Srien - inovat, osuhel, avizuje, ohlasuje zasielku mrazivych dni, minus devat a viac stupnov Celzia.
Srien ma aj akusi carovnu moc. V case jednej noci obsype prirodu zmrznutymi krystalikmi, ktore, pravda, ak blysne slnko, ligocu sa pestrofarebne. Na oknach, ktore pomenej ovieva teply vzduch, vykuzli prekrasne ornamenty. Tato krasa inovate niekedy trva viac dni. My, starsi, ochkame, vzdychame, zimu nechvalime, ale ...
Mladez sa z nej tesi. Vystraja. Vyberie sa i do prirody, aby porovnavala srienom (snehom) posypane kopce, strane s letnym casom. A ak maju medzi sebou i sprievodcu s fotoaparatom (ako byval P. Husenica), daju sa aj ,,zvecnit", tak ako tito traja ,,zurvalci" na fotografii.
Mladost je energia. Premoze i osuhel. Tentoraz to bolo na Krajcovom, na ktorom v minulosti boli cholvarky - osamotene gazdovstva.

(li)

(Pokracovanie)
Ako lekar prisiel do dost zanedbanej breznianskej nemocnice, ale pocas jeho posobenia ju postupne zveladil. Podla spomienok bol Ervin Holeczy clovek priamy, odvazny a ludsky. Pise o nom tak aj manzelka, ale nezavisle na nej si J. Sobotova, rodena Jamriskova (zdravotna sestra) spominala na Evina Holeczyho takto: “ Bol to clovek priamy, otvoreny, neokolkoval, vzdy hovoril priamo. Bol vysoky, statny a bol to dobry clovek. Vedel porozumiet ludom, ale vyzadoval disciplinu. 1. februara 1943 som nastupila do nemocnice. On mi bol sefom. Ja som bola laik, aj ked ma uz Ruzenka Skrovinova trochu zaucala. Ako nadriadeny bol voci mne velmi ohladuplny. Vtedy nebolo liekov, ale on mi ich rozdelil – toto su na srdce, toto su proti bolesti..., a vsetky mi ich dal do skupiniek, poznacil a dal do skrinky. Vzdy ked prisiel, tak ma skusal. Niekolkokrat ich poprehadzoval a povedal: “Co je toto!” A tak som sa postupne vzila do svojej prace. Bola to velmi namahava a tazka praca. Sluzili sme aj 24 hodin. Tam nebolo prestavky. V 1944 ked zacalo Povstanie, tak nas informoval. Skryvali sme ludi, ktori boli prenasledovani. Raz to boli Zidia a povedal nam, t. j. mne a pani Rauzovej:
“Nechcite vediet nic. Kto je to a skadial. Len to meno, co mate na papieri. Nezaujimajte sa”. No tak sme vela takych ludi mali. Prislo aj gestapo, prisli aj vojaci na kontrolu. My sme boli na infekcnom a oni sa toho oddelenia bali. Radsej sa mu vyhli a isli do velkej nemocnice. A potom po Povstani vyhlasili celu nemocnicu za infekcnu. Naozaj sme velmi vela ludom zachranili zivot.
Dr. Holeczy pracoval v ilegalite, a tak sme mu po potlaceni Povstania pripravili nad chlievami miesto, kde by sa skryval v pripade prenasledovania. Nikdy som si neuvedomila riziko, ktore vzniklo pri tejto praci, pri tych ludoch, ktorych sme skryvali, ktori boli u nas na oddeleni.
Bol tu tiez Dr. Polacek z Lucenca. Mamu a dve sestry mal niekde na detvianskych lazoch. On mi spominal prihodu z Helpy. Nad Helpou si museli vykopat jamy a mali ich postrielat, kazdeho tretieho a on bol treti. Vedla neho stal starucky Zid, ktory mu povedal: “Prejdi na moje miesto.” Ten starucky Zid sa dal zastrelit miesto neho. Je to tazko teraz pochopit. On potom pesi prisiel do Brezna, na stedry vecer, prave k Dr. Holeczymu. Povedal mu, ze je lekar a tiez povedal, co sa stalo. Holeczy zatelefonoval do nemocnice, aby sme ho prijali na infekcne oddelenie. Ked sme poculi 30. januara delostrelbu a gulomety, tam spoza Jam, nasi chlapci zacali spievat rusku piesen. Ta kanonada bola strasna. Velmi tazke roky som prezila s Dr. Holeczym. Bola to vojna, Povstanie, fronta.
Ked som po rokoch otvorila a precitala si cast z jeho knihy, ako keby som sa rozpravala s nim. Slovnik, ktory bezne pouzival, pouziva aj vo svojej knihe.”
Ervina Holeczyho verejnost poznala nielen ako lekara, ale aj ako spisovatela pod pseudonymom Peter Zvan. Z breznianskeho prostredia cerpa namet pre svoj roman Cachovania. Manzelia Holeczyovci pocas posobenia v Brezne, t. j. do roku 1945, patrili  k ludom, ktori sa svojou bohatou cinorodostou zapisali do kulturneho a spolocenskeho zivota v meste.

Hana Peterajova, Horehronske muzeum

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

4.

Etela v ten vecer s huslistom Dujkom, svagrom, ani slova nestratila. Cosi ju zadrzalo. Nedalo jej prejst sklenymi dverami a pomedzi husty krdel stolikov, obklopenych mnozstvom farebnych kresielok. Mala dojem, ze zrkadla a lustre sa nemilosrdne vysmievaju jej skromnemu zovnajsku, jej rozpakom a neistote v nezvyklom prostredi. Na mozaikovom parkete sa natriasali mlade pary v modernom tanci, Etela nevedela v akom, ale brala ich na vedomie s uctivym obdivom, pricom mocne pocitovala vlastnu bezvyznamnost. Len na chvilocku si zastala vedla satne. Nahly prival tuzby sa v nej pomalicky stracal, raz si nevedela spomenut, co vlastne chcela vyparatit. Podium pre hudbu bolo na opacnom konci kaviarne. Etela videla svagra Dujku, ako s prizmurenymi ocami pili husle. Lava ruka, ktorou skrtil krk nastroja, sa citlivo chvela, ale prava bola nemilosrdna. So suverennou istotou sa pohybovala hore – dolu, hore – dolu. Sum kaviarne, hucanie hudby, cvengot iskier na skle a hlboko v nej prazdnota, paliaci pocit straty, vsetko sa premiesalo pred ocami ubohej Etely. Bolestivo jasne citila, ako jej svagor Dujka tupym slacikom reze oklamane srdce. Presla si dlanou po cele. Na chrbte jej spocinula tarcha satnarkinho zvedaveho pohladu. Strmo sa obratila, po obdranom koberci presla do vedlajsej chodby, vo vycape si kupila malu tlapkavu flasticku borovicky. Borovicka dobre hreje. Etele sa ziadalo teplo. V byte mala ustredne kurenie, ale jej bolo zima zdnu.
Doma zamkla za sebou dvere, potme sa vyzliekla, na svoje vazenske lozko si lahla horeznacky. Tlapkavu flasticku s borovickou vsunula pod vankus. Ivana nedychala na vedlajsej posteli. Etele prisiel na um nebohy muz Stefan Dujka. Bol to dobry muz, on vymyslel celu zalezitost s bielou dcerou. Etela mu dnes po prvy raz zacala zazlievat skutok, za ktory mu po celych sedemnast rokov blahorecila.
Pilinova piecka vydrzi hriat asi tak do polnoci. Potom zacne pomalicky chladnut, do izby sa skarami popod dvere a cez zle utesnene okna potmehudsky pretahuje chlad. Ivana nespi. Nad nou aj vedla nej dychaju dievcata, Eva v rohu pri obloku smiesne pochrapkava – ani co by niekto driapal perie. Aj Etela to robievala, Ivana sa jej neraz dobromyselne posmievala: Mamka, spis ani drevorubac. Nahlas spat sa nepatri. Je to – nepekne, vulgarne – vies? Etela v duchu pochybovala, ci by sa niekedy naucila fajnovejsie spavat. Nerozumela ani, co sa Ivane na jej spani zda vulgarne, ale to cudne tvrde slovo sa jej vonkoncom nepacilo. Nechcela, aby ho Ivana pouzivala v suvislosti s nou. Radsej si kazdy vecer pozorne lihala na bok, aby predisla nestastnym vulgarnym zvukom a v noci tiez ochotne zmenila polohu, kedykolvek zacula Ivanu vycitavo volat: Mamka!
Teraz Ivana nema ani Etelu ani mamu. Zo vsetkeho pekneho, co doteraz prezivala, ostala jej len velka hrba zmatku.
Jeho neobvinovala. On bol najkrajsi, najmudrejsi, najspravodlivejsi. Prihliadajuc k tejto vysokej kvalifikacii mal pravo byt narocny. Ivana sa moze citit vyznacenou, ze si ju vobec vsimol.
Aj sa citila.
Vsetkemu bola na vine Etela, uboha, zakrikunuta osobka, Ivanina otrokyna, Ivanino nestastie, Ivanin zly osud, cierna chmara na nebi Ivaninej lasky. Etela so svojim ciganskym povodom Ivanu zneuctila, zahanbila, postavila do cudneho svetla, ano, vystavila na posmech. Ako sa to len opovazila!
Ivana sa citi ponizena do prachu zeme. Ivana sa hnusi sama sebe. Zela si, aby internat bol nie desat, ale sto kilometrov v lese. Ked ide do fabriky, ma dojem, akoby si ludia len o nej sepkali, aha, vidis ju, Ivanu, nema ani vlastneho priezviska, vychovala ju Ciganka.
Ivana sa chuli pod perinou do klbka. Nechce mysliet na Etelu, ale predsa jej neschadza z rozumu. Na Petra teraz akoby zabudala. Peter jej tiez trochu ublizil, ani zdaleka vsak nie tak ako Etela. Jemu to musi prepacit. Velka a opravdiva laska predsa dokaze vela odpustat.