Cerstvy sedemdesiatnik Jozef Prepletany, rodak z Cierneho Balogu, herec, asistent rezie, reziser, maticiar patri k tym stastnym ludom, ktori mozu povedat, ze robota je ich konickom. Presvedcil nas o tom aj pri nedavnej navsteve v nasej redakcii, ked pospominal na roky prezite na doskach, ktore znamenaju svet.
,,Divadlo, to je choroba, ktora cloveka prenasleduje cely zivot a s nou aj zomrie. Je to laska ku kulture. Objavovanie seba v urcitych postavach. Nachadzanie niecoho, co mozem dat inym. Mozem rozveselit, pripadne vyludit slzu. Ked citim, ze divak v hladisku mi rozumie, komunikuje so mnou, to je to najkrajsie, co mozem zazit. Prejavom vdaky, zadostucinenim je potlesk. Je to cosi zvlastne, neopisatelne."
K srdcu mu prirastla postava Martina v Surovom dreve, Stefana v Hriechu, otca v hre Beta kde si, lekara v Zbernom stredisku, Amerikana v Krcme Pod zelenym stromom, vymenovat vsetky, to sa jednoducho neda.
V spomienkach sa vraciame k divadelnym pramenom Jozefa Prepletaneho. Na zaciatku patdesiatych rokov na Podkorenovej skupinka desiatich mladeznikov, v ktorej nechybal, zalozila zvaz mladeze a rozhodli sa zahrat divadlo. ,,Zozbierali sme srot, v mostarni sme ho vymenili za uholniky a na skolskom dvore postavili provizornu konstrukciu javiska, v lete sme hravali tu a v zime v triede. Pripravili sme Kuba, Zensky zakon, Kocurkovo, Stratenu hliadku a ine."
V roku 1974 nastupuje na vojencinu a o rok v poddostojnickej skole v Leviciach nacvicuje divadelnu hru Stratena hliadka. ,,Hodila sa na ,,vojencinu", pretoze jej dej sa odohraval vo Vietname a hlavne, hrali v nej len traja muzi a jedna zena. Viete ako je to na vojne, malo ludi. O rok sme tuto hru ,,oprasili" a znova sme chodili na prehliadky. Zazili sme zaujimave vesele i smutne prihody. Napriklad, potrebovali sme previezt z Kutuzovovych kasarni do ,,stolverku" - fabriky na cokoladu, ktora bola nasim druzobnym podnikom - kulisy. Predstavte si, na odvoz tychto kulis nam dali konsky potah, ktorym z kasarni vyvazali odpadky. Bratislavcania sa divili, ako prevazame kulturu."
V roku 1956 v Okresnom dome osvety v Brezne nastupuje na miesto metodika pre ludovo-umelecku tvorivost. Stava sa clenom ochotnickeho divadla v Brezne, vtedy uz Divadelneho suboru Jana Chalupku pri dome osvety. ,,Dostal som rolu v hrach Meniny pana riaditela, Sto dukatov za Juana. Velmi sa mi pozdavalo, ze korepetitorkou bola Maria Kanderova a jej manzel Ernest dirigentom. Nikdy som nepredpokladal, ze raz budem spievat, ale stalo sa, v tejto hre som mal solo. Pani Kanderova mala so mnou tolko trpezlivosti, ze som to solo zaspieval a udajne bolo dobre. Rad spominam na reziserov z obdobia, ked som zacinal, na Tona Daxnera, Janka Obernauera, Igora Ciela, Ivana Petrovickeho, zlata zena bola reziserka Vika Zibrinova. Z najzaujimavejsich hier uvediem Surovo drevo, s ktorym sme v roku 1968 vystupovali v Juhoslavii v troch slovenskych obciach. V roku 1970 profesor Hejny reziroval Ciapku s hrkalkami, v roku1971 Ivan Petrovicky Vyzvedacku. S jednoaktovkami Rajsky zivot a Hlupak pod taktovkou Petra Scherhaufera sme sa zucastnili na celoeropskom festivale, Hriech nacvicoval Lubo Majera. Potom sme spolupracovali s Matusom Olhom, ktory s nami vydrzal az do poslednych hier. Prva bola Beta kde si, potom Zivy bic, Kocurkovo, Krcma Pod zelenym stromom, Apokalypsa podla Janka Krala, Trma vrma a naposledy Krcmarsky kral."
Touto hrou ,,chalupkovci" ziskali medzi seba vela mladych talentov. ,,Dnes sa uz nestava, aby subory fungovali s takym poctom clenov ako nas. Ostatni nam to zavidia, sme dobrym vzorom a prikladom. Bol by som rad, keby sa nam podarilo znovu ozivit Studio mladych, ktore kedysi fungovalo. Velmi absentuje medzi detskym divadelnym suborom a dospelymi."
Detske divadelne studio Jozef Prepletany viedol od roku 1973, popritom hraval v divadelnom subore. S tretiakmi a stvrtakmi nastudoval prvu rozpravku Tri vrecia pravdy, ktora mala premieru v roku 1974. Odvtedy kazdorocne az do roku 1984 inu hru, jednu od druhej krajsiu. Zucastnovali sa na okresnych i na krajskych prehliadkach, kde boli uspesni najma s Kralom Abecedom. Spolupracoval s dirigentom detskeho spevackeho zboru Janom Sousekom, so skladatelom Vojtechom Wickom. ,,Myslim si, ze je dobre, ze aj v zakladnej umeleckej skole vyucuju tento odbor, chybaju vsak odbornici, hoci par kilometrov od Brezna je vysoka skola, ktorej studenti by mohli pomoct robit dobre divadlo."
Za byvaleho rezimu v kadrovom posudku Jozefa Prepletaneho stalo, ze bol proti vstupu sovietskych vojsk na nase uzemie v roku 1968. Hravat sice mohol, ale ocenenia za mnohe kvalitne roly chybali. Az v roku 1991 na Scenickej zatve mu minister kultury odovzdal vyznanemnie Za zasluhy o rozvoj ochotnickeho divadla.
Divadelna draha ochotnika, isty cas aj predsedu divadelneho suboru, Jozefa Prepletaneho sa prelina aj s jeho posobenim v miestnom odbore Matice slovenskej. ,,V casoch, ked Matica bola ,,ostro sledovana", nedalo sa velmi tvorit, v sestdesiatych rokoch sme organizovali spolocenske podujatia, zajazdy a dost sme ucinkovali. Musim povedat, ze v Brezne to nebolo az take prisne, mohli sme vyvijat cinnost, ale posledne roky pred neznou revoluciou boli opat ,,tvrde". Velku zasluhu na tom, ze breznianska Matica nezivorila a nie celkom posluchala myslienky, ktore sa v tom case razili, ale uprednostnila idey evanjelickeho superintendanta Dr. Karola Kuzmanyho a katolickeho biskupa Dr. Stefana Moysesa, mal dlhorocny funkcionar a predseda Julius Petras. Dalsi maticiari Ondrej Dvorsky, Janka Dvorska, Oto Baldovsky urobili pre Maticu vela a zasluzili sa aj o vydanie publikacie o cinnosti miestneho odboru."
Po roku 1990, ked ozivotvorili cinnost Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne, Jozef Prepletany sa stava podpredsedom. V roku 1996 sa pokusil o zaujimavy a uspesny projekt medzi rimskokatolickou a evanjelickou cirkvou, ked pripravil Ekumenicke Vianoce.
V tomto roku na jesen si Divadelny subor Jana Chalupku pripomenie 80. vyrocie novodobych dejin. Co pri tejto prilezitosti ,,chalupkovci" svojmu publiku pripravia, to nam Jozef Prepletany neprezradil. Nechame sa prekvapit. Urcite tam nebude chybat: ,,Ak mi sily budu stacit, nejaku postavicku, alebo kus roboty v nasom subore by som este urobil", vyznal sa na zaver nasho rozhovoru.

(ng)

Vajskovska dolina je jednou z najkrajsich v Nizkych Tatrach

Do konca marca 2003 planuju clenovia Slovenskeho zvazu ochrancov prirody a krajiny Nizke Tatry (SZOPK) s pomocou Spravy Narodneho parku vybudovat naucny chodnik v oblasti Vajskovskej doliny. Chcu takto navstevnikom priblizit bohatu historiu a krasy prirody okolia obce. S napadom prisla Janka Czirakova, ktora si na zaklade poznatkov zo zapadnych krajin uvedomila, ze bez podpory obyvatelstva nemozu narodne parky fungovat. A tak v spolupraci s britskym narodnym parkom Yorkshire Dales a podporou britskeho velvyslanectva, SZOP zorganizoval pre ziakov Zakladnej skoly v Dolnej Lehote sutaz Nas kraj v casoch starych rodicov a dnes. Jej cielom bolo zozbierat co najviac informacii o minulosti obce, vyznamnych rodakoch, dejinnych udalostiach, oprasit legendy a povesti. Tieto poznatky potom dalej ochranari vyuziju v turistickej brozurke a asi na troch informacnych paneloch, ktore umiestnia pozdlz uz spomenuteho chodnika.
Dvadsiateho tretieho januara v zakladnej skole clenovia zvazu ocenili najvydarenejsie sutazne prace. Na chvilku sa tam zastavil cas, pretoze vyhodnotenie bolo spojene aj s besiedkou, kde slovo dostali stari rodicia, pamatnici a cesky dokument o tragickom pade snehovej laviny v Kulichovej doline v roku 1956. Vsetci recnici sa v podstate nakoniec zhodli na tom istom: Vajskovska dolina je jednou z najkrajsich (i najdlhsich, pozn. autora) v Nizkych Tatrach. Skolsku chodbu zaplnili stare fotografie, kronika, starodavne predmety a predovsetkym diela vzacneho hosta - krajinarskeho fotografa Karola Demutha, rodaka z Dolnej Lehoty.
Cele podujatie i samotny projekt su skutocne velmi zaujimave a nepopieratelne – potrebne. Jedinou chybou bola snad len nedostatocna (a nevyhnutna) propagacia medzi obyvatelmi. Sucasna mladsia generacia ma totiz obrovske medzery nielen v poznani dejin vlastneho rodiska, ale i v postoji a spravani sa k prirode.

Eva Cellarova

Vo stvrtok 23. januara si clenovia Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne pripomenuli 55. vyrocie umrtia vyznamneho narodneho dejatela Jozefa Skultetyho (25. november 1853 Potok - 19. januar 1948 Martin). Bol prozaikom, literarnym historikom, kritikom, jazykovedcom, publicistom, prekladatelom, redaktorom, dozivotnym spravcom Matice slovenskej a univerzitnym profesorom. Za narodnu a politicku cinnost, v ktorej obhajoval svojbytnost slovenskeho naroda, bol perzekvovany. Narodne noviny redigoval tridsatosem rokov, Slovenske pohlady dvadsatsest rokov. Strucny vyber z jeho velkeho diela obsahuje sedem rozsiahlych zvazkov. Bol clenom viacerych zahranicnych vedeckych spolocnosti. Bol bojovny, otvoreny a cestny, v narode oblubeny. ,,Chyba nam takato veduca osobnost i v dnesnych dnoch", zdoraznila vo svojom referate predsednicka Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne Maria Maculova.

Snimka: Stefan Vozar