Anna Kovacikova, upratovacka, Brezno:
- Ja osobne som sa este neodhodlala. Aj manzel by velmi rad daroval krv, ale este v detstve prekonal zltacku, a preto nemoze byt darcom. V prvom rade by mal byt clovek zdravy. Darcovstvo krvi urcite nie je zla vec, myslim na to a raz sa urcite odhodlam.

R. K., nezamestnana, Brezno:
- Bezprispevkovych darcov krvi som vzdy obdivovala a stale si ich cenim. Ked som robila vo fabrike, organizovali sa hromadne odbery a veru, zaujemcov bolo nemalo. Mali z toho sice aj vyhody, ale robili to skor pre pocit, ze pomozu inym. Priznam sa, ze ja sa toho bojim a mozno preto ich obdivujem.

Zdena Kovacikova, nezamestnana, Brezno:
- Myslim, ze kazdy clovek, ktory moze dat krv a ma ,,kopec" pribuznych alebo znamych, by mal darovat krv. Mala by to byt jeho urcita povinnost. Ja by som velmi rada darovala krv, ale zo zdravotnych dovodov nemozem.

Milan Seman, statny zamestnanec, Kosice:
- Darovanie krvi hodnotim ako humanny cin. Cenim si tych, ktori tak urobia. Zatial som krv nedaroval, ale rozmyslam o tom. Pomozem druhym a mozno, ze aj ja to raz budem potrebovat.

Alzbeta Flimelova, dochodkyna, Valaska:
- Ak by bolo niekomu treba, tak pravdaze by som darovala krv. Darcovia krvi su vzorom, kazdy zdravy clovek by mohol prispiet a pomoct.

Jozef Kuchta, dochodca, Myto pod Dumbierom:
- Nie som darcom krvi, pretoze kedysi som mal zltacku, takze z mojej strany to nie je mozne. Darcovstvo krvi povazujem za ohromne dobru vec. Asi pred mesiacom som bol v takej situacii, ze mi hrozila operacia. Bola potrebna autotransfuzia, cize dat vlastnu krv do rezervy, ale bohuzial neslo to. Nakoniec ma neoperovali, takze viem, ze krv by som nutne potreboval aj ja.

Ivana Knazeova, na materskej dovolenke, Brezno:
- Kto je zdravy a kto moze, samozrejme ze by mohol darovat krv. Ved clovek nevie, kedy to sam bude potrebovat on alebo jeho blizki. Odmenou mu je dobry pocit. Ked to bude mozne, aj ja by som sa velmi rada zaradila medzi darcov krvi.

Dakujeme ...

Chcela by som vas poprosit o uverejnenie podakovania vsetkym, ktori sa pred rokom pricinili o zachranu mojho a synovho zivota. Ja viem, ze je to dost neskoro, ale o to vdacnejsie a uprimnejsie budu vyznievat moje slova.
Prve podakovanie nech patri Mgr. Jurajovi Smrecanovi, majitelovi motorestu v Lopeji, kde som v noci 31. januara 2001 dopichana nozom, bosa, v nocnej koseli hladala pre seba a svojho syna pomoc. Musel to byt sok prenho a pre jeho zamestnankynu Michaelu Morvajovu, ked uvideli zviera v ludskej kozi. Tak nejako som vyzerala. Tam zacal boj o zachranu mojho zivota. Pan Juraj Smrecan rychlo privolaval zachranu a drzal ma pri vedomi az do prichodu rychlej zdravotnej pomoci a policie, ktora urobila vsetko pre to, aby chytila muza, ktory sa mna a mojho syna pokusil zabit. Vdaka vam, pan Smrecan, vdaka vam za vsetko, prajem vam vela uspechov v osobnom a verejnom zivote.
Dalsie moje podakovanie by som chcela adresovat primarovi ,,ara" MUDr. Janovi Mackinovi, primarovi chirurgickeho oddelenia MUDr. Pavlovi Mrazovi, primarovi traumatologickeho oddelenia MUDr. Petrovi Saktorovi a celemu zdravotnickemu personalu, ktori pri operacii trvajucej sest hodin robili vsetko mozne aj nemozne, aby mi zachranili zivot.
Dakujem ludom, ktori obetavo zachranuju zivoty svojich pacientov. Vdaka za vsetko, nech sa im dari.
Chcem sa tiez podakovat svojim detom a blizkym priatelom za lasku a pomoc po prezitom nestasti. Nemate to so mnou vzdy lahke. Dakujem.

Maria Simovcekova
...

Aj ked nase zdravotnictvo a nemocnice nie su dostatocne financovane a praca zdravotnikov nie je nalezite odmenena, to vsak neubera na ich zodpovednosti a starostlivosti o pacientov, medzi ktorych patrim aj ja.
Chcem sa im vsetkym podakovat. Moje uprimne podakovanie patri chirurgickemu oddeleniu - muzi, najma primarovi MUDr. Pavlovi Mrazovi za jeho profesionalny pristup pocas mojej uspesnej operacie a po nej a ostatnym lekarom a zdravotnickemu personalu za starostlivost pocas mojho pobytu v chirurgickom oddeleni.
Dakujem vam.

Stefan Giertl

Pred nedavnom som spoznala velmi mileho muza. Zatial sme kamarati a cas ukaze, mozno budeme pre seba aj nieco “viac”.
Po autonehode je odkazany na invalidny vozik... Zial... Nie preto, ze by mi to prekazalo. To nie! Ale ked som si uvedomila, ake tazke je byt v Brezne “vozickarom”... On tu este nikdy nebol a pravdupovediac, neviem si predstavit situaciu, ked by sme sa len tak “tarali” po meste... Samozrejme, ist niekde na kavu alebo do restauracie... Je to smiesne, ale aj pred odchodom... Co by som mu povedala? “Pockaj ma chvilu, idem si len nieco kupit a hned sa vratim?” Ved je to hrozne? Kolko ludi je doslova odstavenych. A kolki, mozno, pre akusi “hlupost” majitelov obchodov sedia doma... Odkazani na to, co im kto donesie, kupi. Zbytocne sa trapia, ubijaju a ten pocit menejcennosti... Prave teraz, ked sa Brezno “preraba”, mali by ludia mysliet na ludi a nieco s tym urobit. Jednoducho spristupnit obchody a restauracie aj pre tych, s ktorymi sa osud kruto “zahral”. Chceme mat moderne mesto? Tak majme! A dovolme im zit a existovat medzi nami! Neberme im optimizmus...
Vacsina z nich ma velmi dobre srdiecko... Naucili by nas vazit si zdravie tak, ako si ho nevazime... Takze... A co poviete na toto?

Efka

Som studentkou 3. rocnika Dievcenskej odbornej skoly v Piesku, kde sa okrem odbornych predmetov vyucuju aj cudzie jazyky. Uz od zakladnej skoly je mojim najoblubenejsim jazykom rusky jazyk, ktory ma ucila ucitelka S. Bohusova. Ruskemu jazyku sa venujem osem rokov. Pod vedenim profesorky Mgr. R. Kirkovej som sa 11. marca zucastnila na olympiade ruskeho jazyka v Banskej Bystrici. Po narocnej skuske, plna roznych pocitov a este stale zmatena, som ziskala v 2.A kategorii krajskeho kola 1. miesto. Po tomto uspechu som postupila do celostatneho kola olympiady do Bratislavy. Priprava na nu bola pomerne narocna, ale napriek tomu som mala dobry pocit z toho, ze sa na tejto sutazi aspon zucastnim. Moja nervozita sa stupnovala tym viac, cim som sa blizila k Bratislave. Kedze som z Horehronia, stravila som v Bratislave tu najdlhsiu noc v mojom zivote. V den D, cize 26. aprila, som sa dostavila o 9. hodine do Iuventy, kde bola prezentacia sutaziacich. Po namahavom popoludni uz boli zname vysledky, ktore boli pre mna potesujuce, pretoze som ziskala 3. miesto. Necakane vitazstvo ma prekvapilo aj napriek tomu, ze som v to v kutiku duse dufala.
Chcela by som sa podakovat profesorke Mgr. R. Kirkovej, vdaka ktorej som toto vsetko dosiahla. Na zaver chcem odkazat vsetkym mladym ludom, aby sa nebali ukazat to, co v nich naozaj je.

Monika Boselova

Preco mam rad (rada) svoju mamu?

(odpovedaju deti z Materskej skoly na Ulici 9. maja v Brezne)
Marek S.: lebo je pekna a dobra, Martinka: lebo mi da jest, ked si vypytam a kupila mi malovanku s obuvakom, Silvik: lebo je mila a zlata moja maminka, Lenka: lebo je dobra, dava mi spagety a kupuje mi sunku, Timko: lebo sa so mnou hra karty a pexeso a kupi mi zmrzlinu, Marek P.: lebo sa stara o mna, je dobra, Gabika: lebo je dobra, nebije nas, vari a pozera televizor, Dianka: lebo sa o mna stara, kupi mi hracky, Dusanko: lebo chodi s nami vonku, Kristinka: lebo ma prezlieka, dava mi caj a pekne ma cese, Miska: lebo je moja, Danielka: lebo sa so mnou hra a chodi so mnou spavat, Dodko: kupuje mi sladkosti, Filipko M.: lebo ma nebije, lebo mi vari fajnotky, Misko: lebo chodi s nami ku starkej a do Ciech, Dominik: lebo chodi pre mna do skolky, poprava nam postel a pusta nam kazety, Filipko D.: lebo spolu pozerame Milagros a Ked budes moja, Martinko: lebo je dobra a zlata a spi so mnou v posteli.