Ked som chodieval po horehronskych dedinach na priadky ci paracky, neraz som zapocul od tych skor narodenych zien aj vyraz “stridzie dni”. Nevedel som, o co ide, nuz hanba, nehanba, zacal som sa vypytovat a dostalo sa mi hned aj vysvetlenia. Nuz a teraz by som sa rad aj s vami podelil, co som sa dozvedel.
Vsetko sa vraj zacinalo na Katarinu 25. novembra. V toto rano robievali gazdinky alebo gazdovia krize cesnakom na dvere pribytkov, ale aj stajni ci chlievov. V tento den nemala ako prva prist do domu cudzia zena, lebo sa vraj vsetko v domacnosti rozbijalo. V Helpe mi zas dievky ukazali,ako sa sadia do crepnikov ceresnove vetvicky. Tieto sa mali kazdy den zalievat vodou, ktoru dievka mala priniest z potoka v ustach. Ak im vetvicka do Vianoc rozkvitla, mala sa dievka do roka vydat.
Zeny spominali, ale mne ani teraz nebolo este jasne, preco niektore dni pocnuc Katarinou, cez Ondreja, Luciu, az po Tomasa dostali tento nazov. Nuz vraj preto, lebo v uvedenych dnoch sa predpokladala zvysena aktivita zlych sil a strig.
Dalsim bol den Ondreja. Na Horehroni verili, ze aky bol tento den, taka vraj mala byt cela zima, ale ci tomu naozaj tak bolo, to som sa uz nedozvedel. Po dedinach chodievali pastieri a roznasali brezove pruty, ktorymi sa na jar vyhanali ovce, kravy na prvu pasu. Ale dozvedel som sa, ze tento den bol ako stvoreny pre vydajachtive dievky. Preto carovali. Najskor varili halusky ci pirohy s menami mladencov, ktore neskor hadzali do vriacej vody. Nuz a ten piroh ci haluska, ktora ako prva vyplavala na povrch, ta mala obsahovat aj meno nastavajuceho. Neskor liali roztavene olovo cez klucovu dierku do studenej vody. Ale ani toto im este nestacilo, preto vecer chodili triast ploty s tym, ze z ktoreho kuta v tom case zabrechal pes, do toho kuta sa mala dievka vydat.
Aj na Horehroni chodieval Mikulas, ktory dobrym detom nosieval odmenu. V balickoch byvalo ovocie, sladkosti. Tym zlym daval prut a v balicku uhlie.
Dalsim stridzim dnom bol den Lucie. Tento den bol povazovany za najkratsi den v roku. Po dedine chodievala jedna ci dve Lucie. Postavy oblecene do bieleho platna, so zamucenou tvarou. V rukach nosili husie kridlo a stetku. Do domu prisli bez slova a symbolicky dom omalovali a poometali, aby potom opat bez slova odisli. Poslednym dnom tohto obdobia bolo Tomasa. Na Horehroni sa tento den povazoval za sviatok lesov. Hovorievalo sa: “Na Tomasa sed doma”, lebo sa mohlo stat, ze ten, kto porusil zakon, sa uz domov z hory nemusel vratit, alebo sa mu mohol stat uraz. Gazdinky v toto rano mutili maslo, ktore malo hojivu silu, a preto sa z neho odkladalo na cely rok.
Po celom Horehroni v toto rano chodievali po domoch mali chlapci “s ocelou”. Chodili po vinsovani a prinasali do domu bud kovovu retaz ci kus zeleza. Pri vstupe do domu zavinsovali: “Cencele, cencele, priniesli sme vam ocele. Aby sa vam misky, hrnce nebili, retaze netrhali, sekery nelamali. Aby ste po cely rok len dobru palenku pili, nuz a nam za vins aj daco dali. A aby ste boli taki zdravi po cely rok, ako tato ocel”. Peknym vinsom chlapcom sa lucime. Ale ani sa nenazdame a budu tu, tak ocakavane sviatky rodiny, pohody a lasky, budu tu Vianoce. A o tom, ako sa tieto na Horehroni volakedy slavili, ake zvyky a obycaje sa zachovavali, si pohovorime zas nabuduce.

Vojtech Majling

… za tetou Irkou …

“… nedalo mi inak…”, zacala svoj rozhovor pani Irena Sobotova, ked ma k nej zaviedli pracovne povinnosti, aby som sa dozvedela o jednej z kapitol jej zivota. Odvtedy som ju nevidela. Nedavno zomrela. Odisla nenapadne, tichucko, tak ako zila v poslednom obdobi, ked ju uz trapili rozne neduhy. Len v maji roku 2001 bola na chvilku centrom pozornosti. Profesor Pavol Mestan, riaditel bratislavskeho Muzea zidovskej kultury jej vtedy na slavnostnom otvaracom ceremoniali Dni zidovskej kultury v Brezne oficialne podakoval za odvahu, prejavenu pocas Druhej svetovej vojny.
Na jej meno sa casom zabudne a zostane len v spomienkach najblizsich. Paradoxne, mimo Brezna, kde prezila cely svoj zivot, sa budu s jej osobou zoznamovat nadalej navstevnici uz spomenuteho bratislavskeho muzea. Pamatna tabula s menoslovom zachrancov Zidov sa tam tesi vseobecnej ucte a vdake - s menom tety Irky sa stretnete v expozicii muzea pri listovani supisu Spravodlivych medzi narodmi. Od roku 1953 ocenil stat Izrael tymto vyznamenanim za zachranu Zidov v okupovanej Europe jedenasttisic ludi. S udelenim nie je spojena ziadna odmena, len moralne zadostucinenie. Ich mena budu navzdy vyryte na Mure cti v Zahrade spravodlivych jeruzalemskeho muzea holokaustu Yad Vashem. Ucta k ocenovanym je zasifrovana v motte vyznamenania: “Ktokolvek zachrani jeden zivot, je akoby zachranil cely svet”.
Stat Izrael 3. maja 1993 udelil Irene Sobotovej vyznamenanie na zaklade pribehu, ktory pracovnikom muzea vyrozpraval obcan tohto statu Jicchak Schlesinger. Takmer po patdesiatich rokoch sa mu podarilo tu zenu najst a podakovat sa jej aj takymto sposobom za zachranu svojho zivota
Povodne bola cela rodina Schlessingerovcov sustredena v Novackom zbernom tabore. Po vypuknuti SNP utiekli do hor, kde Jicchakov otec zahynul. Spolu s matkou ho umiestnili v skole v Dubovej. Choreho na sarlach ho matka priviedla do breznianskej infekcnej nemocnice a zverila zdravotnej sestre Irene. Tusiac, ze syna uz neuvidi, prosila zdravotnu sestru o pomoc - a nielen o tu, ktoru prikazuje zdravotnikom Hippokratova prisaha. Po prichode Nemcov do mesta najprv spolu s riaditelom nemocnice Dr. Ervinom Holeczym vystavili jedenastrocnemu chlapcovi, spolu s ostatnymi “podozrivymi” pacientmi, falosne doklady, ktore sa jej podarilo s pomocou vtedajsieho starostu mesta potvrdit na komandanture. “Irka, viete co robite ?” vystrihal, ale zaroven suhlasil riaditel nemocnice, ked sa rozhodla schovat pacientov do nemocnicnej pivnice. “Boli sme siesti schovani v pivnici”, rozpraval svoj pribeh Jicchak Schlessinger, “z toho dvaja Zidia. Behom niekolkych mesiacov sme boli nuteni zit ako zvierata … Kazdy pohyb a hluk nam sposoboval velke napatie. Modlili sme sa kazdy k svojmu Bohu, aj ked ani jeden z nas nebol veriaci.” Neskor sa ocitol maly Jicchak aj v rodine zdravotnej sestry Ireny Sobotovej, kde pobudol az do oslobodenia. Napriek moznosti prezradenia a ohrozenia svojej rodiny, povazovala ho za svojho druheho syna. “…Dala som slub a ten som splnila”, zdovodnovala svoje rozhodnutie. Po oslobodeni chodieval chlapec dennodenne na namestie. Cakal matku. Neprisla. Stala sa jednou z tisicky obeti vapenky v Nemeckej. Nakoniec prenho prisli pribuzni a odviedli ho k starym rodicom do Topolcian. V roku 1947 odisiel Jicchak Schlessinger do Izraela. Po otvoreni hranic pricestoval po prvykrat do Ceskoslovenska v roku 1991, aby svoju zachrankynu vyhladal. “Mal som len starucku fotografiu, motal som sa po miestach, kde byvali moji rodicia, navstivil som nemocnicu v Brezne. Nik sa na tu zdravotnu sestru nepamatal.” Vratil sa domov, ale neuspech ho neodradil. Nakoniec sa mu ju podarilo najst. Ozval sa jej telefonicky. “…Najprv sa nepamatala, ale ked som jej porozpraval, ako ma zachranila, rozplakala sa. Mala uz 73 rokov.” Pri prvom stretnuti, ked sa dali spolocne odfotografovat na mieste, kde padol posledny vystrel vojny v Ceskoslovensku, sa vyznal: “Boli to jedny z najslachetnejsich chvil v mojom zivote, neprestal som na nu mysliet po cely svoj zivot. Pre mna je ona ako matka”, vysvetloval, ked jej portret umiestnoval do svojej kancelarie.
Casto si telefonovali a teta Irka sa zoznamila s celou Ervinovou rodinou – tak ho totiz volala ako chlapca. Ziskala naspat strateneho syna. Obavala sa on do posledneho dna svojho zivota. Plakala pri zmienke o nepokojoch na Blizkom vychode. Bola som toho svedkom. Jednoducha zena, ktora dala slub a dodrzala ho do posledneho pismena.

I. Kristofova

15.

VII. UHLIARSKE PRIEZVISKA A PREZYVKY
Na Cienom Balogu niet mena (medzi povodnymi obyvatelmi) Uhliar, Uhliarik, Uhlik, ktore by sa viazali k uhliarstvu. K povodnym slovenskym alebo nemeckym menam sa vsak pridavali prezyvky. Napriklad: Martin Stulajtier-Diabol, Stefan Svantner-Cert, Julius Tazky-Havran, Jan Kovacik-Vraniak, Jan Giertli-Splavenec, teda nie Stuhreiter, Schwandtner, Sen, nie Schön. Neraz k tymto menam sa pridalo este dalsie, a tak balocky drevorubac mal take dlhe meno ako spanielsky grand. Napriklad: Jozef Vransky-Blizniak Rendeskov z Muranice (byval v dvojdome-blizniaku, ktory bol murovany z kamena), alebo Jozef Turna-Kundes z Vrsku, Jan Stulajter-Kacur z Vrsku. Ked uz bolo vela Janov Sulajterov, bolo ich treba odlisit, preto jeden dostal prezyvku Kacur a ked uz bolo vela Janov Stulajterov Kacurov, aj tych bolo treba odlisit, preto dostal dodatok z Vrsku alebo z Ranzovho. Ale o niekolko desiatok rokov bude treba vymysliet este dalsie meno, lebo aj tych z Vrsku bude privela. Slovenske mena na Ciernom Balogu su irecite. Medved, Kovacik, Belko, Sitarcik, Rosik, Zemko, Kvietok, Strelec, Bercik, Bukovec, Kostial, Javorcik, Poliak, Tazky, Muransky, Pohorelsky, Hladaj, Makusa, Kupec, Vransky, Kusnier a dalsi.
Prezyvky Cert a Diabol, ale i Jezisko a Panbozko ( a dalsie az neuveritelne neslusne ako Kokotik, Rapapicka) vznikli naozaj ako mena posmesne. Cert a Diabol uhliarovi celkom pristali pri tych hygienickych podmienkach, v akych zil i pri praci, ktoru vykonaval, sa naozaj podobal na certa – diabla.
VIII. ZANIK KROJA NA CIERNOM BALOGU
Po prvej svetovej vojne, po vzniku Ceskoslovenskej republiky sa mnohe v zivote drevorubacov zmenilo. Ani nie tak vo vyske zarobku alebo zlahcenia prace, ale zmenil sa sposob zivota, obliekania, ubytovania, zmenilo sa pouzivane pracovne naradie i kuchynsky riad. Uhliari na Ciernom Balogu celkom zanikli, uhlie sa prestalo palit, tazi sa tu uz len drevo, gulatina, vyvazaju sa dosky, ale nijake vyrobky spracovane z domacich surovin.
Odev utrpel velmi viditelne. Najprv pracovny, postupne i sviatocny. Z ciernobalockeho charakteristickeho odevu prve vypadli siroke klobuky. Nik ich nevyrabal, nik si ich nemohol kupit. A nakoniec sa ukazalo, ze v praci su neprakticke. Postupne vypadavali hune, nahradzali ich kabaty “tristvrtaky” so salmi, bagance vytlacili krpce. Len onuca sa dlho udrzala aj v baganci. Opasky sa nosili este aj potom, ked “cajgove” nohavice vytlacili sukenne nohavice. Niektori chlapi zo zvyku nosili a nosia este aj dnes trojprackove opasky pri konfekcnom odeve. Muzsky kroj za desat az tridsat rokov uplne zanikne. Udrziava sa este zensky kroj, ale bez charakteristickych kotucok a bielych obrusov. Nosia ho uz len styridsiatnicky a starsie zeny. Z roka na rok je chudobnejsi. Nic sa nedotvara, nesije sa novy odev, dodiera sa len to stare, coho je “skoda zahodit” a co vydrzi aj pri hrubsich polnych, lesnych a domacich pracach.
V povodnom stave (asi spred osemdesiat rokov) sa zachoval kroj v Krojovanej skupine v miestnom tanecnom a spevackom folklornom subore. Zial, aj tento upada. Povodnost kroja sa vytraca a najma upada ludova piesen a tanec. Ti mladsi ich jednoducho uz nemaju v krvi. Zanasaju don z toho, co vidia v televizii alebo na festivaloch. Suboru chyba aj odborne vedenie.
Po drevenych kolibach a kramcoch prisli murovane alebo drevene baraky, po vatrach sporaky, hlinene jedinaciky, drevene lyzice, kupy dobre zastupil smaltovany riad, misky, mlynceky, maziare, tlciky, vedra, umyvadla, ktoreho na Ciernom Balogu bolo dostatok, lebo sa vyrabal v susednom Hronci. Odtial ho nosili fabricki robotnici a vymienali za sukno, drevo, alebo nim platili za kosbu, ktoru im na horskych prielohoch zvacsa robili ciernobalocki domkari. Do barakov prislo aj svetlo, petrolejove lampy nahradili svetlo vatry.

Ladislav Tazky