2. OKTOBER 2007 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

       

Vzacne obrazky

Ziaci 4. a 5. triedy sa so svojim ucitelom Ernestom Kanderom vybrali 27. juna 1934 na salas. Nespoznavate medzi detmi niekoho zo svojich pribuznych? Ak ano, zavolajte na tel. c. 6112283.

 


Autor jedenastich knih Jan Gregor zije medzi nami...

    18. septembra v odpoludnajsich hodinach na maticnom pracovisku sa stretli clenovia Matice slovenskej, aby sa potesili z dosiahnutych uspechov svojho clena Jana Gregora.

Zije medzi nami uz styridsat rokov. Pracoval ako dostojnik vo vojenskom vybore (VU) v Brezne a vo svojich volnych chvilach sa venoval pisaniu. Na nasom stretnuti zo svojej tasky vylozil uz doteraz vydanych desat knih. Pise v nich predovsetkym o historii vyznamnych rodov z prostredia rodnej obce Uhorske. Pre pravdivost svojich knih navstivil mnozstvo archivov, ako aj uskutocnil mnohe stretnutia a rozhovory s pamatnikmi i zijucimi potomkami. Niektore z jeho knih su opismi veselych i smutnych pribehov z jeho detstva, z rodnej obce a dokazu rozveselit citatela.
   Jan Gregor je clenom spolku slovenskych spisovatelov. I ked v juli oslavi neuveritelnych osemdesiatjeden rokov, stale je plny zivotneho optimizmu a s usmevom na tvari prehlasil i na nasom stretnuti, ze svoje pero nemieni este odlozit. V tlaci ma svoju jedenastu knihu a uz teraz zhromazduje material na vydanie dvanastej. V nej chce k styridsiatemu vyrociu zalozenia kasarni v Brezne, ktore bude v buducom roku, vydat knihu spomienok. Urcite rad by do nej zahrnul i spomienky v Brezne zijucich pamatnikov.
   Stretnutie bolo srdecne, autor venoval kazdemu ucastnikovi knihy Vesele a nevesele prihody z nasej dediny. Predsednicka Okresnej rady Matice slovenskej v Brezne Maria Maculova mu s kytickou kvetov podakovala za ucast na stretnuti a popriala mu do dalsich rokov hlavne dobre zdravie a vela sil, aby mu to jeho spisovatelske pero este dlho pisalo.

(mm)


Brezno nase milene

pod krasne vrchy schulene,

ulice mas obdrate,

samou spinou posiate.

 

V ulici, kde je trhovisko,

hned za nim velke smetisko.

Niektore domy zdobi zahon kvetin,

ine zas trava, bodlac, smeti.

 

Kde je tvoja davna slava,

co ta kralovskym prezyvala?

Ja taky z teba teraz pocit mam -

velmi sa hanbim, ze tu byvam.

 Kostolanska


 Bodliak obecny (Carduus acanthoides): „Urazil si ma!“

    „Zavej, vetrik, zavej... fiuuu!“

   Spopod skal najvyssieho stitu Tatier, Dumbiera, sa niesla ponad hory a doliny rozihrana piesen.

   „Kto ju len moze spievat?“ hutali vtaky, ktore sa vznasali nad nimi.

   „Aka je ta piesen nadherna!“

   Aj stromy vztycili koruny, aby ju lepsie poculi a vtaciky prestali spievat. Jednemu z nich sa podarilo vletiet do skalnej dutiny, odkial vychadzala piesen. Vtacik bol zvedavy, kto tak pekne spieva a nakukol dnu. Za kamennou lavicou sedela starenka. V rukach drzala velky roztrhany plast a sikovne ho zosivala pevnymi nitami. Vtacik veselo zastebotal a potom opat vzlietol k oblohe.

   Starenka prestala spievat a zdvihla hlavu od prace.

   „Kde len ten moj synacik tak dlho lieta? Zase budem mat vela prace. Iste opat roztrhal novy plast!“ vzdychla si. Potom sa usmiala.

   „Huncut veru je ten moj vetricek. Esteze ma niekedy poslucha a ludom po zahradach a poliach rozsieva semienka, aby bolo vela kvetov na zemi a dobra uroda.“

   Vetrikova mamicka sa pustila opat do prace. Teraz sa ale jej piesen rozliehala ovela silnejsie a aj vetrik ju zacul a zacal si ju pospevovat.

   „Fiu...fiu...!“

   Pritom nahanal po oblohe lahucke oblaciky, kyval vrcholmi stromov a hlavkami kvetov v trave, ktora sa vlnila v rytme piesne. Vetrikova mamicka uz zasivala posledny rukav na jeho plasti. Zrazu len... Fiu...Do izby vletel rozihrany vetrik a vsetky ihly aj s vankusikom, ktore mala polozene na lavici, vyfukol von oknom.

   „Ty nezbednik!“ karhala vetrika nahnevana mat. „Cim ti budem odteraz zosivat roztrhane plaste, ked si ihly rozfukal po svete?“ Vetrik sa usmial.

   „Lahka pomoc! Prifuknem ti ich spat! Pozri!“

   Nadul licka a fukol do dolin. Pritom zviril vzduch tak silno, ze niektore z ihiel sa zdvihli zo zeme a zapichli sa do kozuska nezbednej myske, ktora prave utekala okolo.

   „Jez! Jez!“ vykrikli deti, ktore sa hrali nedaleko v trave a rozbehli sa za nim. Nedobehli ho, lebo bolestne skrikli. Nezbadali ihly rozsypane v trave a poranili si nimi bose nozky. Krv z ran vsiakla do zeme a vyrastli z nej zvlastne cervenofialove kvietky s pichlavymi listami.

   „Jaj! Jaj!“ placu deti. „Ale nas tie kvietky dobodali! Bodliaky akesi zle!“

   Bodliaky boli vsade, kde sa deti pozreli. Najviac ich bolo na medziach a na skalach, tam, kde svietilo slniecko. A pomedzi ne sa prehanali mali nezbedni jezkovia. Bolo to take mile a vesele, ze aj vetrikova mat pri pohlade na to vsetko sa prestala na vetrik hnevat a len mu povedala:

   „Nic sa neda robit, musis chodit v roztrhanom plasti.“

   Vetrik nahnevane fukol.

   „Nie, mamka, nechcem lietat v roztrhanom kabatiku. Skusim este raz pozbierat tie ihly!“

   Opat fukol, ihly sa zdvihli zo zeme a vleteli do jedneho z otvorov v skalach. Tam v jaskyni odpocival unaveny mrazik a cakal na zimu.

   „Co robis, ty nezbednik,“ pohrozil vetriku a striasol zo seba ihly, ktore mu napadali na kozusok. Vetrik chcel ihly pozbierat, lenze tie sa medzitym od chladu obalili ladom a ked do nich fukol, prilepili sa na stenu vapencovej jaskyne.

   „Ako si mi pekne vyzdobil spalnu!“ Mrazik pozrel na krasnu ladovu vyzdobu, vybrnkal na kvaploch svoju oblubenu melodiu a natesene sa na vetrik usmial.

   „Za to dostanes odo mna novy plast.“

   Len co mal vetrik na sebe novy plast, vyletel s nim od radosti do sveta. Beda! Nevsimol si bodliaky, ktore sa vyhrievali na slniecku, zachytil sa o ne novym plastom a roztrhal ho na mnohych miestach.

   „Tak ti treba, ked lietas ako pojaseny!“

   Vetrikova mamicka bola teraz naozaj velmi nahnevana.

   „Odteraz budes stale lietat v roztrhanom plasti!“

A tak odvtedy vetrik chodi po svete v roztrhanom plasti. Obcas ho to hneva a ked vidi ludi, prosi ich:

   „Pozbierajte mi tie ihly!“

   Lenze nikto nechce vetrikovi pomoct. Vsetci vedia, ako bodliaky pichaju, a preto sa im radsej vyhybaju.

   „Urazili ste ma!“ krici potom vetrik nahnevany, este silnejsie fuka a rozfukuje ihly po svete. Bodliak sa ale na to vsetko usmieva, vystiera svoju hlavku k slniecku. Je stastny, ze nikto si s nim neporadi.

Lea Weberova


Niekedy sme mali k obci iny vztah

   Horna Lehota je znama uz od zaciatku 15. storocia. Obyvatelia sa zaoberali banictvom a pastierstvom. V chotari Hornej Lehoty sa tazilo zlato, no na prelome 19. a 20. storocia bieda donutila mnohych Hornolehotanov vystahovat sa do cudziny. Vyse tisic ich obyvalo Lehotu este pred tridsiatimi rokmi, dnes tu zije 580 ludi. Starosta obce Vladimir Busniak v tom vidi paralelu s minulym storocim: „Moja stara mama odisla v roku 1916 pracovat do Budapesti. Smejeme sa, ze bola au-pair. Ale znova je taky cas, ze vsetko uteka do cudziny. Ludia odchadzaju za pracou a pochybujem, ze sa vratia. Maju plne zuby toho, ze cely den robia a nic z toho nemaju. Ani len perspektivu. Mladi ludia nie su ochotni robit pre podnikatelov, ktori vidia iba zisk, luxusne auta a dovolenky v zahranici. Ked im ponukne desattisic korun v hrubom, len sa zasmeju a idu radsej do Rakuska, kde za tyzden zarobia viac. Darmo sa prezentuje navrat k trvalym hodnotam. Mladi by aj chceli mat rodinu, ale ked si nemaju za co zadovazit byt, nechcu mat ani deti, nemozu si to dovolit.“

Zlate ulice su nanic
   S predskolskym zariadenim maju problem ako kazda mensia obec. Materska skola by uz mozno zanikla, nebyt prijmov, ktore maju zo zastavanych pozemkov v rekreacnej oblasti Krpacovo a Tale. Polovica domov nesluzi ako obydlie, ale ako chata. Vacsina hornolehotanskych chaluparov prisla z Nitry a Novych Zamkov. O nich starosta hovori: „Z chaluparov velky uzitok nemame, lebo podielovu dan za nich nedostavame. Pridu na par dni, narobia smeti a zase zmiznu, ale aspon trochu obec ozije. No mozeme mat akekolvek prijmy, hoci aj zlate ulice, ak nema kto po nich chodit. Takze do skolstva sme ochotni investovat. Hladame rozne varianty, ako straty zmiernit, napriklad vybudovanim ubytovne v podkrovi skoly, ktora zarobkovou cinnostou pomoze tejto budove. Pomaly, po castiach robime opravy, ked nam zostanu peniaze. Vymenili sme okna, podlahu v herni skolky. Su to male krociky, ale ked clovek robi desat rokov male kroky, prejde velky kus. Ked ich nerobi, o desat rokov zisti, ze na velky krok nema...“   
   Pred tromi rokmi urobili generalku kotolne v skole. V tomto roku chceli pripravit rozvody, no vlani museli neplanovane investovat do opravy kurenia v obecnom urade, ktore dosluzilo. V budove je kadernictvo, kniznica, ordinacia detskej lekarky, ktora dochadza raz za tyzden, prizemie ma v prenajme obchod. Dospeli chodia k lekarovi do Podbrezovej.

Aktivni seniori a pasivni juniori
   „Seniori su v Hornej Lehote najaktivnejsou skupinou obcanov. Bol som milo prekvapeny, ako rychlo sa dokazali rozbehnut, mladi ludia mozu len zizat. Akoby mali zatiahnute brzdy, budu chodit bezcielne hore – dole. Dotiahol som sem divadlo z Bratislavy, prislo nan par chatarov. Stretol som deti a pytal sa ich, preco neidu na predstavenie, odpovedali: Nas to nebavi. Velmi divny pristup, su pokazene internetom, mozno im staci zapnut niekde televizor... Kazde divadlo, ktore sa v okoli objavi, sa snazim dostat k nam. Je tu pomerne vela kvalitnych hudobnych a divadelnych telies, len ich treba niekde umiestnit. A to, bohuzial, zatial nemozeme,“
vysvetluje starosta. Kulturne podujatia organizuju vacsinou „pod holym nebom“. To sa da len v letnych mesiacoch. O kupu byvaleho kulturneho domu obec v minulosti neprejavila zaujem a hoci tato budova ma majitela, zostala prazdna. Sportova hala na plosine za skolou, do ktorej sa svojpomocne pustili vlani, by mala do styroch rokov stat. Na jej vystavbu pouzili konstrukcnu ocel z rozobratej vyrobnej haly a investuju do nej par desiatok tisic korun rocne. Vedla nej v zime funguje klzisko. Onedlho budu musiet opravit mantinely, ktore tinedzeri od jari vylamali. Starosta to komentuje takto: „Mladez sa nudi. A ked sa nudi, potrebuje do dacoho kopat. Ale my to dame zase dokopy, lebo este sa tu najdu dvaja, traja taki, co sa do toho chytia. Vzdy sa nam podarilo, s vynimkou takej slabej zimy, ako bola vlani, klzisko pre deti urobit.“ Styristometrovy lyziarsky vlek nad Hornou Lehotou prevadzkuje telovychovna jednota. Okrem toho zastresuje futbalovy a turisticky oddiel. Dobrovolny hasicsky zbor dosahuje dobre vysledky v sutaziach mladych hasicov. Nastastie velke poziare sa Hornej Lehote vyhybaju.

Konkretne ciele
   Co povazuje Vladimir Busniak za prioritu v druhom volebnom obdobi? „Prepojit par rokov nefunkcne kanalizacne vazby s cistickou. Je projektovana tak, ze sem mozeme zvazat odpad zo zump. To sa celkom osvedcilo napriklad pri cisteni splaskov z rekreacnej oblasti Krpacovo, ktora tiez patri k Hornej Lehote. Vlani sa nam podarilo spojazdnit cisticku odpadovych vod.“ Je tazke pri sucasnej skladbe obyvatelstva predpovedat, ci bude stacit kapacita tristo ekvivalentov + tercialne precistenie pre stopatdesiat ludi, alebo budu musiet postavit dalsi trakt cisticky, ktory by kapacitu zdvojnasobil. Potrebuju napojit este par domacnosti na COV.
„Je dost narocne robit kontroly cistoty vod v rekreacnej oblasti, chaty su roztrusene na velkom uzemi, pozemky nevysporiadane, pristupove cesty urobene nacierno... Potrva to peknych par rokov, kym sa to da do poriadku.“
   Pod Krpacovom vyviera pramen Sama Chalupku, ktory si „privlasnili“ vodari. Keby sa cas dal vratit spat, sucasny starosta by chcel obecny vodovod. Voda mohla byt lacnejsia a opravy by dokazali vykonat aj sami s technikou, ktoru obec vlastni. Cesty su v dezolatnom stave, ale do rekonstrukcie sa nepustaju, kym nedokoncia kanalizaciu. Ako mala obec sa na cerpanie penazi z eurofondov nemozu spoliehat. Tak ako vlani skusia podat projekt na environmentalny fond. Starosta tvrdi:
„Miliony, ktore sa z fondov vynakladaju na prednasky a seminare, by mohli radsej pouzit na par sto metrov kanalizacie v nejakej obci. Ide ma porazit, ked citam, na co idu peniaze z europskych fondov. Utracaju sa na zbytocnosti a pritom by mali ist na konkretne ciele.“

Ochota robit je vzacna
   Zemne a stavebne prace povazuje za predrazene. Keby vraj mali vlastny kvalitny bager a dvoch - troch chlapov, urobia tu istu pracu za tretinovu cenu v porovnani s rozpoctom specializovanych firiem. Hovori: „Aj projektanti nadsadzuju. Ked  vyslednu cifru daju na papier a predlozia starostovi, ten moze akurat zalomit rukami a strcit rozpocet do suplika, lebo na to nema. Remeselnikov pomaly nezozeniete. Nie su ludia, ktori by boli ochotni robit, aj ked im zaplatime. Je tu par takych, ktori to beru ako pomoc obci, hoci si pritom zarobia. Ked uz ti nebudu ochotni, tak naozaj neviem, kto bude robit.“ Voci aktivacnym pracam, ktore robi v Hornej Lehote patnast obcanov, bol zo zaciatku skepticky.
„Zdalo sa mi neferove nutit za tie peniaze niekoho pracovat. Pripada mi to ako novodobe otrokarstvo. Vzdy im nejaku robotu najdem a az na male drobnosti som s nimi spokojny. Necakam od nich, ze postavia pyramidu nad obcou... Je to dalsia vec, ktora oduca ludi robit. Nevezmu kosu a hrable do ruky, radsej zavolaju na urad, co treba spravit. Ked skoncia aktivacne prace, bude tu par rokov taky neporiadok, ze sa budeme velmi cudovat. Niekedy sme mali k obci iny vztah. Nebola tu asfaltova cesta a ked presli dedinou kravy z pase, ludia vybrali naradie, ocistili cestu a jarceky... Dnes sa zapaja len mizive percento do prac v obci. Niekedy si myslim, ze sa mi to iba snivalo. A dufam, ze sa mylim.“

Je to praca ako kazda ina
   V decembrovych komunalnych volbach ziskal Vladimir Busniak podporu spoluobcanov po druhykrat. O praci starostu tvrdi, ze je ako kazda ina. Musi ratat s tym, ze hocikedy moze ktokolvek prist a nieco chciet. Nemoze mu povedat – dnes nerobim, vybavime to zajtra. Ale neprekaza mu to. Pochvalu necaka. Urobi to, co slubil. Ak sa mu to podari a pochvalia ho za to, dobre. Ak mu vynadaju, tiez to berie. Ceni si kazdy nazor.

(pl)

Turisticka ubytovna v podkrovi skoly od jari zaraba na jej prevadzku Po etapach dokoncuju sportovu halu Kulturny dom uz roky chatra

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT