nam do domu, v ktorom sme vtedy byvali - v ulici Kleberovej c. 25, kde je teraz ubytovany casopis Le Quotidien. So zapalom mi rozpraval o svojej vlasti a o uzkoprsom duchu rakuskej a madarskej nadvlady. Bol pokrokoveho zmyslania. Studie, ktore som konal a dosial konam pre poznanie dejin revolucie z roku 1848, privadzali nas k rozhovoru o otazkach stredoeuropskych. Stefanik prvy vyslovil predo mnou Masarykovo meno a to pri diskusii o antisemitskom pohybe, ktoreho sme boli svedkami niekolko rokov predtym vo Francuzsku. Rozpraval mi vtedy o Hilsnerovej afere, pocas ktorej cteny prezident republiky Ceskoslovenskej ucil mladez pochopit nezmyselnost doktrin nenavisti.
Co popri jeho laske k obidvom vlastiam - k Ceskoslovensku i Francuzsku - najvacsmi prekvapovalo tych, ktori mali prilezitost hovorit so Stefanikom, bola jeho vasniva oddanost k vede a jeho najkrajnejsia skromnost. Ked vypukla svetova vojna, vratil sa z dalekych krajov, kde spravoval hvezdaren. V auguste 1944 navstivil moju matku. Ked sa dozvedel, ze jeden z mojich bratov je v priatelskych stykoch s aviatikom Farmanom, vyziadal si od neho doporucanie, ktore i dostal. A to bol prvy krok velkeho ceskoslovenskeho vlastenca k aviatike.
Cez celu vojnu sme Stefanika nevideli. Dostal som o nom zvesti, od pana Juliena Luchaira, vtedy direktora Francuzskeho ustavu vo Florencii, ktory sa s nim zisiel v Taliansku. Vedel som i to, ze sa Stefanik zasnubil s vnuckou talianskeho politika Ferdinanda Martiniho. Po primeri - bolo by mozne zistit presny damu Stefanikovho navratu do Pariza z Vladivostoku cez Marseille - dozvedel som sa z novin, ze moj priatel hvezdar sa stal ministrom vojny svoje konecne oslobodenej vlasti a ze prisiel do nasho hlavneho mesta. Telefonoval som do sidla ceskoslovenskej delegacie - ak sa nemylim, bolo to v Bonapartovej ulici. Chcel som pozvat Stefanika na obed alebo na veceru. Hned po prvych mojich slovach zvolal: "Odkedy je Ceskoslovensko slobodne, ja som otrok." Prisiel vsak v ten isty vecer, v uniforme dostojnika francuzskej armady. Konstatoval som, ze sa zmenil, ale inak bol stale rovnako vzrusene culy. Rozpravali sme o ustupe ceskoslovenskej armady, ktoru viedol krizom cez Sibir, a o jednom z jeho spolocnikov, ktory je dnes generalnym konzulom Francuzska v Sanghaji a ktoreho otec, pan Silvain Levi, profesor College de France, poctil ma svojim priatelstvom. Rozhovor sa sustredil na Rusko. I ked boj, ktory viedol proti bolsevikom odklonil jeho ducha k nahladom viacej konzervativnym, nez ake vyznaval pred vojnou, vo svojom zaklade Stefanik zostaval politickym liberalom. Rozpraval mi o Mikulasovi II., ako mu v dlhsom rozhovore naznacil zelanie, aby si Ceskoslovensko v ten den, ked sa stane samostatnym, vyvolilo za krala clena rodiny Romanovcov. Zachovavajuc povinnu uctu, Stefanik odpovedal vyhybavo. Moja matka sa potom spytala nasho priatela, ci sa skoro vrati do vlasti. Odpovedal, ze je nuteny zostat v Parizi pocas trvania mierovej konferencie a ze pred navratom do Ceskoslovenska precestuje este cez Taliansko. Moja matka ho prerusila: "Aby ste sa stretli so svojou snubenicou... " Stefanik sa prudko zacervenal. "Tazko nieco hovorit," dodal ticho, "dnes som vacsmi zalubeny ako ked som ju posledny raz videl... Ak jej dosial na mne zalezi, nuz..." Potom sme sa rozpravali o problemoch, skumanych mierovou konferenciou. "Jestvuju uzemia," povedal som mu, "kde inaksiu narodnu vacsinu maju mesta a inaksiu vidiek. Ako najst, ked uz nie absolutne spravodlive riesenie, teda spon riesenie minimalne nespravodlive?" "Ak uz nemozno dospiet k uplnemu suladu medzi zelanim obyvatelstva a pohranicnymi medznikmi," odpovedal Stefanik, "tak su vacsinove narody v kazdom state povinne mat tolko rozumu, aby neohlupovali mensiny. I Ceskoslovensko bude mat mensiny, nemecku a madarsku. Ak bude s nimi dobre zaobchadzat, tieto narody sa za dvadsat rokov stanu najlepsimi obcanmi svojej vlasti. Chybny je marxizmus, vysvetlujuci vsetko historickym materializmom. Bolo by vsak nie menej chybne negovat vplyv hospodarskych zjavov, zaujmy mensin su zlucene so zaujmami vacsinovych narodov. Tieto povedu k praktickej dvojjazycnosti, proti ktorej nebude odporu, lebo my nemame nic proti tomu, aby sa vyucovalo nemecky a madarsky, ak lojalita inorodnych narodov bude uprimna. Politicka alebo nabozenska perzekucia nie je iba nectnost, je nezmysel!"
Pred desiatou hodinou sa Stefanik rozlucil.
"S Vasou vedou je koniec," povedal som mu na rozlucku, "zaviaznete v politike az po krk!"
"Nie, rozhodne nie," odpovedal mi. "Len co bude skoncena riadna organizacia statu, vyziadam si iba jednu vec: hvezdaren alebo vo Francuzsku alebo v Ceskoslovensku. Generalne hviezdy velmi rad obetujem skutocnemu svetu hviezd."
Viacej som Stefanika nevidel. O niekolko mesiacov nato zahynul za tragickych okolnosti, ktore su vsetkym zname.
Spomienka je z dvojzvazkov diela Stefanik, z knihy prvej: Spomienky a postrehy, ktoru redigoval Dr. Stefan Osusky a Bohdan Pavlo, ktora vysla v Slovenskom nakladatelstve L. Mazaca, Praha - Bratislava 1938. Vykonnym redaktorom tohto vydavatelstva bol J. Smrek.

vybrala A. Prepletana