Obec Horna Lehota, Evanjelicky cirkevny zbor a. v. v Hornej Lehote, Okresny urad (odbor skolstva) v Brezne, SVK – Literarne a hudobne muzeum v Banskej Bystrici, Odbocka spolku slovenskych spisovatelov Banska Bystrica si v tretiu majovu nedelu (19. maja) spomienkovou slavnost v Hornej Lehote pripomenuli 190. vyrocie narodenia evanjelickeho a. v. farara, basnika, narodovca Sama Chalupku.

V Hornej Lehote, ktora sa od nepamati spaja s menom tohto vyznamneho sturovskeho basnika, stoji jeho rodny dom aj evanjelicky a. v. kostol, v ktorom viac ako styridsat rokov kazal. Na miestnom cintorine nasiel basnik miesto svojho posledneho odpocinku (na snimke Viktora Sajgalika). V roku 1974 pribudol na pocest basnika v obci pomnik od akademickeho sochara Stanislava Birosa, ktory je umiestneny nedaleko kostola. Dalsim pozitivnym krokom v suvislosti s propagaciou zivota a tvorby Sama Chalupku bolo zriadenie stalej expozicie – Pamatnej izby Sama Chalupku v budove byvalej skoly. Obyvatelov obce k tomu podnietili najma pocetne navstevy skolakov a ctitelov basnikovej tvorby. Pamatna izba bola zriadena v roku 1995 vdaka Nadacii Sama Chalupku, odbornu pomoc a realizaciu poskytlo Literarne a hudobne muzeum (autorka scenara PaedDr. Jana Borgulova, vytvarne riesenie a realizacia Vladimir Cerveny). Tato literarna expozicia vyrazne obohatila siet muzejnych zariadeni na Slovensku. Ucastnikom spomienkovej slavnosti bola k dispozicii otvorena pamatna izba, v ktorej sa mozu oboznamit s historiou obce, rodom Chalupkovcov – s otcom Adamom Chalupkom, ktory v H. Lehote takmer polstorocie posobil ako knaz, s Janom Chalupkom – starsim bratom Sama Chalupku i so zivotnymi osudmi a tvorbou Sama Chalupku.
Jadro programu tvorila slavnostna bohosluzba v evanjelickom chrame, ktoru celebroval miestny knaz Mgr. Stefan Skorupa a biskup zapadneho distriktu Mgr. Ivan Osusky, ktory aj kazal. V chrame vystupili viceprimatorka mesta Banska Bystrica a literarna historicka PaedDr. Jana Borgulova, ktora z literarneho aspektu zhodnotila vyznam diela Sama Chalupku a Spevacky zbor mesta Brezno pod dirigentskym vedenim PaedDr. Zuzany Giertlovej. Recitaciou z basnikovej tvorby sa prihovoril Mgr. art. Juraj Sarvas. Po slavnostnej bohosluzbe sa hostia presunuli pred pomnik Sama Chalupku, kde zaznela skladba Aka si mi krasna od Eugena Suchona a opat recitacia v podani Mgr. art. Juraja Sarvasa.
Zaver spomienkovej slavnosti tvoril pietny akt na miestnom cintorine pri basnikovom hrobe, kde sa ucastnikom podujatia prihovoril starosta obce Otto Vacok. Horuce majove popoludnie bolo uctivou spomienkou na jedneho z najvyznamnejsich predstavitelov slovenskeho romantizmu, basnika a “velkeho rapsoda maleho naroda” Sama Chalupku. Ucastnici podujatia sa rozchadzali s piesnou Hoj vlast moja... na perach.

Mgr. Sona Zabkova

Nedavno pri listovani v jednom nasom casopise som nasiel clanok o smrtelnom nestasti mladeho cloveka. Jeho vlastnym pricinenim ho na stlpe elektrickeho vedenia nasla smrt. Toto vo mne ozivilo spomienku na prihodu z mojho detstva pred sedemdesiatimi rokmi. Prihoda velmi poucna najma pre dnesnych sarvancov.
Po upati Kopca medzi Chvatimechom a niekdajsou hroncianskou zlievarnou slo elektricke vedenie vysokeho napatia. Nie velmi vysoke zelezne stlpy jednoduchej konstrukcie akoby priam volali volakoho vyskusat si svoju zdatnost. Na kazdom stlpe vo vyske asi troch metrov boli tabulky s upozornenim, ze “je zivotu nebezpecne dotykat sa drotov aj na zem spadnutych”spolu s vyobrazenim lebky so skrizenymi hnatmi. Aj dnes sa tak oznacuju nebezpecne miesta. Nie div, ze lahku dostupnost nebezpecnej sily vyuzilo niekolko hroncianskych mladikov na samovrazdu. Dnes uz toto vedenie neexistuje, nahradilo ho modernejsie a bezpecnejsie.
V jesenne popoludnie sa na luke pri jednom stlpe toho stareho vedenia hrali asi dvanastrocni skolaci. Jednemu z nich – volajme ho Jozo – napadlo pretekat sa, kto skor vylezie na stlp az celkom pod droty. Vystraha a nebezpecenstvo akoby tam neboli. Ved ani sa drotu nedotknu! Hned sa aj prihlasil super Laco. Kamarati preteky odstartovali. Jozo sa stveral po jednej strane stlpa, Laco po opacnej. Kazdy sledoval len supera a snazil sa byt pred nim. V bojovom zapale Jozo zabudol na nebezpecenstvo nad nim. Bol sikovnejsi a uz sa tesil z vitazstva. A vtedy sa to stalo. Dotkol sa celom drotu a v momente bol pod stlpom na travniku. Mal stastie, anjel strazca bol v pohotovosti. Po pade bol vitazny pretekar hned pri vedomi, len na cele mal spatnu popaleninu. Nebolo treba ani lekarske osetrenie. Ako Jozo ranu na cele zdovodnil potom rodicom, to neviem. Ale kamarati, ktori pri pretekoch neboli, na druhy den v skole obdivovali Jozovo hrdinstvo a vitazstvo. Ked sa tym chvastal, komentoval to strucne: “Panecku, Laco bol este len pri tabulke a ja som uz bol aj dolu.” Nuz, bol to naozaj riadny a zavideniahodny vykon s ohromnou davkou stastia. Ja som na tieto preteky dodnes nezabudol.
Teraz su uz taketo detske “preteky” stazene, ba takmer nemozne. Ludia si lepsie uvedomuju silu prudiacu po drotoch. Az kym niekomu prave ta sila ma pomoct vyriesit zivotny problem, ako o tom svedci sprava z novin spominana na zaciatku.

Koloman Weiss

(pokracovanie)
Co sa tyka podnebia a vzduchu na tomto vrchu, autor v roku 1783 uvadza, ze postupne sa ochladzuje, ako stupame nahor. V najjasnejsich, najteplejsich letnych dnoch, ked dolu panuju horucavy, na konciari duje stale taky prudky a chladny vietor, ze ludia na to nenavyknuti su nim akoby omameni a musia byt dobre obleceni, ak sa chcu tam zdrzat niekolko hodin. Ked vsak clovek zostupi trochu dolu svahom, moze sa za jasneho dna znovu ohriat v slnecnych lucoch. Tento vietor a studeny vzduch je prave pricinou, ze hore na vrchu niet nijakych much a podobneho hmyzu, ktore na inych miestach zavinuju tolke muky a tazkosti dobytku. Na jar sneh zostava lezat najma v priehlbinach az do polovice juna a v jeseni, casto este pred koncom septembra je cely vrch uz znovu pokryty cerstvym snehom. Ba v niektorych rokoch aj uprostred leta neraz pada sneh, v dosledku coho sa ochladi na celom okoli. A konkretne autor uvadza, ze 5. augusta 1641 nasledkom nebyvaleho ochladenia, nielenze uroda na poliach a v zahradkach celkom vysla navnivoc, ale aj 150 koni pasucich sa na Kralovej holi zamrzlo s dvoma pastiermi, padal sneh a osuhel ako v zimnom case a tvorili sa ladove cencule. Ked dolu v okolitych dedinach prsi, vtedy hore obycajne pada kamenec alebo sneh. Ked pastieri vytusia prichod takeho pocasia a okolo Kralovej hole sa zacnu stahovat hmly a oblaky, zostupia so svojimi stadami do nizsej oblasti, hladajuc bezpecie v lese medzi stromami.
V dalsej casti clanku autor popisuje povabny kruhovy rozhlad z Kralovej hole a dalsie jej ekonomicke vyuzitie. Na prvom mieste uvadza lesnictvo, pasienky a polovnictvo. Co sa tyka lesov, poskytuju bohaty pramen vytinanim kmenov rozlicnych druhov stromov, rezanim na dosky a spracuvanim na sindel, resp. ich dopravou pltami do inych vzdialenych krajov. Po podrobnom popise splavovania dreva na Ciernom Vahu a Hnilci pise autor o plaveni dreva na juznej casti vrchu, ktory je dedicnym majetkom muranskeho panstva a neskor v rokoch 1720 – 1826 patrilo grofskej rodine Koharyovcom a od roku 1826 po praslici Coburgovcom.
Dobytkarstvo je hojne rozsirene, ale jeho bezprostredny uzitok sluzi skor zivobytiu poddanych, ako osohu zemepanov. Dostatocne pastviny maju vydatnu a pre kone a dobytok zazivnu travu. Preto je ovci syr, vyrobeny najma v jeseni, taky mastny a chutny, ze moze lahko sutazit s inymi syrmi v krajine. A hoci sneh tu na jar dlho zostava lezat, trava predsa rastie pod machom tak rychle, ze sotva sa strati sneh, dobytok hned nachadza tu krm.
O polovacke autor poznamenava, ze vlci, medvede, lisky a podobnu dravu zver moze kazdy volne vystopovat a aj skolit. Co sa vsak tyka jedlej diviaciny, vtakov a inych zvierat, tie vsetky patria vylucne zemepanstvu. Medzi tunajsimi sedliakmi vyskytuju sa pri polovani na medvede taki obratni strelci, ktori sa v starobe mozu pochvalit, ze vlastnou rukou zabili do sto medvedov.
Rolnictvo okolo Kralovej hole nema vacsieho vyznamu a zdaleka nestaci na vyzivu obyvatelstva prilahlych obci. Kraj je pokryty zvacsa vrchmi, a preto praca na poliach je velmi namahava, tazka, ciastocne aj pre chudobu zeme a chladne podnebie. Okrem ovsa a trochu jacmena, aj to len v malom mnozstve, neda sa tu vypestovat nijaka ina plodina (prave v obdobi uverejnenia clanku v roku 1783 zacali zavadzat pestovanie zemiakov aj pod Nizkymi Tatrami).
Tym vydatnejsi je chov dobytka, oviec i pekneho rozneho statku, najma v obciach pri brehu Hrona. Ich dobytok ma cele leto najlepsiu pasu, zdravy vzduch a cerstvu vodu. V zime dobytok starostlivo krmia senom, ktorym su lepsie zasobeni ako slamou. Sposob, akym ludia krmia a udrzuju ovce v tomto studenom a neurodnom kraji, je zvlast pozoruhodny. V letnom case urobia si zasoby sena, a to z luk, cistin, leziacich daleko od obci v horach, odkial ho povozmi nemozno vobec, alebo len velmi tazko dostat. Kazdy gazda ma v oblasti obce taky priestor, dany mu sta vlastnictvo do uzitku, ktory si moze vynicenim krov a stromov postupne zvacsovat. Tu si vystavi sopu, v ktorej si uskladni seno a v jej dolnej casti je mastal pre ovce, ktore po cely rok zostavaju v lesoch. Jediny priestor, ktoreho spolocnost tvori pes, sluzi tu za maly plat a biednu stravu, pozostavajucu z chleba, syra a trochu muky. Celu dlhu zimu byva s ovcami v pustych lesoch medzi strasnymi horami. Ked je pocastie priaznive, krmi ovce obycajne na volnom priestore pri svojom pribytku, kde im rozsype na sneh trochu sena, ktore hltavo pozieraju. A ked to dovoluje pocasie, ide s nimi aj dalej do lesa medzi stromky a umoznuje im obzierat listie chvojiny. Taky clovek je aj pri tomto biednom sposobe zivota spokojny, zije si s ovcami v zdravi. Ked sa pominie zima, je znova dostatocne culy, aby potom cele leto so stadom denne zliezal aj najstrmsie vrchy, pricom jeho jedinou potravou je ovcie mlieko. Tymto sposobom majitelia oviec ziskavaju okrem inych vyhod aj to, ze ich luky sa bez namahy hnoja ovcim trusom a tym ziskavaju taku peknu travu a po skoseni susenim dobre seno, ake by inac v tomto chladnom a neurodnom kraji sotva mohli dosiahnut.
Obyvatelstvo dedin pod Kralovou holou tvoria Slovaci a Rusniaci. Vsetci su zdravi, silni a dobre urasteni ludia. K rolnictvu neprejavuju prave velku chut, lebo je velmi namahave; uroda pre mraz a krupobitie je vystavena mnohym nebezpecenstvam a malo vynasa. Viac naklonnosti maju k chovu dobytka, vcelarstvu a rucnej praci pri stinani lesov, pri vyrobe dosak, sindla, pricom si tolko zarobia, ze z toho mozu vsetky (zemepanske) davky zaokryvat a pritom si este dost dobre zit. Satstvo tychto ludi je takeho druhu, ze je spojene s malym vydavkom. Zeny nosia saty z bieleho platna, ktore si samy vyrabaju, v zime nosia ovcie kozuchy. Muzske saty v lete i v zime su z hrubsieho bieleho sukna, ktore zhotovuju zeny z ovcej vlny, pricom platia len za pracu krajcirovi. Inac nosia krpce, plstene klobuky, ktore spolu stoja sotva jednu zlatku. Tym je cely clovek, bez toho, ze by vydal co i len haliera mimo svojho domova, svojim sposobom uplne zaodety. A to je jednou z pricin, ze tito ludia, hoci byvaju v chladnom neurodnom kraji, dobre a spokojne si ziju a rozmnozuju sa. Pritom vo svojej praci su zrucni, culi, silni a taki vytrvali a otuzeni, ze lahko znasaju vsetky tazkosti.

Jaroslav Cervinka