Osemnasteho oktobra uplynie stostrnast rokov od narodenia slovenskeho barda – Martina Razusa – posobiaceho posledne roky svojho zivota (1930 – 1937) v Brezne. Literarne dielo, ktore nam v slovenskej literature zanechal, jeho mravny odkaz a praca, ktoru vykonal pri obrane prav svojho ubiedeneho slovenskeho ludu, by nas mali zavazovat trvale zachovat jeho pamiatku. Jeho nekompromisne postoje pri hajeni prav svojeti mu na jednej strane prinasali obdiv a vdaku naroda, na druhej strane boli trnom v oku vtedajsich mocnych. Preto ako odmena sa mu dostavalo viacej uderov, casto aj “podpasovych”, ako prejavov uznania.
Svoje nazory, pocity, tuzby, nadeje a sklamania dokazal najvystiznejsie vyjadrovat versami. Jednym z takychto osobnych vyznani su aj verse uverejnene v zbierke Cestou (1935). Autor ich uvadza v basni pod nazvom Vers bez poezie:
Som zly, ked branim svoju krv i kost, / zly knaz a tajov bozskych znatel, /zly politik, zly spisovatel, / zbytocny clovek, pozdny host./ Knaz? Ma sa modlit k Panu Bohu, / nemiesat sa kde svetsky krik,/ a s prudom plavat – politik, / slubovat hrozno z trnia – hlohu!/ A literat? Nech slucha zvukov zun/ z dalekych miest, hoc z rudnych poli,/ len nie to, preco kvili narod v boli, / bo fadnym dnes uz o tom brnkot strun!/ Pomada, parfum, naruc tepla – naha/ ma nadchnut k piesni – krv a kal./ Kto by sa dnes uz rozplakal,/ ze ciasi pata rodu na krk siaha?/ A kto by horlil – kto zval smelo vpred,/ ked modou plazit sa a popol zrat?/ Stat pred kastielom u zeleznych vrat/ a cakat slusne pozyv na banket??/ Som zly! A ja uz takym ostanem:/ zly knaz a tajov bozskych znatel,/ zly politik, zly spisovatel -/ az zovrie ma raz v naruc rodna zem!/ A jednak – rok len pojde za rokom,/ dozrie to, co ma dozriet na svete./ Rodaci, niekedy azda spomniete,/ ci bol som zly?! I – akym prorokom!!

(dg)

Oaza oddychu

Nedela. Oddychovy den medzi pracovnymi tyzdnami. Okrem ineho, upozornuju nas na nu farebne cislice v kalendari.
Nedela. Oaza spomaleneho zivotneho diania. Ludia ju prezivaju roznorodo, delia si ju na dve casti. Hodiny dopoludnajsie. V nich jedni smeruju do kostolika, ini maju izbove volkanie. Cas odpoludnajsi je uz volnejsi. Venujeme ho svojim zalubam: futbalu, pivecku, prirode, kniham..., stolovym zasuvkam.
Upratovanie v “priecinkoch” aj ja vacsinou robievam v nedelu. Triedim popisane papieriky (plnim zberovy kontajner), citam poznamky, ktore spritomnuju minulost, preto aj teraz je na stole papier, v rukach pero a...
Slovenska spisovatelka Viera Svenkova ma viacero literarnych diel. Jedno z nich je Maly herbar. V nom poviedka Horec a v nej literarna postava ujo Pavlik. Ma rad hory. Turistiku. Neraz prekrokoval hrebenovku z Dumbiera cez Certovicu na Kralovu holu. Z poslednej “tury” chcel priniest dievcine Olinke horsky kvietok – horec. Nepriniesol.
Hrebenovka, ktoru spominame, da zabrat. Su na nej znacne vyskove vykyvy. Spomenme sedlo Priehyba (Kolesarova, Velka Vapenica), sedlo Zdiarske (Orlova). Prave na tomto useku doslo k “historickej” udalosti, ked totiz tade iduci Jan Ponican, spisovatel, basnik, chlap ako jedla, na celu hodinu si vybral z ust svoju oblubenu fajku. Ponahlal sa za dvoma Prazankami, ktorym robil sprievodcu. Prazanky mali lahsi krok, preto za nimi sprievodca nestacil. Ej, fajku pichol do vrecka kabata i na ciernobalockom Kriznom, ked si notil piesen Cez balocke cierne hory...
Dalsi papierik s poznamkou – slnecne hodiny. Ano, pri potulkach, spoznavani Slovenska (breznianski turisti), stretli sme sa i s tymito pomiatkami. Vari najviac ich je v Spisskej kapitule (Spisske Podhradie), ale boli a ci su este aj v Tisovci na juznej strane veze evanjelickeho kostola. Zelezna tycka, pod nou na stene polobluk s rimskymi cislicami.
Ak ma pamat neklame, tak “provizorne” slnecne hodiny boli i na sirokom pni v Lomnistej doline, vyssie ako je Asmolovova pamatna izba, po pravej strane cesty k pomniku Jana Svermu. Sluzili na aku – taku casovu orientaciu pre partizanov. Rovna palicka v srdci pna vrhala tien na mensie palicky (hodiny) v dosledku pohybu Slnka po oblohe.
Zaujal aj zapis – rozvody. Boli, su a da sa predpokladat, ze buducnost nebude vynimkou. Mavaju zvacsa vazne dovody, ale objavia sa i humorne ako...
V hlavnom meste Peru podala navrh na rozvod Maria Reyova. Ako dovod uviedla, ze manzel odisiel pred sestnastimi rokmi k pekarovi kupit chlieb a este sa nevratil.
Nedela. Objavujes sa i v ludovej piesni a spajas sa s laskou: Sobota, nedela, bodaj priletela, ze by som mileho co skorej videla..., sobota, nedela bodaj bola rokom, aby mohla sediet s milym pod oblokom... Tak je, mily pride, ale pride dalsich sest pracovnych dni. Potom opat pride oaza oddychu. Ohlasia ju aj hlasy zvonov z breznianskych kostolnych vezi.

9.

IV. Naradie pouzivane uhliarmi a drevorubacmi koncom XIX. a zaciatkom XX. storocia
Neodmyslitelnym, takmer ako ruka potrebnym nastrojom uhliara, drevorubaca bola sekera. Len v prvej tretine XIX. storocia v roku 1830 ju zacala nahradzovat rucna dvojmuzna pila. Dnes motorova alebo elektricka pila nahradila rucnu uplne. Ale bez sekery sa robotnik v lese nikdy nezaobide. Sekery su roznej velkosti a tvarov. V zaklade su to vsak len dva tvary. Jeden so sirokym ostrim a druhy s uzkym. Sekerou so sirsim ostrim sa obtinali haluze, s uzsim sa podtinali stromy.
Odrodou sekery je spalda – kalacka. Je to zvacsena, predlzena sekera s uzkym ostrim a pevnejsou hlavou. Pouzivala sa na kalanie - stiepanie klatov, siahoviny a metroviny. Spalda je zelezny klin s poriskom. Kalac pouzival okrem spaldy aj drevene kliny. Zelezne kliny pouzival az po roku 1945.
Okovanec je gulaty podlhovasty asi 30 cm dlhy kus tvrdeho dreva (buk, dub, klen, hrab) stiahnuty, okovany na koncoch zeleznymi obrucami, aby sa po uderoch na spaldu a kliny nerozstiepil, nerozstrapkal. Okovany valec bol nasadeny na porisku.
Namiesto okovanca na kalanie sa pouzivala aj hrca, samorastova vyvrenina, neobycajne pevna, z ktorej vyrastalo porisko.
Pila bola dost dlho odmietanym pracovnym nastrojom. Oproti sekere bolo zavedenie pily pri spracuvani dreva velmi hospodarne.
Dvojmuzne pily mohli mat len jednu podobu. Naspodku zuby a dve rucky. Jedna od druhej sa odlisovali len velkostou brucha, dlzkou a kvalitou materialu, dlzkou a sirkou zubov. V ciernobalockych lesoch sa pouzivali aj tie najdlhsie pily (vyse dvoch metrov dlhe), lebo stromy tu dosahovali 10 az 30 m³ dreva, priemer pna pri koreni dosahoval 2 az 2,5 m. Jeden takyto strom stinali, pilili styria chlapi pol dna, i cely den. Stinanie je mimoriadne namahava praca, lebo rez pily ide cez najtvrdsiu, kremenistu - svorovitu cast stromu a reze sa v nepohodlnej polohe, poklaciacky. Prierez pna vacsiny stromov v tychto lesoch byval okolo metra. Najmohutnejsia a najstarsia jedla (vyse styristorocna) donedavna stala v dobrocskom pralese Pod Geraukou. Bola 58 m vysoka a priemer kmena pri koreni meral 2,5 m. Obsahovala 56 m³ dreva. Jedlu vyvratil vichor v roku 1964. Podnes lezi v pralese ako mrtvy obor.
Cekan – cakan, krompac, taky, aky sa pouziva podnes pri vykopovych pracach, uhliari pouzivali pri uprave stiete a stavbe kramca, alebo pri odrazani vody k rizniam a uprave cesty. Ku krompacu bola potrebna aj zelezna lopata, ktora sa vsak nikdy nepouzivala pri praci s uhlim. Na to si uhliari sami zhotovovali drevenu lopatu. Ta mala podlhovasty tvar a bola upevnena na dlhej rucke (1,8 m). Pred zeleznou mala tu prednost, ze bola lahsia a nezranovala uhlie. Dlha rucka bola potrebna na to, aby sa humus – zem mohli nie vyhodit, ale polozit na plesinku mile.
Rebrik 3 m vysoky, urobeny zo zrdiek a haluz, pouzivali pri vrseni mile a vtedy, ked mila felala.
Krnohy – sane sa pouzivali pri zvazani dreva k mili. Vozili sa na nich kluchty. Jeden chlap odviezol na krnohach pol az jeden m³ dreva.
Splajsiak - na pevnej rucke pripeveny ohnuty kus zeleza s orlim nosom. Pouzival sa pri rozoberani mile, vytrhavani uhlia.
Capin - pevny kus zeleza, nasadeny na silnom drevenom porisku, sikmo, pri porisku silny, na konci ohnuty, pouzival sa ako sochor pri obracani, dvihani a potahovani dreva.
Drevene hrable podobne tym, s ktorymi sa hrabe seno, len vacsie, silnejsie, ale len so siedmimi zubami, dlhymi az 25 cm, na hrablisku nasadenymi mierne sikmo pod seba. Pouzivali sa pri odhrabuvani uhlia, ked sa rozoberala mila a pri nahrabavani uhlia do filfasov alebo vriec.
Filfas sa pouzival ako miera (1 filfas – pol hektolitra) i ako pracovna pomocka pri noseni a nakladani uhlia do vozov. Je to elipsovity kos s dvoma usami. Uhliari si ho plietli z prutia vrby, osiky alebo stiepaneho jasena.
Sufik – styri az sestlitrova drevena nadoba, hore sirsia, dolu uzsia s jednym uchom, pouzivala sa na hasenie, ked mila felala, ked ozivalo uhlie z rozobratej mile i ako nadoba na nosenie vody na pitie, varenie a umyvanie.
Dzber – vacsia kadovita drevena nadoba, dolu uzsia, hore sirsia, ale aj opacne, dolu sirsia, hore uzsia, stiahnuta obrucami, uhliari v nej mali zasobu vody v blizkosti mile a kramca. Voslo don 100 az 200 l vody.
Ohrablom sa stahovala z mile prehorena zem – prach, az potom sa mila rozoberala. Je to dreveny polkruh s ruckou nasadenou do stredu. Dlzka rucky bola 2 m, aby uhliar dociahol az na temeno mile.
Taliga – kara – dvojkolesovy vozik, sluzila na privazanie dreva v lete k stieti na rovinatych terenoch, na uhliskach a pri hrabliach.

Ladislav Tazky