20. JUL 1999 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...


Nepovsimnute jubileum

Uz takmer nikto z obcanov Lomu nad Rimavicou nepozna meno Henricha Antona Kurthu, hoci je to jedna z najznamejsich osobnosti - rodakov z tejto obce. Niet sa ani co cudovat. Hoci to bol znamy spisovatel, publicista, prekladatel a organizator celonarodnych podujati z ideologickych a politickych dovodov nadlho vypadol zo slovnikov a encyklopedii a tym aj z povedomia verejnosti.
Henrich Anton Kurtha, pseudonymy Detvan, Veha (V.H.) Slavsky, Krathovsky, sa narodil pred devatdesiatimi rokmi 14. jula 1900 v Lome nad Rimavicou. V obdobi pred II. svetovou vojnou a kratko pod jej skonceni patril medzi najagilnejsich organizatorov slovenskej mladeze i celonarodnych kulturnych podujati, ako bolo napriklad 100. vyrocie vyletu sturovcov na Devin a ine
h9929f.jpg (17916 bytes)

Zasluzil sa o postavenie pamatnikov slovenskych spisovatelov (Bernolak, Stur) v roznych mestach Slovenska. Iniciativne sa zapajal do organizovania pomoci biednym a trpiacim vo vojnovych i prvych povojnovych rokoch. No najvyznamnejsia je jeho cinnost na poli redakcnom a literarnom. Pisal takmer do vsetkych vtedajsich slovenskych novin a casopisov, ale jeho prispevky publikovali aj krajanske noviny a casopisy v Belgicku, Francuzsku, Juhoslavii, Rakusku, USA, Kanade i v dalekej Argentine. Vydaval, spoluredigoval a scasti aj financoval vydanie prvych devat dielov publikacie Stare sucasne slovenske umenie, ktore v roku 1946 odkupil minister zahranicnych veci CSR Dr. Vladimir Clementis pre reprezentacne ucely nasej republiky v zahranici. Zachranil pred zanikom a potom aj redigoval literarny casopis Svojet, v ktorom nasli priestor na publikovanie svojich prac mnohi neskor vyznamni slovenski spisovatelia a basnici: M. Jancova, K. Bezek, J. Kostra, P. Horov, J. Lenko, A. Plavka, P. Karvas, F. Hecko, D. Chrobak, R. Fabry, S. Zary a mnohi dalsi.

Z jeho literarnych prac boli oblubene najma cestopisy, Listy z vazenia a O bolesti. V poslednych rokoch svojho zivota, ktore prezil v Domove dochodcov v Bratislave, pripravoval knihu o svojom pribuznom knazovi, rodolubovi a publicistovi Andrejovi Rojkovi, co posobil a zomrel v jeho rodisku v Lome nad Rimavicou. M. A. Kurtha zomrel v roku 1993 v Bratislave.

Nech aj tento skromny prispevok je pripomenutim si tejto vyznamenej osobnosti, vzacneho cloveka a nech je aj prejavom ucty a vdaky tomuto nasmu rodakovi pri prilezitosti jeho nedozitych 90. narodenin.
Mgr. Ludovit Kubis


Kratke stretnutie
Marko Velecky ju sledoval z okna vedlajsej kancelarie, skryty za zaclonou. Mal zmiesane pocity, ktore mu zvierali zaludok a zrychlovali dych, pretoze teraz viac ako inokedy tuzil stisnut milovane dievca v naruci. Simona je volna. Lenze pre neho stratena nadobro.

"Mohol by si mi vysvetlit, preco sa davas zapierat takemu carovnemu stvoreniu?"

Nepocul, kedy kolega vosiel. Odvratil sa od okna s bledou tvarou, co muza s plesinkou zarazilo.

"Pocuj, Marko, si hrozne bledy. Co sa deje? Kto je to?"

"Zena, ktoru milujem," vyhrkol.

"Nechapem," rozhodil ruky. "Ak ju milujes, preco potom..."

"Vykasli sa na to," zamracil sa Marko a odpil z kavy. Nahle mal sucho v ustach. "Nic si nevidel, nic si nepocul. Jasne?"

Muz s plesinkou vycuval z dveri. Ked sa Marko rozprava tymto tonom, je lepsie ist mu z cesty.

Marko nechcel nad Simonou rozmyslat. Hladal si taku cinnost, ktora by mysel uplne zamestnala. Zmatene chodil po budove, roztrzito odpovedal na otazky, az o druhej nevydrzal a opustil pracovisko.

Docerta! Preco ma Simona vzdy vykolaji, hneval sa sam na seba. Naco vlastne prisla?!

Desat mesiacov! Desat mesiacov naplnenych laskou, tuzbou i predstavami o spolocnom zivote so Simonou. Pociatocne odhodlanie vytrhnut ju z nezmyselneho manzelskeho zvazku sa pomaly vdaka stalemu natlaku menilo najprv na absurdne cakania, neskor na istotu, ze Simona je s nimi zrejme spokojna. Ako to len mohla urobit? Naozaj s nou chcel niekedy spojit svoj zivot?

Bolestive myslienky sprevadzali Marka pri jazde po meste, dokonca spravil par dopravnych kiksov. Odstavil auto pred nonstop kinom, kde sa v neutralnej tme posledneho radu snazil trocha pozbierat. Bezmyslienkovite pozeral na platno, co sa tam odohrava. Simona, preco si prisla?

Ked vysiel Marko z kina, v uliciach vladlo sero, zapalovali sa poulicne svetla, reklamy blikali v ustrety nocnemu zivotu. Pri odomykani auta k nemu dobehol Peter.

"Dobry vecer, trener, povedal zadychcane. "Zhanam vas cele popoludnie. Simona sa objavila."

"Viem, Peter, sklonil hlavu Marko. "Hovoril si s nou?"

"Nemam odvahu," priznal nestastne. "Co urobime?"

"Pod, odveziem ta do internatu."

Vacsinu cesty mlcali. Ziadne riesenie, ktore im napadlo, sa im nezdalo dost rozumne na to, aby ho vyslovili nahlas. Peter bol prilis mlady a neskuseny, nemal ponatia o rieseniach takychto medziludskych vztahov. To, ze ho Simona vychovala, na veci nic nemenilo. Pozna ju ako matku, sestru, no laska...? Vina - loz - odpustenie? Co je spravne a co nie? Coho je schopny milujuci clovek a coho nie? Jeho sestnastrocny mozog to nemoze este pochopit.

Markovi sa zdalo hlupe nahovarat chlapca na cokolvek proti Simone.

"Peter, ty sa so sestrou porozpravaj," odporucil mu napokon.

"Dobre, lenze... bude sa pytat na vas," oponoval Peter s vycitkami v hlase.

"Tak jej povedz," zacal Marko prudko. Co? Co jej ma odkazat? "Povedz pravdu. Zmieril som sa s jej volbou, to je vsetko."

Peter smutne pokrcil plecami a rozlucil sa.

(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia


Moje leta pod Brezovou

Nie, nie je v nadpise pravopisna chyba. Viacero prazdnin v detstve som stravil v Podbrezovej priam pod sedemsto metrov vysokou Brezovou, takzvanym Siklovom.

Mamkin brat mal v dvadsiatych az styridsiatych rokoch restauraciu na podbrezovskej zeleznicnej stanici. Bol podnikavy, viedlo sa mu dobre. Zamestnaval aj kucharku, sluzku, sofera i casnika. Mal dobry zvyk, ze kazde prazdniny braval k sebe jedno-dve deti svojich chudobnejsich sestier. Takto prisiel vzdy rad aj na mna.

Podbrezova a ani okolie velkej zeleznicnej stanice nevyzeralo tak ako dnes. Cez Hron viedli len dva cestne zeleznicne mosty, jeden pri hlavnom vchode do fabriky a druhy pri dnesnom obchodnom dome. Sidlisko Na kolkarni neexistovalo, bolo tam ihrisko, park a oraciny. Na skale nad tratou bola kolkaren, ktora je tam aj dnes. Sluzila podbrezovskym Sokolom (csl. telovychovny spolok) aj ako telocvicna. Lavice ponad trate a ponad Hron neboli. Za kolajami pod lesom oproti stanicnej budovy bola zelezniciarska kolonia. Blizko kolaji na potocku bola mensia vodna nadrz - tajch, pre ucely zeleznice, na zasobovanie parnych lokomotiv vodou. Dva kamenolomy po oboch stranach Hrona boli vtedy v prevadzke. Ten vacsi sluzil zeleznici a ten druhy zeleziarnam. Hron tu byval skoro suchy, lebo voda bola kanalom odvadzana do elektrarni v Podbrezovej, v Lopeji a v Dubovej. Kazdy mesiac v den vyplaty bol v Podbrezovej jarmok, tzv. lon. Siatre byvali od tovarne skoro po stanicu.

Denny ruch na stanici byval ovela vacsi ako je dnes. Vsetok tovar na vacsie vzdialenosti sa vozil po zeleznici, aj robotnici do fabriky chodili vlakom. V sobotu popoludni odchadzala domov vacsina Starohorcov byvajucich cez tyzden v "salandach". Pri striedani smien vo fabrike - rano, popoludni a v noci, byvalo na stanici najrusnejsie.

Aj moje podbrezovske letne dni boli naozaj pestre. Zobudzali ma ranne vybuchy v kamenolomoch a potom aj stanicny ruch, hrmot vlakov a piskanie lokomotiv. Mal som dost casu a prilezitosti na hry so zelezniciarskymi chlapcami z kolonie a tiez uspokojovat svoju chlapcensku zvedavost. Nie div, ze som velmi dobre poznal celu stanicnu budovu, "nadrazie" a aj blizke i vzdialenejsie okolie. No a aj ludi od zeleznice, pocnuc panom prednostom, vypravcov, pokladnicky, skladnikov, posunovacov, atd. Poznal som ich podla funkcie i podla mena. Zaujimali ma nielen automaty na cukriky, ktorych bolo na perone niekolko, ale aj praca, zrucnost a odvaha posunovacov, no a samozrejme prichody a odchody osobnych vlakov. Velmi dobre mi bolo v kvetinovej zahrade pri fontane a na velkej zahradnej hojdacke pre styroch. Vrcholom pohody bola moznost povozit sa na strycovom autiaku, na tie casy najmodernejsej "pragovke". Sofer ma vzdy zobral na jazdy po dedinach v okoli, kde vozil obchodnych agentov doslych vlakom.

Ako som dorastal a vyspieval, cim dalej tym viac som sa zapajal do obsluhy zakaznikov, do "obchodnych cinnosti". Naucil som sa predavat cigarety - zorky, sportky, tatry, egyptky (este neboli balene v desiatkach), capovat pivo, nalievat palenku, vino, navazit klobasky, salamy, posluzit pecivom, cukrikmi, cokoladou, atd. Aj neskorsie, ked som uz denne cestoval vlakom do skoly v Bystrici, som v case medzi prichodom vlaku z Hronca a prichodom vlaku od Brezna pomahal, obsluhoval. Skoda bolo nevyuzit zbehlosti a zrucnosti v pocitani, merani, vazeni, inkasovani.

Dnes po tolkych desiatkach rokov a zivotnych skusenostiach ma udivuje, ze hoci som mal prilezitost lahko prist k cukrikom, cokolade, cigaretam, dobrym napojom a priesmackam, o ktorych sa mi doma ani nesnivalo, nevyuzil, nezneuzil som to. Uz vtedy som vedel rozlisovat medzi "mojim" a "cudzim". V zivote som nevyfajcil ani jednu cigaretu, nenaucil som sa pit. Mozno, ze prave vtedajsie cvicenie v zdrzanlivosti mi pomahalo po cely zivot. Alebo aj nieco ine?

Nuz - boli casy, boli, ale sa minuli! Nejeden sarvanec mi moje podbrezovske dni a vycapnicku prax moze len zavidiet. Boli to ovela zaujimavejsie a dobrodruznejsie dni ako je dnesne vysedavanie doma pri pocitacovych hrach.

Koloman Weiss 


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT