Vinarska obec Dubova pri Modre lezi na vychodnom upati Malych Karpat. V nej sa narodil vyznamny slovensky prozaik a basnik Vincent Sikula, ale je aj rodiskom nasho znameho sportovca a vytvarnika Ernesta Svrceka, ktory tam uzrel svetlo sveta 29. juna 1942.
V roku 1965 zacal hrat futbal za Podbrezovu a od leta 1967 zije a tvori v Brezne. Zivot sa s nim nemaznal. Rozvod, smrt manzelky, dcery, zakerna choroba, ktora ho vyradila z aktivneho sportu – to by mnohych polozilo na lopatky. On sa vsak z ran osudu pozviechal a systematicky sa zacal venovat umeleckej tvorbe, hlavne kolazi. Este ako aktivny sportovec sa stal clenom slovenskej aj europskej unie karikaturistov, je zakladatelom a prvym predsedom znameho Klubu amaterskej vytvarnej tvorby so sidlom v Brezne, je autorom stoviek aforizmov, epigramov, bajok, fejtonov a poviedok, ktore vysielal rozhlas a boli uverejnene v roznych periodikach. Ale jeho domenou je kolaz. Co to ta kolaz vlastne je? Povodne to bola vytvarna technika surrealistov inspirovana kubistickym objavom, ktory spocival v kombinacii rozlicnych materialov vkomponovanych do obrazu. Vytvarne formy kolaze sa musia zjednodusovat a musia sa vypracuvat symbolicky, v naznakoch. Montaz kolaze, ci uz papierovej alebo textilnej, sa preto vyznacuje symbolikou, naznakom a grotesknostou tvarov a foriem, ktore vznikaju neobvyklym spajanim roznych casti vystrihnutych obrazkov. Vytvaraju sa tak obrazky nove, ktore v novom obrazovom celku nadobudaju aj novy vyznam a zmysel. Pri tvorbe kolazi sa uplatnuje aj vyrazna nadsadzka, co je typicke aj pre nasho jubilanta.
S ostrovtipnymi kolazami Ernesta Svrceka sa citatelia stretavaju v domacich i zahranicnych casopisoch a novinach a na jeho vystavach. E. Svrcek ma na konte uz patdesiatdevat samostatnych autorskych vystav, z nich sestnast bolo v zahranici (Polsko, Cesko, Francuzsko, Madarsko), ziskal mnozstvo cestnych uznani a oceneni. Ostatna jeho vystava bola v Brezne od 17. maja – 15. juna pod nazvom Solo pre noznice. Jeho kolaze su nielen originalne a netradicne, ale aj humorne, akoby sa vysmievali z ubohosti a malosti cloveka. Svojim umenim obohatil Ernest Srcek slovensku karikaturu i kolaz a dal im novu tvar.
K zivotnemu jubileu zelam Ernestovi Svrckovi ja osobne, aj menom jeho priatelov a priaznivcov do dalsich rokov vela zdravia, optimizmu, ostre noznice a brilantne napady pri dalsej tvorbe. A samozrejme, patri mu podakovanie za jeho tvorive usilie, ktorym robi dobre meno nasmu mestu doma, ale aj v zahranici. Zivio!

A. Prepletana

Ovcia koza a vlna
Z vlny sa najviac robilo sukno, ale potom neskorsie, hlavne cez druhu vojnu, ked v obchodoch bolo maloco, tak sa strikovali ponozky a svetre. To si robili mladsie zeny aj pre seba, aj pre chlapov. Daktora co sikovnejsia strikovala aj druhym za peniaze. Dakedy vlnu aj zafarbili a mali potom svetre vselijakej farby. Daktore vedeli robit krasne svetre, vystrikuvali vselijake vzory, hviezdy, pasy, vrkociky, osmicky a tak.
U nas na Myte sa predtym kozuchy nedavali robit, ani kusniera tu nebolo. Nosili sa iba hune - kto nosil: najviac sedliaci a horni chlapi, hamornici (fabricki robotnici, pozn. BB) nie. No a svetre, to nosili skoro vsetci, co mali bud vlnu z vlastnych oviec, alebo si ju kupili. Najlepsia bola jahnacka, lebo bola makka. Aj z jarok este zbavila. Ale zo starsich oviec bola uz na svetre dost ostra, ta potom hryzla aj cez koselu. Clovek sa musel oberat, ako keby mal vsi. Inac sa kozky predavali kozkarom a handrarom, co obcas prisli do dediny. Iba niektori chlapi si dali z jahnacich koziek urobit v Brezne baranice.
Teraz je inac. Vlastne urcity cas bolo inac. Po koziach z oviec nastal velky dopyt. Kazdy by si bol chcel dat urobit hrdy kozuch -taky ako kabat. Ale to vyslo dost draho. Kozky boli drahe a ani ovce sa tak vo velkom nerezali ako volakedy. Koze na kozuch bolo dost tazko nazhanat. A dakto si ani nechcel predat, radsej z kozky vlnu ostrihal a taku holu predal kozkarovi, aspon ho nik neohovaral, ze za kozku vela pytal.
Potom nastalo obdobie, ze sa aj sukno prestalo tkat. Kto mal ovce a ostrihal ich, popchal vlnu do vreca a odviezol do Brezna, kde mu za nu naozaj dobre zaplatili, tak naco sa mal kto inac ostarovat.
Spracovanie vlny
Taka v kosi preplachana a ususena vlna sa najprv cuchrala. To obycajne robievali starsie zeny aj cez den. No a vecer, ked uz bolo von vsetko porobene, chytili sa k vlne aj mladsie. To sa roztahovali kostruby palcami a vlna bola potom taka natrasena, aj sa vsetko povyhadzovalo z nej, co tam nepatrilo, dake drievko alebo co.
Ocuchrana vlna sa potom gramplovala. Doniesli sa dnu grample a gramplovalo sa. Grample, to bola taka lavica a na nu sa sadalo s rozkrocenymi nohami. Napred seba mal clovek pribite, ako daku truhlicku, ibaze to bolo o tu lavicu pribite a vrch to malo taky prevazeny k sebe. Bol spodok grampli aj vrch, take dva obdlzniky, ten vrchny mal aj rukovat. Vrch aj spodok boli pokryte zahnutymi drotikmi, zapustenymi v remeni, ale tak, ze sa aj trochu hybali. Medzi tie drotiky sa po hrstiach davala vlna a tym vrchnakom sa po nej odhora nadol tahalo k sebe. Tak sa vlna povystierala a ked jej bola na spodnej casti gramplovej truhlicky hrubsia vrstva, od jedneho konca sa zacala podberat a skrucala sa do sulka, ktory sa volal kudelka.
Kudelka vlny sa uvazovala na drevenu kudel a uz sa potom priadlo. Tensie sa priadlo na snovanie a hrubsie na tkanie. Ktora sa este len ucila priast, napriklad mladsie dievca, tej sa dalo priast iba na tkanie, lebo na tkanie zbavila aj nit hocijakejsia. Na snovanie sa muselo priast tenko a rovnako.
Ako sa priadlo? Nuz lavou rukou sa z kudelky vytahovala vlna a pravou rukou s vretenom sa skrucalo. U nas sa vacsinou priadol na vreteno aj lan, lebo v nasej dedine bolo kolovratkov len zopar. Na kolovratoch sa vzdy vacsinou priadol iba lan a vlna vzdy na vreteno. Vlna upradena na kolovrate je ani nie dobra na sukno, iba ak na strikovanie.
Vretenom sa drugalo, alebo sulalo. Drugalo sa vtedy, ked sa spic vretena drzal v jamke medzi palcom a ostatnymi palcami a tymi palcami od maleho palca sa vreteno tak k sebe postrciavalo, aby sa krutilo. Sulalo sa vtedy, ked sa koniec vretena drzal bruskami palcov a tymi bruskami sa sulal.
Ked bolo vreteno plne, zmotala sa upradena vlna na klbko. Zeny sa museli s pradenim ponahlat, aby este chytro utkali sukno, aj aby sa im chytro zavalalo, lebo do Vianoc bolo treba dake kapce aj usit, aby sa na sviatky chodilo v novych, cistych, peknych.
Kudel, na ktorej sa priadlo, vyzerala ako velka litera L. Na spodnu cast si zena sadala a na to horne, co jej popri lavej ruke trcalo az hore nad hlavu, si uviazala kudelku vlny.
Vretena a casto aj drevene kudele sa kupovali na jarmoku v Brezne. Vretena boli okruhle palicky dlhe zhruba na dve piade, na koncoch pekne do spicata a na spodku bolo zalozene koliesko, co drzalo priadzu, aby sa z vretena nezosuchla. Pod kolieskom kus spica este trcalo von. Tam sa davala koluska, kym bolo este vreteno prazdne, aby sa lepsie krutilo. Ked zena mala viac napradene, koluska sa zosnala. Koluskou volali olovce s dierkou naprostriedu.
Ked sa z vretena zmotavalo na klbka, vreteno sa davalo drzat detom spicami medzi dlanky. Ked bolo vreteno zmotane, tak sa detom za odmenu povedalo: Taky velky narasties! Alebo: Taka velka narasties! – a ukazalo sa vretenom az po povalu. Deti mali z toho radost a rady drzali vretena, ktore by sa inak boli materiam alebo starym materiam vselijako obkrucali okolo noh. Takze v tych davnych casoch uz aj male deti robili osoh.
Ked bola vsetka vlna upradena, mohlo sa snovat. To sa vniesli do izby snovadla, take dva velke ramy skoro do povaly a prekrizili sa. Tam, kde boli na seba krizom prelozene, bola vyvrtana diera a v tej diere bola vlozena zrd. Spodok tej zrde bol v jamke urobenej na doske v dlazke, vrch bol az do povalovej hrady, kde bol pribity pasik sukenca na take usko a v tomto usku sa zrd udrzala, aby sa snovacky nezvalili.
Na snovacky sa uviazali ciny, cize sirsie laty asi na desat centi. Jedna cina sa priviazala na snovadla hore a druha oproti nej dolu. V nich su koliky, na jednej strane dva a na druhej jeden. Koliky su dolezite, lebo na nich sa pocitaju polozenia.