Vznik mesta Brezna a prve storocie jeho trvania

(zakoncenie)
Osudy a historia mesta Brezna v prvom storoci jeho trvania nam predstavuju mesto s vlastnou cirkevnou a svetskou vrchnostou, slobodnou vnutornou spravou, priclenene k dolnouhorskym banskym mestam. Bolo kralovskym majetkom (pecalium regium), jedinym jeho panom, ako aj ostatnych banskych miest, bol kral. Kralovne Barbora, Alzbeta a Beatrix, Rehor, grof z Kosbavy, Damian a Peter Horvathovci vladli len na zaklade kralovskych darovani a zaloznych zapisov docasne a bez vlastnickeho prava. Robotne poddanstvo v Brezne nebolo. Dezma z celeho chotara bola darovana ako cirkevny majetok breznianskemu kostolu, popripade jeho fararovi.
Breznania boli banici, niektori obrabali uz role a luky. Banici dolovali najma zlato a striebro zo svahov Dumbiera a jeho vybezkov, tieto kovy vymyvali z nanosov a piesku Hrona a chotarnych potokov (Bystra, Jarabcianka, Vagnar). Halniska su starodavni svedkovia tohto ryzovania.
Majitelia domov platili dan od vrat, banici bansku dan, nazyvanu urburou. Tato dan v najstarsich casoch obnasala jednu sedminu vsetkych banskych vyrobkov. Zlato a striebro banici odovzdavali komorskemu grofovi v Kremnici a dostavali za ne ustalenu kupnu cenu. Aby ludia za odovzdanim zlata a striebra nemuseli daleko putovat, v banskych mestach boli kralovske domy, vseobecne nazvyvane komorami, v ktorych poverenici kremnickeho grofa odoberali a opatrovali odovzdane drahe kovy. Je velmi pravdepodobne, ze takyto kralovsky dom v XIV. storoci bol uz aj v Brezne, a to na namesti, tam kde bolo sidlo mestskeho zastupitelstva (terajsie Horehronske muzeum). Dane od vrat a banska dan ziskane od banikov za zlato a striebro boli dochodky, ktore kral alebo ini vladari (kralovne i zalozni pani) mali a dostavali od mesta Brezna.
Vazeni citatelia, svojim prispevkom som sa snazil priblizit vam trochu historie nasho mesta. Podklady som cerpal z rukopisu po dost komplikovanych gramatickych a slovesnych upravach. Prosim vas preto, aby ste mi prepacili mozne chyby. Nemal som tolko casu na ich prepracovanie. Myslim si vsak, ze najdolezitejsia je podstata, ktoru sa mi, dufam, podarilo dosiahnut. Autor prveho rukopisu Dusan Lichard bol advokat, mestsky pravny zastupca, historik, bojovnik za mestske prava a zaujmy, prvy mestanosta, zakladatel mestskej spravy a funkcionar spolocenskych organizacii v Brezne. Funkciu mestskeho pravneho zastupcu vykonaval od 8. jula 1876 takmer az do svojej smrti (29. jula 1925). Za tie roky poznal velmi dobre pomery v nasom meste a prestudoval mnoho archivnych materialov. Jeho rukopisy pisane zvlastnym pismom vylustil skolsky inspektor Karol Rapos a tieto som zase prepracuval ja.
Mojim zaujmom je v tejto praci pokracovat a priblizit dalsie oblasti, medzi ktore patria: Brezno a Docziovci, Reambulacna pravota, Na smrt odsudeny magistrat, Tököli v Brezne, Brezno a Rakocziovske pohyby, Breznianske kostoly a mozno aj ine.
Pri ziskavani pramenov sa stretavam s velkymi tazkostami, pretoze rukopisy kolovali viacerymi rukami a mne teraz pripada velmi tazka uloha dopatrat sa praveho opatrovatela, co sa mi zatial nedari.

Oto Baldovsky

7. Robenie ostiepkov, parenic a podobne
Z kuskov, co baca zo syra nakraja, napcha do drevenej mierky, ktora sa vola tlaciar a poda sa hned mladsiemu valachovi, co este velku skusenost nema, aby to pootlacal. Tento to poda zas sikovnejsiemu valachovi, co potom z tej otlacenej hrcky syra vytiahne ostiepok a zalozi nan formu. Forma so syrom sa na okamzenie pusti do horucej vody. Kotlik s touto vodou sa furt drzi na kraji pahreby, aby voda bola horuca, ale aby nevrela. Stvrty valach to dierkavou varechou z horucej vody vyberie a zalozi na vrch aj na spodok toho ostiepka koncovky – to su vyrezane drevcia ako peciatky – a hned ich aj da prec.
Hotovy ostiepok sa pusti do rosolu. To sa zvari voda so solou a do tohto sa kladu ostiepky, aby presli slanou chutou. Jeden rosol trva aj do tyzdna, kym sa nestiahavie. Ostiepky sa v tom rosole nechaju jeden den a ked su zvrchu klzke, povesaju sa do remennych putkov nad vatru do strechy zaudit. Pri udeni sa ostiepky musia obracat, aby sa putka do nich nevrezali a tiez aby sa vsade pekne zaudili. Pod ostiepky sa velka vatra klast nemoze, lebo by sa potili. Potenie je, ked z nich steka dolu mast. Ony sa musia udit len chladnym dymom. Udia sa tri az pat dni, podla toho, ako zltnu. Ked je pocasie teplejsie, zaudia sa skor, ked chladnejsie, tak dlhsie.
Na parenice musi byt syr nabrznuty, taky ani sladky, ani kysly. Stari bacovia to robili tak, ze si hned syr rozkrajali na take kusy, co kazdy bol na jednu parenicu, to polozili za vatru do vrecka a tam im to rovnako doslo – tak aspon cez den. Keby sa na parenice syr odkladal vo vacsej hrude, ta by navrchu mohla byt uz nabrznuta, ale dnu este sladka a to by nebolo dobre. Pripravene kusy potom baca vyraba v horucej slanej vode – v takej, v akej zdrzi ruky - parenice ruky naramne nivocia! – potahuje ho, miesi, kym sa syr len nezacne dobre natahovat. Ked sa uz vytahuje, da sa na latu. To je taka na styri metre dlha doska, no a cez tu sa jeden talik vytahuje krajom ruky od maleho palca. Ked je to uz vytiahnute, tak sa potom ten pasik – od obidvoch krajov naraz – proti sebe zakruca. Potom sa navytahuje z toho isteho syra tenuckych motuzov, pospleta v trojku retiazku, tak ako ked sa zapleta vrkoc a tym sa parenica obviaze. Parenica sa musi skrucat pekne, aby nebola ako kuker, na jednom konci hrubsia a na druhom tensia, lebo podla toho sa baca posudzuje, aku peknu parenicu spravi. Parenice sa udit nedavaju, to sa len tak do komorky na policku polozia na jeden den, aby zazltli.
Pletence sa robia z takeho isteho syra ako na parenice, iba sa narobia tenke motuziky a kadejako nezapletaju. Deti mali vzdy ohromnu radost, ked im otec alebo mat doniesli zo salasa pletenec – alebo aj kacicku, ktora sa robi podobne ako ostiepok. Cize kus syra sa da do formy a priudi sa. Ocka sa urobia z cierneho korenia a krk sa prifarbi cervenou a belasou farbickou, aj chvost sa kus pocifruje. Srdiecko sa robi tak isto. Formy na ostiepky, kacicky a srdiecka si baca aj valasi vystruzlikaju vlastnymi rukami.

... novinari malicko rozsirili, prikraslili a z toho vysli humorne, vystizne, vazne ladene myslienky, ktore vyslovili spisovateliek.
Znamym rozpravacom, ktoremu fantazia pomahala aj historky vymyslat, bol Ludo Ondrejov (8. marca 2002 – 90. vyrocie umrtia). Predcasny prichod do Bratislavy z tvoriveho pobytu v C. Balogu zdovodnil takto: ,,... tucet chlapov z Janosovky (osada Cierny Balog) s topormi (sekerami) a stipakmi ma nahanalo az “po samo Brezno”, kde som vyskocil na “beziacu uz masinu...”
Stava sa, ze clovek castejsie lichoti ako chvali. Stefan Krcmery na banskobystrickom cintorine zazlieval pri pohrebe Martina Razusa (zomrel v roku 1937 – 65. vyrocie) predcasny odchod, priatelsky, priam s rodinnym pohnutim: “Ej, Maros, Maros, este si mohol do tej najblizsej osmicky vydrzat, ved si iba o styri roky starsi odo mna!”
Veri tak, clovek zmoze vela, ak nie vsetko, len sam sebe neunikne. Ani Razus sa nedozil siedmej osmicky.
Peter Kovacik v knihe Jablka nasho detstva predklada citatelovi nielen osobne, detske zazitky, ale podava aj charaktery Ciernobalocanov. Ludia su to dobri, pracoviti, ale ked sa “zaiskri” je bitka, a tak... “Moj stary otec najradsej spominal, ako si raz Balocania poplietli uniformy a namiesto breznianskych cetnikov vypackali zeleziarov. Vtedy tri dni cez Brezno nepresiel vlak.
No, prosim! “Ja” kazdeho sa prejavi v tom, co vytvori. Stari otcovia to vedia.
Zuzka Zguriska tvrdi, a ma pravdu, ze humor je vzacna kvetina. Potrebuje vyslnie, dobru pohodu, aby zakvitla a vydala plod. Aj kniha Strminou liet je popretkavana humorom. Aj takto: “Novinar sa narychlo pyta, ktore tri veci – zive, nezive – mam najradsej.
Napochytre hovorim, ze poeziu, pomaranc a – kona. Redaktor z kona vytvoril konak a kolotoc zacal. Vyvrcholil tak, ze rozhlas ma ziadal, aby som im napisala dvadsatminutovy skec O svetovych znackach konaku.” Nestalo sa. Za to vsak dobre postrehla, ako ludia na myjavskych kopaniciach triedia zemiaky: ... zltkaste na varenie, ruziaky na kasu, rozteky na salat a drobne pre prasce.
Hanu Zelinovu citatel doverne pozna. Staci vyslovit Alzbetin dvor a sme “doma”. Autorka ma dar pozorovacieho, stylistickeho, tvoriveho talentu, dobru pamat. Overit si ho mozeme v jej knihe Este raz, ale... Okolo autorky, ked pise, musi byt uplne ticho. Uz viac ako tri desiatky rokov ma zastavene aj hodiny. Ich tikanie by jej branilo snivat a hrat s novymi postavami dohodnute divadlo. Pise tak ako kedysi zacala, rukou do karisbloku a potom skrta a prepisuje na pisacom stroji Consul...
Slovenske prislovie hovori, ze robota sa neda cez koleno prelomit. Zelinovej dielo (robota) je nelamave, paci sa oku, lahodi srdcu.
Domov je miesto, kde sa dobre citime, obklopuju nas v nom veci, s ktorymi denne prichadzame do styku. Domov sa vyvija a starne s nami. Tak zauvazovali aj Janko Silan, knaz a basnik a Jan Hala, maliar. Obidvaja zili vo Vazci. Raz, sedeli nad fotografiami, takto sa utesovali. “Vela ste dali, majstre, tomuto nasmu ludu. Zvecnili ste v obrazoch jeho malebnu i tvrdu minulost” – hovori Silan Halovi. Hala odpoveda: “Ja jenom navenek, barvickami. Pravy obraz, krajinu duse, zvecnujete vy, mistre Silane.”
Milan Rufus nerad poskytuje rozhovory novinarom, raz ale na otazku jeho vztahu k ludovej slovesnosti zareagoval: “Hovorit som sa naucil skor ako chodit. A teda, leziac v koliske kazdy den som si vraj prosikal a rozkazoval: Prandu! Pevaj!, co prelozene z detskej reci znamenalo: Sadni si pod kudelku a spievaj!”
Stefan Rysula z podtatranskeho Vazca, tak ako Silan a Hala, sam sebe priznava, citatel s nim suhlasi, ze... “spieval som tisko i nariekal s meluzinou, s vetriskami aj vankami po dnoch i po nociach. Spieval rapsodie dolinam, kamenom a menavej oblohe. Slzy padali na strkovitu zem, a prichodi mi dospievat?”
Ten cas prisiel v roku 1967, v letnom mesiaci juli.
Proti narodeniu a smrti nemas lieku, ktosi kdesi povedal a dodal, aby sme si v medziobdobi zachovali radost.