Uhliari a drevorubaci na Ciernom Balogu

4.

III. Palenie dreveneho uhlia v ciernobalockych horach

1. Stiet

Drevo urcene na palenie uhlia musi byt dobre vyschnute. Korovcom napadnute stromy, suchare by neboli stacili na velke mnozstvo uhlia, ktore potrebovali hamre v Podbrezovej, dielne v Hronci a stovky mensich dielni, najma kovacskych, v tom case velmi rozsirenych. Preto sa rubali prvotriedne stromy a cele lesy. Uhliari si chystali drevo hned po skonceni polnych prac, t. j. od konca leta – augusta a cez zimu a koncili v poslednom jarnom mesiaci. Cez leto drevo vyschlo a v jesen uz bolo suce na palenie uhlia.
Uhliarsky majster po dlhsej obchodzke a uvahe urcil to najvhodnejsie miesto, kde si uhliari vykopali stiet. Je to rovinka, na ktorej sa postavi mila. Tu rozhodovali tieto polohove faktory:
a) vzdialenost stiete k nachystanemu drevu, aby doprava k stieti nebola namahava, cesta dlha a neschodna,
b) najlepsie bolo, ak v blizkosti stiete tiekla voda potrebna na hasenie kohutov (plamenov vychadzajucich z mile) a pre potreby uhliarov,
c) k stieti musel byt pristup z doliny pre furmanske vozy, ktore odvazali uhlie do fabrik alebo na zeleznicne stanice,
d) pri stieti muselo byt miesto aj na vybudovanie kramca (polokoliby, polozemlianky), v ktorom sa ubytovali vsetci uhliari z jedneho dingu (sest chlapov).
2. Priprava dreva
Vacsina ciernobalockych lesov sa sklada z jedloveho a smrekoveho porastu. V 19. storoci bolo v nich este znacne mnozstvo bukov, jasenov, dubov, hrabov, osiciny, klenov, brestov, javorov a tisu. Ihlicnaty les prevazoval az v 20. storoci. Az do zasahu Jozefa Dekreta Matejovie, znameniteho lesneho odbornika, ciernobalockeho rodaka (z Dobroce) les vytinali holorubom, cim sa devastovala poda, vznikala erozia pody, nekvalitne pastviny i ladom leziaca poda, zarastena sipmi, trnami, borovcim a lieskami.
V 20. storoci sa drevo z holorubov – slogov alebo z prebierok uz lepsie vyuzivalo ako v minulosti. Na uhlie sa drevo hotovilo len z odpadu, teda z vrchovcov, z takej casti stromu, ktora bola tvrda, haluzava, ale mimoriadne vyhrevna alebo manipulovanych stromov, ktore urcili lesnici ako drevo palivove. Z kazdeho stromu sa vyberali uzitkove casti, urcene na dosky, hrady, piloty pre doky alebo baniare pre bane.
Drevo pripravene na palenie uhlia, popretinane, neskorsie porezane na siahy, neskorsie na metre, lezalo ulozene v sichtunoch. Schlo od jednej jesene do druhej, dokial odparovanim nestratilo asi polovicu svojej povodnej vahy. S vyschnutym drevom sa drevorubacovi a uhliarovi lepsie a lahsie pracovalo, malo vysoku vyhrevnost a dobre tlelo v mili.

Ladislav Tazky

Otvorenie vynoveneho namestia sa zapisalo do historie Brezna. Nove namestie sme privitali v ramci prvej casti tohorocnych Dni mesta Brezna. Druha cast nas caka v oktobri. Pripomenme si medzitym, ktore vyrocne udalosti davnych storoci sa tu udiali:
Pred 545 rokmi, v roku 1457 dal kral Ladislav Stanislavovi Wilhemovicovi vysadu, ze v breznianskych horach smel vyrubovat drevo... V roku 1517 okolo Filipa, Jakub Ladislav z Velkej Lovce udrel na mesto, dal vylamat kralovi patriaci bansky dom a odniesol z neho hotove peniaze, banske naradie, rydze zlato, zbozie, dobytok a ine veci. Okrem toho vydrancoval i dreveny, uprostred mesta stojaci kostol a vacsiu cast mesta. Dal zavrazdit dvoch knazov a mesto zapalit. Muzov, zeny a deti zabili a hodili do ohna. Znicili i stroje na vytahovanie vody v jarabskych baniach... Kral Ludovit II. ako veno svojej manzelke Marii k siedmim banskym mestam v roku 1522 pripisal aj Brezno... V roku 1542 Maria dala tieto mesta spolu s Breznom do prenajmu bratovi Ferdinandovi... V roku 1622 bol v Brezne velky mor... Pred 345 rokmi, 1. oktobra 1657 brezniansky richtar Jan Stefan a notar Jan Feherpataky zlozili pred kralovskymi vyslancami prisahu vernosti kralovi Leopoldovi I... V tom istom roku bolo zistene, ze Brezno ma 4 000 obyvatelov, vsetko evanjelikov, okrem jedneho katolika – Ondreja Iliaka... Prveho januara 1662 Daniela Chmeliusa prvy raz zvolili za richtara... V roku 1677 Tomas Padlicius, predtym ucitel, opravil organ v kostole a vyhotovil nan aj pedal, za co mu mesto vyplatilo 126 zlatych... Desiateho septembra 1682 v tabore pod filakovskym zamkom Imrich Tököly vydal Breznu ochranny list a prijal od mesta osvedcenie vernosti... V roku 1732 zacali stavat novu vezu pre nocneho straznika na namesti pri mestskom dome. Dostavana bola v roku 1735... V roku 1822 dostavali evanjelicky kostol (zakladny kamen polozili 4. jula 1785)... Prveho septembra 1882 zariadili berny urad v klastore... Strnasteho septembra 1882 bola uzavreta zmluva pre stavbu zeleznice B. Bystrica – Brezno... Pred sto rokmi, 23 septembra 1902 vystavili synagogu pri mestianke... V roku 1907 bol stavany vodovod... Dvadsiateho siedmeho oktobra 1907 bola posviacka novej evanjelickej veze... V juni 1912 dostavili novy dom sporitelne (teraz mestsky urad)...

(Z kroniky mesta. In. K. Rapos: Mesto nar. Bohatierovi. Martin 1929) vybrala
(ap)

V nedelu 11. septembra pred sedemdesiatimi rokmi odprevadzal v Bernecebarati pocetny smutocny sprievod na poslednej ceste svojho spoluobcana Alojza Szokola. Z ust byvalych statnikov, sportovych funkcionarov a kolegov odzneli dojemne nekrology bilancujuce zasluhy cloveka, ktoreho telesne pozostatky boli ulozene daleko od jeho rodiska. Silociary osudu mu paradoxne nedozicili tesit sa v jeseni svojho zivota z dobreho zdravia a vitality, ktore sa stali zakladom jeho kariery. Na zaver obradu spontanne, bez akejkolvek pripravy, odznela ako prejav ucty madarska hymna. Dodnes v tejto pohranicnej dedinke blizko Siah najdete pamiatky po olympionikovi, rodakovi z Hronca.
Ked sa strojnemu kreslicovi – projektantovi v hronciarskej zlievarni Jozefovi Pavlovi Sokolovi a jeho manzelke Emilii, rodenej Holubovej narodil 19. juna 1871 syn Alojz, urcite netusili, ze mu velkoryse sudicky vlozili do kolisky aj klincovky (tretry). Ako prvorodeny bol predurceny nadobudnut najvyssie vzdelanie, a tak po studiu na gymnaziu v Banskej Stiavnici a v Leviciach sa najcastejsie zdrziaval v Sahach. Odtial, z rodiny krstnej matky, bolo najblizsie do Budapesti, kde sa rozhodol od roku 1889 studovat medicinu.
O rok na to bol uz posilou tamojsieho MAC, v tom case jedineho atletickeho klubu v kontinentalnej Europe. Vynikal najma na kratkych bezeckych tratiach, v prekazkovom behu a v trojskoku. Pocas svojej desatrocnej aktivnej sportovej cinnosti startoval na 29 pretekoch, absolvoval 71 disciplin, dosiahol 26 vitazstiev, sestnastkrat obsadil druhe a sestkrat tretie miesto. Na medzinarodnych pretekoch dosiahol sedem vitazstiev, dvakrat stal na stupni striebornych medailistov a trikrat bol oceneny bronzovou medailou. Stal sa majstrom Uhorska a majstrom Ciech. Dovedna ziskal trinast zlatych, dvanast striebornych a devatnast bronzovych medaili. Bol drzitelom deviatich uhorskych rekordov. Jedno z prvenstiev sa vsak neda zmerat ziadnou casovou jednotkou. V roku 1896 spolu s ostatnymi reprezentantmi Uhorska, mimochodom jedinymi oblecenymi v rovnosatach, sa zucastnil na prvych novodobych olympijskych hrach v Atenach. Bol skutocne prvy medzi prvymi – v rozbehoch na 100 m startoval hned v prvom rozbehu so startovnym cislom 1. V batozine si priniesol domov bronzovu medailu z behu na 100 m – prvu medailu slovenskej olympijskej historie a stvrte miesto v trojskoku.
Nebyva zvykom, aby sportovci v dobrom spominali na choroby a problemy s nimi spojene. V pripade Alojza Szokola vsak znamenali osudovu zmenu. Pozitivnu. Ochorenie mladej grofky Charlotty Berchtoldovej v novembri 1897 na tyfus a nevyhnutna pritomnost staleho osetrovatela umoznili mlademu medikovi spoznat osobu, ktoru si zvolil za svoju zivotnu partnerku. Mlada dvojica trpezlivo a tvrdohlavo bojovala proti spolocenskym konvenciam. Charlottini rodicia pochadzajuci zo stareho slachtickeho rakuskeho rodu sa totiz az po troch rokoch zmierili s vyberom partnera ich dcery a chudobneho medika prijali za svojho zata. Blahozelanie k sobasu prislo az z najvyssich spolocenskych kruhov. Nevestin otec v tom case zastaval ministersku funkciu a jej matka bola dvornou damou cisarovnej Sisi. Charlotta sa vzdala naroku na rozsiahle rodove majetky a usadila sa s manzelom na mensom statku v Bernecebarati.
Alojz Szokol prerusil po sobasi studium na vysokej skole a na klinec zavesil aj svoje tretry. Sportu vsak ostal nadalej verny. Popri praci zupneho archivara a knihovnika pokracoval nadalej vo funkcionarskych a organizacnych klubovych, zvazovych a olympijskych aktivitach. Nezanedbatelna bola aj jeho stedra podpora venovana stale dynamickejsie sa rozvijajucim roznym sportovym disciplinam.
Myslienky P. Coubertina, obnovitela novodobych olympijskych hier, plne uslachtileho spravania a bezuhonnosti uplatnoval A. Szokol aj vo svojom civilnom zivote. Dokoncil studium mediciny a principy humanizmu mu zostali vlastne az do konca zivota. Poskytol pomoc komukolvek a v akejkolvek situacii.
Ako archivarovi mu boli blizke aj muzejnicke postupy. Sustredoval nielen vsetky dokumenty a predmety tykajuce sa vtedajsej atletickej sportovej historie, ale aj rodinne pamiatky, zbrane a trofeje. Spolu s historikom a rimskokatolickym knazom Michalom Matunakom, ktory isty cas posobil aj v Brezne, sa mu dokonca podarilo zrealizovat v roku 1902 mysllienku zriadenia Hontianskeho muzea v Sahach. Po zaniku zupy vsak muzeum definitivne zrusili.
Portret predstavuje Aloiza Szokola v stavovskom odeve slachty, reprezentujucom jeho spolocenske postavenie. Pod tymto oblekom bilo zaroven srdce zanieteneho sportovca –priekopnika uhorskej a teda aj slovenskej atletiky.

Ivica Kristofova