(Pokracovanie)
Jarka Nuterova z Jasenia

Nie, nie je v nadpise pravopisna chyba. Viacero prazdnin v detstve som stravil v Podbrezovej priam pod sedemsto metrov vysokou Brezovou, takzvanym Siklovom.

Mamkin brat mal v dvadsiatych az styridsiatych rokoch restauraciu na podbrezovskej zeleznicnej stanici. Bol podnikavy, viedlo sa mu dobre. Zamestnaval aj kucharku, sluzku, sofera i casnika. Mal dobry zvyk, ze kazde prazdniny braval k sebe jedno-dve deti svojich chudobnejsich sestier. Takto prisiel vzdy rad aj na mna.

Podbrezova a ani okolie velkej zeleznicnej stanice nevyzeralo tak ako dnes. Cez Hron viedli len dva cestne zeleznicne mosty, jeden pri hlavnom vchode do fabriky a druhy pri dnesnom obchodnom dome. Sidlisko Na kolkarni neexistovalo, bolo tam ihrisko, park a oraciny. Na skale nad tratou bola kolkaren, ktora je tam aj dnes. Sluzila podbrezovskym Sokolom (csl. telovychovny spolok) aj ako telocvicna. Lavice ponad trate a ponad Hron neboli. Za kolajami pod lesom oproti stanicnej budovy bola zelezniciarska kolonia. Blizko kolaji na potocku bola mensia vodna nadrz - tajch, pre ucely zeleznice, na zasobovanie parnych lokomotiv vodou. Dva kamenolomy po oboch stranach Hrona boli vtedy v prevadzke. Ten vacsi sluzil zeleznici a ten druhy zeleziarnam. Hron tu byval skoro suchy, lebo voda bola kanalom odvadzana do elektrarni v Podbrezovej, v Lopeji a v Dubovej. Kazdy mesiac v den vyplaty bol v Podbrezovej jarmok, tzv. lon. Siatre byvali od tovarne skoro po stanicu.

Denny ruch na stanici byval ovela vacsi ako je dnes. Vsetok tovar na vacsie vzdialenosti sa vozil po zeleznici, aj robotnici do fabriky chodili vlakom. V sobotu popoludni odchadzala domov vacsina Starohorcov byvajucich cez tyzden v "salandach". Pri striedani smien vo fabrike - rano, popoludni a v noci, byvalo na stanici najrusnejsie.

Aj moje podbrezovske letne dni boli naozaj pestre. Zobudzali ma ranne vybuchy v kamenolomoch a potom aj stanicny ruch, hrmot vlakov a piskanie lokomotiv. Mal som dost casu a prilezitosti na hry so zelezniciarskymi chlapcami z kolonie a tiez uspokojovat svoju chlapcensku zvedavost. Nie div, ze som velmi dobre poznal celu stanicnu budovu, "nadrazie" a aj blizke i vzdialenejsie okolie. No a aj ludi od zeleznice, pocnuc panom prednostom, vypravcov, pokladnicky, skladnikov, posunovacov, atd. Poznal som ich podla funkcie i podla mena. Zaujimali ma nielen automaty na cukriky, ktorych bolo na perone niekolko, ale aj praca, zrucnost a odvaha posunovacov, no a samozrejme prichody a odchody osobnych vlakov. Velmi dobre mi bolo v kvetinovej zahrade pri fontane a na velkej zahradnej hojdacke pre styroch. Vrcholom pohody bola moznost povozit sa na strycovom autiaku, na tie casy najmodernejsej "pragovke". Sofer ma vzdy zobral na jazdy po dedinach v okoli, kde vozil obchodnych agentov doslych vlakom.

Ako som dorastal a vyspieval, cim dalej tym viac som sa zapajal do obsluhy zakaznikov, do "obchodnych cinnosti". Naucil som sa predavat cigarety - zorky, sportky, tatry, egyptky (este neboli balene v desiatkach), capovat pivo, nalievat palenku, vino, navazit klobasky, salamy, posluzit pecivom, cukrikmi, cokoladou, atd. Aj neskorsie, ked som uz denne cestoval vlakom do skoly v Bystrici, som v case medzi prichodom vlaku z Hronca a prichodom vlaku od Brezna pomahal, obsluhoval. Skoda bolo nevyuzit zbehlosti a zrucnosti v pocitani, merani, vazeni, inkasovani.

Dnes po tolkych desiatkach rokov a zivotnych skusenostiach ma udivuje, ze hoci som mal prilezitost lahko prist k cukrikom, cokolade, cigaretam, dobrym napojom a priesmackam, o ktorych sa mi doma ani nesnivalo, nevyuzil, nezneuzil som to. Uz vtedy som vedel rozlisovat medzi "mojim" a "cudzim". V zivote som nevyfajcil ani jednu cigaretu, nenaucil som sa pit. Mozno, ze prave vtedajsie cvicenie v zdrzanlivosti mi pomahalo po cely zivot. Alebo aj nieco ine?

Nuz - boli casy, boli, ale sa minuli! Nejeden sarvanec mi moje podbrezovske dni a vycapnicku prax moze len zavidiet. Boli to ovela zaujimavejsie a dobrodruznejsie dni ako je dnesne vysedavanie doma pri pocitacovych hrach.

Koloman Weiss