Na desiaty den po svatodusnych sviatkoch - Turicoch je krestansky sviatok Bozieho tela. V tento den si zvycajne chlapi aj dospeli muzi, ktori chodili do lesa, zobrali dovolenku. Za totality sa tento sviatok oslavoval v najblizsiu nedelu, ale vzdy byval i byva len vo stvrtok. Je pohyblivy, zalezi od toho, kedy je v roku Velka noc. Den pred Bozim telom mladenci isli do lesa narubat haje - brezy. Porosadzali ich popri ceste z oboch stran ako aj okolo styroch oltarikov, ktore boli pripravene na styri svetove strany. Male dievcatka si vopred pred slavnostou pripravili kosicky, do ktorych natrhali polne i zahradne kvietky, najma lupienky z pivonii. Na posypanie pred prevelebnou sviatostou oltarnou isli dievcatka v blielych satockach a s vencekmi na hlavkach z margaretiek. Venceky tiez roztrusili, ked minuli kvietky z kosickov. Skupinu posypajucich dievcatiek tvorili hlavne prvoprijimajuce dievcatka. Isli tesne pred baldachynom, ktory niesli mladenci v krojoch. Na tuto slavnost sa veriaci poobliekali do krojov. Niektore mamky, aby zachovali tradiciu, tak usili nove kroje pre svoje dievcence i niektorych chlapcov. Okrem toho, ze brezy sa postavili v kostole, okolo kostola a po ceste, kadial isla procesia, mladenci si narubali haje aj pre svoje vyvolene. U nas sa haje - maje nestavaju na prveho maja, ale na Bozie telo. Chlapec, ktory mal vazny umysel s dievcatom, pred branku domu alebo vrata zabil dva haje na znak toho, ze dievca lubi. Stalo sa i tak, kde mali viac dievok, pred branou boli aj styri az sest briez a potom sa hadali, ktorej brezy patria. Po slavnostnej procesii vecer bol v dedine spev v sprievode harmoniky a v dome na priadkach sa aj tancovalo, hoci na poli bola praca v plnom prude. Zacala sa kosba luk a travnatych porastov okolo dediny. Zeny okopavali a ohrnali (kopcovali zemiaky), pleli lan, pretrhavali mak, zapichovali palicky do popinavej fazule, pleli v zahradach a okopavali zeleninu. Taktiez skraslovali predzahradky letnickami. Chudobnejsie dievky chodili pracovat do lesnej skolky, alebo chodili odrabat gazdom za orbu pod zemiaky. Gazdovia pripravovali kosiska a hory pre svojich najmladsich synov a vnukov, ktorych priucali kosit najprv na obecnej paziti na Vyhone. Tiez ich ucili, ako treba kovat kosu, ako ju naostrit, aby dobre rezala travu.

M. Vrbovska

Slova o Jansakovi

Stefan Jansak (1886 - 1972) bol slovenskym historikom, archeologom, pedagogom a muzejnikom. Po roku 1918, v novom ceskoslovenskom state, robil veduceho statnej spravy verejnych prac s plnou mocou na Slovensku. V tejto funkcii sa v roku 1919 ocitol v Brezne, v Podbrezovej, v Banskej Bystrici.

Z jeho spomienok na tieto mesta hodno uviest, ze... "do maleho pohronskeho zeleziarskeho centra prisiel v sprievode Adolfa Horvatha, clena miestnej organizacie socialnodemokratickej strany. Uvitanie na stanici patrilo k najslavnostnejsim. Zo zastupu zaznievala Internacionala aj Nad Tatrou sa blyska. V ten den som hovoril az do vecera..."

- Na svoj prvy uradny pobyt v Podbrezovej zachoval som si srdecnu spomienku. Nepokazila mi ju ani okolnost, ze pri odchode ma museli do vlaku vtlacit oblokom. Schody, chodby i strechy vagonov boli tak husto obsadene, ze som sa inac do neho nemohol dostat. Dalsou stanicou na mojej puti, spomina Jansak, - bolo Brezno. Stravil som tam iba noc a den. Snad nahoda alebo umysel, v ten vecer hrali Breznania divadelnu hru. Pripadla mi uloha prehovorit pred zaciatkom predstavenia. Ked som schadzal z javiska pocul som uvahu: - Tento Cech uz dost dobre hovori po slovensky.

Jansak pokracuje: - V Brezne som mal prilezitost uspokojit aj svoju zvedavost svedomiteho biografa. Roku 1912 som napisal zivotopis Daniela Licharda. Jeden jeho syn, Dusan, bol uradnikom v Brezne. Aj som sa stretol s nim, ale na moje otazky odpovedal jednoslabicne a vobec nevedel, ze som o jeho otcovi napisal knizku. Tento Dusan Lichard, rodom i presvedcenim Slovak, bol v roku 1919 typickym symbolom mestecka, v ktorom zil.

Stefan Jansak zavital i do Banskej Bystrice, mesta, ktore neposkytovalo v uvedenom roku nijake vazne problemy. Horsie to bolo s dedinami, ktore gravitovali k Bystrici.

Z publikacnej cinnosti (napisal vyse 400 clankov a studii) aspon tieto diela: Lovci hlinenych peral, Boli casy, boli..., Posledny suplikant, Slovensko v dobe uhorskeho feudalizmu... Zostavoval a redigoval kalendar Nova domova pokladnica.

Rad by som si v tej pokladnici zalistoval. Jej obsah na tie casy (1911-14) mohol byt zaujimavy, putavy.

Narodil sa v Brezne okolo roku 1631. Studoval v Presove a vo Wittenbergu. V rokoch 1656 az 1659 bol diakonom v Brezne, v rokoch 1659 az 1661 fararom v Slovenskej Lupci, fararom Slovenskej evanjelickej obce v Krupine bol v rokoch 1661 az 1673 a 1683 az 1684, kde 5. juna 1684 zomrel. Bol priatelom a spolupracovnikom nemeckeho krupinskeho farara J. Buria, s ktorym pocas nabozenskeho prenasledovania protestantov po odhaleni Veselenyho sprisahania odisiel do exilu v Sliezsku (Brzeg, Wroclaw, Neustadlo). Spolu s nim vydal Kriticke pozorovania proti spisu J. Laniho, ktory odsudil ako zradcov viery vsetkych, co podpisali reverz a odisli do exilu. Vydal filozoficku disputu, zbierku duchovnych piesni a v exile pisal aj prilezitostne verse. Z nemciny prekladal cirkevne piesne.

Lit. SBS, 5. zv., Martin, MS 1992, s. 213.

A. Prepletana