23. OKTOBER  2001 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Sedemdesiatky sa doziva maliar, grafik, ilustrator a pedagog, docent

Stefan Prukner

,,Tvorba bola po cele roky mojim zamestnanim a zaroven jedinym konickom. Neviem si bez nej svoj zivot predstavit. Mal som vela casu, ked som v obdobi normalizacie musel odist z Katedry vytvarnej vychovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, ktoru som zakladal. Zrazu som sa ocitol mimo verejneho a spolocenskeho zivota a malovanie sa na dlhe roky stalo celym mojim zivotom" - hovori majster Prukner.
Za viac ako patdesiat rokov maliarskej aktivity Stefan Prukner vytvoril uzasne mnozstvo diel. Okrem grafik a ilustracii je to viac ako desattisic malieb. Pred par rokmi vystavoval aj v Narodnej galerii v Bukuresti stopatnast prevazne vacsich obrazov a tam kritici vyslovili nazor, ze to nie je len slovenske, nie len europske, ale dokonca svetove umenie. V jeho obrazoch ide totiz o historicky objav prazdroja samanov, z ktoreho vytvoril umelecky system ako podklad pre svoju tvorbu. Cely usek jeho tvorby nazvany Samanske piesne a tance umelecka kritika vysoko hodnoti.
Obrazy Stefana Pruknera sa dnes nachadzaju na vsetkych kontinentoch napriek tomu, ze v minulosti u nas nepatril k preferovanym umelcom. A aj dnes sa mu dostava uznania hlavne v zahranici. Majster Prukner je neobycajne produktivny autor, ale nevystavuje na kolektivnych vystavach, nemaluje na objednavky a nic nepredava. Ked maluje, jeho duch sa rozleti po celom svete, akoby sa chcel oneskorene dostat vsade tam, kde mu boli cele desatrocia dvere zatvorene, lebo malbou vyjadroval svoj odpor proti minulemu zriadeniu. Stefana Pruknera ako tvorcu malba uplne pohlcuje, dava jeho zivotu rozlet a jediny zmysel, ale tak isto ovplyvnuje aj kazdeho, kto jeho tvorbu poznava. Kazdeho vnimaveho divaka uchvati a nakazi autorova tuzba po vnutornej slobode.
Stefan Prukner, povodnym menom Stefan Bartusek sa narodil 28. oktobra 1931 v Stratenej. Detstvo a mladost stravil v blizkom Bujakove. Maturoval na breznianskom gymnaziu v roku 1951, kde bol jeho triednym profesorom Jan Madunicky. Medzi jeho spoluziakov okrem inych patrili napr. aj geologovia Ivan Lehotsky a Ivan Sarik. Zije v B. Bystrici a posobi na Fakulte vytvarnych umeni Akademie umeni v B. Bystrici.
Majstrovi Pruknerovi zelame vela zdravia, zivotneho a tvoriveho elanu pri jeho dalsej tvorbe.
(V prispevku som pouzila clanok Viery Sokolovej z Rolnickych novin z 31. decembra 1999)

A. Prepletana 

Vznik mesta Brezna a prve storocie jeho trvania

(stvrte pokracovanie)

Cudzinci, ktorych kral spomina, boli istotne Nemci. Potvrdzuje to samotna darovacia listina, ktora uvadza potok Bystru nemeckym menom Stainkop a tiez najstarsie listiny mestskeho archivu z rokov 1439 a 1494 spominaju Breznanov nemeckymi rodinnymi menami (Steier, Edelmann, Krismann). Madarsky znejuce Hideghavas a Beneshawa dostali sa do darovacej listiny len vymyslom kralovskeho uradnika, ktory stylizoval listinu a ktoremu sa slovenske nazvy ako Dumbier, Strieborna, Benicka nepozdavali. Mozno, ze v auguste, ked pisal listinu, videl Dumbier a hole uz zapadnute snehom a urobil z Dumbiera Hideghavas = Zimnu holu.
Niet pochyb, ze praobyvatelia a domorodci boli Slovaci. Svedci o tom nielen meno starodavnej osady Berezun, ale i meno Ludvikovho mesta Brezna. Obidve mena zneju slovensky a su slovenskeho povodu a nijakeho ineho. Pristahovali Nemci sa casom poslovencili a su Slovaci i teraz.
Obyvatelia mesta Brizna pri Hrone hned po obdrzani darovacej listiny vyuzili slobody v nej obsiahnute a vyvolili si Petra, rodinnym menom nemenovaneho, za farara a Ondreja, tiez rodinnym menom nemenovaneho, za richtara. Kolkych prisaznych ustanovili po boku richtara nie je uvedene. Ked Ludvik I. v roku 1381 sa zase zabaval na Lupcianskom zamku, vyslali k nemu svojho farara a richtara, aby vyprosili od neho potvrdenie minulorocnej "darovacej listiny" a jej vydanie v podobe "kralovskeho privilegia". Kral vyhovel tejto prosbe, potvrdil darovaciu listinu a druheho dna pred septembrom (31. augusta) 1381 vydal o tomto potvrdeni kralovske privilegium pod visiacou kralovskou pecatou (archiv: odpis o privilegiu z roku 1439, T. 2-1.)
Kral takto konal nielen preto, ze to v darovacej listine z roku 1380 zjavne prislubil, ale aj z inych pohnutok, ktore v uvode privilegia sam uvadza. Zdoraznuje tam, ze panovnickou povinnostou je, aby bdel nad pokojom svojich poddanych, staral sa o ich dobro, uznaval ich zasluhy a obdaruval ich slobodami, vtedy aj sam panovnik zije v istote a v pokoji. Su to zasady, ktore svedcia, ze Ludvik I. bol panovnikom dusou a telom. Z nezriadenej banickej osady Berezun vytvoril organizovanu politicku a cirkevnu obec: mesto Brizna juxta Gron, po slovensky: Brezno pri Hrone.
Kral Ludvik I. zomrel 11. septembra 1382. Po jeho smrti, za panovania jeho dcery Marie, manzelky Zigmunda krala ceskeho a korunovaneho krala uhorskeho, boli v Uhorsku vnutorne nepokoje a odboje. Povstalci sa v aprili roku 1401 zmocnili aj sameho krala a uvaznili ho na Siklosskom zamku, kde ho drzali osemnast tyzdnov. Po svojom vyslobodeni Zigmund pomocou velmozov a ludu zo Slovenska a Ciech utisil vzbury a urobil pokoj a poriadok v krajine. Casto cestoval po krajine, na Vianoce a Novy rok 1403/1404 bol aj vo Zvolenskej zupe na Viglasskom zamku. Odtial v polovici januara 1404 prisiel aj do Brezna. V tych casoch kralovske navstevy boli nielen skvelym poctenim, ale i znacnou tarchou pre mesta. Kral cestoval s pocetnym sprievodom kralovskych hodnostarov, dvornych uradnikov a sluzobnictva. Navstivenemu mestu sa patrilo pri prichode nielen slavnostne privitat krala a jeho sprievod, ale pocas pobytu postarat sa o ich ubytovanie, stravovanie a pri odchode sa odvdacit darmi. Tato povinnost dostala meno "zoldzina", pricom starsie uhorske zakony a pravidla ju takto spominaju. Breznania museli zniest tuto povinnost a s nou spojene vydavky. Znasali ju radi a vdacne. Ale sa aj osmelili pripomenut svoju kralovskemu hostovi, ze ich mesto je nie velmi bohate, pretoze len pred nedavnom sa zmenilo z banickej osady na mesto, utrpelo politickymi a vojenskymi nepokojmi mnohe prikoria a utlaky.

Oto Baldovsky

 Jesenne nasepkavanie

h0143g.jpg (25520 bytes)Kratke babie leto, oberacky ovocia, hrozna, sustiacej fazule, to je ta usmiata tvar jesene. Jej opakom su dazdive, hmliste, coraz chladnejsie dni. Tie nas nutia siahnut za teplejsim do policiek, do ktorych sme si tie svetriky, teple kosele...ulozili v jarnych mesiacoch. Z pivnice vynasame zimnu obuv. To preto, aby sme na prechadzke po tlejucom listi mohli lepsie vychutnavat caro prirody, paletu pestrych farieb, ba aj v komorke ukladat urodu, ktoru matka Zem, dovolila zobrat z policok, zo zahradiek.
Jesen, jej vecery, posluzia nam na lustenie krizoviek, na sledovanie smotankovych telenoviel, ale aj na navstevu tichych domovov-cintorinov. Tam, pri betonovom domceku najblizsich zaspominame, zapalime sviecky, slzu utrieme, povzdychneme: - Uz nie su medzi nami, ale aj my sme dalej od rodiska, ale...
Co do sveta posles, to sa ti domov navrati, hovori stara slovenska mudrost. Pravda, ak nie natrvalo, tak aspon v ten prvy novembrovy den alebo pri spolocnych stretnutiach (rodakov, sestdesiatnikov, okruhle vyrocia obci, rodin rovnakeho priezviska...) Vtedy sa zvyknu do knih-kronik vpisovat srdecne slova o rodisku, domove.
Spisovatel Peter Kovacik do takejto knihy napisal: ,,Domov, to je pre mna stred sveta, a to je moj Cierny Balog. Som stastny, ze pochadzam odtialto, som rad, ze ma urobil takym, akym som. Zelam mojmu rodisku a vsetkym Balocanom stastnu buducnost."
Aj Ladislav Tazky v jednom novinovom rozhovore (Pravda, 1992) odpoveda na otazku o rodisku takto: ,,Takmer v kazdej mojej proze sa mi objavi drevenicka u Komov (este sluzi) a v nej kuchyna, izba museli pre sestclennu rodinu. A nielen Komov, ale aj dalsie osady sa mi vybavuju. Su vo mne. Nedaju sa zo mna vytrhnut..."
Drevenicky, opat pricupkalo k peru nasepkavanie, boli ste vari vsetky jednym majstrom zo zeme podvihane. Na strechach jedlove sindle, kominy s rokmi dostali draplave tvare. Dvory skalave. Ked sprchlo na nohy sa lepilo blato tahave. Pochvalovala si ho iba stara hus. Blanovymi nohami tarbavo to blato tlackala... Rodna drevenica. Uz si len na fotografiach, v spomienkach. Na tvojom grunte murovany stvorec stoji, ale...
Zivotny vyvoj jesenne nasepkavanie nezastavi. Roztrusili sme sa po svete. Tam starneme, obcas zaznie v nas vnutorny hlas: - Domov sa srdce vrat, do rodneho udolia, k prvym krokom do skoly, pobehat si po ostredkoch, k detskym laskam, spomen si na matkinu, otcovu piesen, na ich ruky, ktore chranili, liecili, zehnali...
Rodny kraj, dedinky v udoli, mate zvlastny magnet. Aj ked nie casto, ale predsa, do lona svojho pritahujete rodakov z dalekych i blizkych ciest. Najkrajsia cesta zo vsetkych ciest je cesta domov. Tesime sa na stretnutie s rodnymi, ba i na dobrodruzne prihody, ktore sa mozu vyskytnut. Aj Samo Chalupka sa tesieval na cestu domov zo studia. V pamati mu zostal tento zazitok: ,,Vyse Brezna, na vrchu Makovo, cez ktory stara cesta na Horehronie isla, ukazal nam Breznan, ktory nas zo skol do domu viezol, hrob povestneho ,,hornyho syna", na ktory sme kazdy trochu zeme alebo kamen hodit museli, aby nas vraj nematal..."
Tento zazitok mozno dolozit aj stvorversim z basne Branko: - Na hrob kamen mi vyvyste, moje meno don mi vpiste, nech vie, kto sa nan podiva, ze tam Branko odpociva...
Nasepkavanie skoncime pranostikou, ktora hovori, ze Michal snehom kycha, ale ina myslienka zas potvrdzuje, ze jedno dobre slovo hreje celu zimu. A kedze sme tych dobrych slov dali ovela viac, mame zaruku, ze nam zima nebude.
Len aby nam plyn nevypli.


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT