18. MAREC  2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

11.

Zamierila k chatke, co mala k muru prilepenu verandu z lakovanych drucikov. Bledozlte leskle drevo s palenymi skvrnami vyzeralo uprostred studeneho zmrznuteho snehu teplo. Ivana zatuzila opriet sa on.
Vo verandicke bolo ticho. Boky boli zasklene. Na murovanej stene hajduchoval Janosik ponad hlavy svojich hornych chlapcov vo vysokych, snurami ozdobenych baraniciach. Kriklava malba Ivanu trochu drazdila. Nesikovny maliar urobil Janosikovi prikratke nohy, s kolenami v junackom skoku rozcesnutymi na obidve strany, paty v krpcoch zrazene. Jeho druzina cupela v podrepe tesne nad betonovou dlazkou. V uzadi sa naduval vrkocaty ujko v sirokanskom klobuku nad gajdami.
Hral.
Pisklave placlive tony hucali vo verandicke. Ivanine siroko roztvorene oci zmeraveli na snehu za oblokom – taka biela tichota a kvicanie gajd ta dokazu ucicikat, len clapot vody z potoka trochu pripominal skutocnost.
Bol sumrak, z doliny sa uz povytracali vsetci, co tu mali cez den povinnost.
Ivana sa nebala, ze zmrzne, hoci zacalo poriadne pritahovat. Nemienila tu zostat bohvieako dlho. Ale tak dobre sa jej sedelo samej. Na atramentovom nebi vyskakovali hviezdy, voda ospanlivo clapkala, v tesnej internatnej izbicke nebolo ani chyru po intimnosti samoty. Dievky sa obycajne smiali – a Ivanu to drazdilo. Priznavala si, ze sa od jesene velmi zmenila. Zalubena po usi, ano, ale to nebolo to celkom prave. Kym neodisla od Etely, vsetko sa javilo akosi inak, nadejnejsie – teraz ma obavy, ci sa predsa neprenahlila.
Jarmocna malba na stene sa pomaly stracala v sumraku. Jedovate farby makli a jemneli, siluety junakov v kasirovanych kolosnickach robili Ivane tichu spolocnost. Kvikot gajd neznel, menil sa na jemny selest, v hrive vzmahajuceho sa vetra slabucko piskal dolinou.
Vlastne nezneli nijake gajdy. Boli to husle. Na neviditelnej strune sa chvel malicek neviditelneho muzikanta tak blizko pri kobylke, ako len bolo mozne. Ge struna stenala ako snehom zavaleny les. Hlboke tony sa drali z hlbky hory temnejucim oknom verandy – necujne sa rinuli z hlbin Ivaninej duse. Bdela, ci snivala? Citila spievajuce husle pod bradou, kozu jej steklili makke chlpky zamatu vankusika. Ako je mozne, ze tak krasne hra? Nemala na hudbu velke nadanie. Nemala osobitne nadanie na nic. Myslela si o sebe, ze je obycajnym, priemernym dievcatom – nie mrzkym, ale ani nie vynikajuco krasnym – dievcatom, akych je najviac.
Moja krasna, mudra Ivanka, pocula v duchu Etelin hlas.
Ano.
Iba Etela ju vzdy videla vo vsetkom vynikajucu, v Etelinych zboznujucich ociach nemala na svete paru, predstihovala vsetkych a vo vsetkom, nik sa jej nemohol rovnat.
Nekriticka Etela.
Ked sa Ivane nieco nevydarilo tak, ako ocakavala, pripisovala to Etela na vrub ludskej zlomyselnosti, zavistlivosti, nie Ivaninej neschopnosti. A Ivana by si naozaj este pred niekolkymi tyzdnami nebola pomyslela, ze raz bude sediet v mrznucej tme na lavicke neznamej verandy, bezmocna ako skrehnute vtaca.
Striaslo ju. Schulila sa do hrbocky, privrela mihalnice. Svet sa jej zdal prazdny, ako vymrety.
Osamela, opustena. Na jazyku jej horkla trpka slina.
Komu sa ma zverit? Najradsej nikomu.
Byt vychovana Cigankou, nemat vlastneho otca ani mamu, to je veru velke ponizenie.
Ale Ivana bola prihrda, nikdy sa ani len slovkom nezmienila pred nikym, ako tazko nesie tento bilag. Ziadalo sa jej vsak ujst a zit medzi cudzimi ludmi, ktori ju nepoznaju. Nebyt Petra, bola by tak davno urobila. Ale myslienka nanho ju zdrziavala. Keby odisla, iste by ho stratila. Mohlo by sa stat, ze by na nu zabudol – aj v lubostnom zvazku s nou si zachoval istu volnost, nie je od nej taky zavisly ako ona od neho. Tuzila po lete, zelala si, aby prislo cim skor, hned zajtra. Bude mat istotu, iba ked sa zoberu, potom ju hadam opusti staly nepokoj. Len co budu manzelia, neprestane naliehat, kym neodidu niekde daleko. Ked zmeni meno, strati sa jej ciganska minulost ako hmla na slnci.
Za nevdacnost k Etele necitila vycitky svedomia. Poznala ludi, vzdelanejsich a inteligentnejsich ako bola sama, co sa tiez do krvi hanbili za svoju prislusnost k Ciganom.

 

Cachovania

Je to kniha, ktoru napisal Peter Zvan (1897–1977), obcianskym menom Ervin Holeczy. V Brezne ako lekar, riaditel mestskej nemocnice, posobil od roku 1929 az po rok 1945. Sestnast rokov sa stretaval s ludmi z mesta a okolia, spoznaval ich letoru a ich konanie porovnaval s obyvatelmi vacsieho blizkeho mesta. To mu ale nestacilo. Nacrel i do historie “vidieckeho” mestecka a len zatym zacal, okolo roku 1930 (vtedy to mestecko malo 4064 obyvatelov), popri lekarskej praci, davat na papier prve riadky knihy Cachovania (1934).
Tak ako Jan Chalupka, Zechenter – Laskomersky, tak aj Zvan v Cachove (udajne Brezno) ma myslienky, ktore ironickym, casto i kritickym tonom pranieruje, vysmieva malomestiacke maniere v tomto mestecku. Zvan, ako vacsina spisovatelov, vlozil do knihy i svoje zazitky zo studia v Prahe (lekar Jan Rozmar), aby potom lekarsku i spolocensku aktivitu uplatnoval v Cachove, vsimal si rodinne zvazky tohto vtedy vidieckeho mestecka.
Z knihy uvedme aspon jednu usmevnu perlicku. Spociva, zaklada sa na tom, ze starostu Cachova trapila, okrem ineho, aj slaba populacia. Malo deti sa rodilo v mestecku. Prveho zupana medzi murmi mesta vital, a sucasne ho v privete ziadal, odvolavajuc sa na zupanovu dobroprajnost, tymito slovami: “Prosime vas este, aby ste sa postarali i o to, aby nase obyvatelstvo vzrastlo poctom.”
- Nazdar! – kricalo obecenstvo.
Odpoved: ... “co sa tyka rozmnozovania obyvatelstva, bohuzial, ja vam pomoct nemozem. O to sa musite postarat vy. Pan Boh vam v tom pomahaj!”
- Nazdar! – revalo zdromazdenie.
Dnes ma Brezno (ak je nim Cachovo) vari osemkrat viac obyvatelov. Zial, nie vsetci su z domorodeho korena, prisli z celeho breznianskeho obvodu i zo sveta. Viaceri by sa do toho korena dostat uz mohli. Ziju v meste aj viac ako tri desiatky rokov.
V knihe citatela zaujmu i riadky, ktore hovoria, ze za uhorskeho statu sa v Cachove mala postavit fabrika, zeleznica, usadit vojenska posadka..., ale miestni gazdovia (Lasica, Pacesa...) zaujali odmietave stanovisko. Bali sa, ze stratia hlavne slovo v mestecku.
Rodinne, pokrvne zvazky tiez nutia citatela k zamysleniu...
Slovom, Ervin Holeczy si zasluzi, patri sa, aby sa v Horehroni ocitol o nom fundovany material. Zaujat by mohli aj tie tri-styri roky pred odchodom Holeczyho z Brezna.

(sg)

Milovany prostym ludom

“...hej, ked som isiel na zboj, rozvijal sa javor, ked som isiel zo zboja, spadol listok z javora...” (ocovska ludova).
Osemnasteho marca uplynie dvestodevatdesiat rokov od popravy najznamejsieho slovenskeho zbojnika Juraja Janosika. Aj ked zbijal necele dva roky, vdaka povestiam a legendam sa stal najvacsim ludovym hrdinom, legendarnou postavou, ktora zosobnovala tuzby poddaneho ludu.
Obdobie prelomu 17.–18. storocia naplnali viacere povstania uhorskej slachty proti vladnucim Habsburgovcom, pretrvavalo turecke nebezpecenstvo, nabozensky utlak nekatolickeho obyvatelstva a hlavne sa stupnovalo socialne napatie vyvolane zvysovanim narokov zemepanov voci poddanskemu ludu. Formy odporu poddanych proti vykoristovatelom boli rozne: cez povstania, vzbury, prejavy zbojnictva az k pasivnemu odporu voci poziadavkam mocipanov.
Symbolom tohto protifeudalneho zapasu sa stal i Juro Janosik, ktory sa narodil v januari 1688 v Terchovej v rodine chudobneho poddaneho. Zucastnil sa na povstani Frantiska II. Rakocziho. V obdobi, ked uz ako cisarsky vojak sluzil na Bytcianskom zamku (1707–1708), spoznal sa tam s uvaznenym kysuckym zbojnikom Tomasom Uhorcikom. Tento z vazenia usiel a Janosika prepustili od vojska na prosbu rodicov a vratil sa domov. V septembri 1711 nahovoril Uhorcik Janosika, aby vstupil do ich zbojnickej druziny. Kratko na to Uhorcik zboj zanechal, ozenil sa, prijal meno Martin Moravec a usadil sa v Klenovci. A Janosik sa stal zbojnickym kapitanom a postrachom feudalnych panov celej oblasti severozapadneho Slovenska. Zaciatkom marca 1713 ho v Klenovci zlapali a 16.–17. marca v Liptovskom Mikulasi sudili, kde ho napokon 18. marca popravili obesenim za rebro. Bol pochovany na vrsku nad potokom Lucanka. Mal len dvadsatpat rokov.
Odkaz janosikovskej tradicie sa rozvijal v sturovskej generacii a v ucastnikoch slovenskeho narodneho hnutia. Janosikovsku tradiciu najdeme v poetickej tvorbe J. Kollara, J. Bottu, J. Krala, B. Tablica. Najdeme ju vo versoch M. Figuli – v jej Balade o Janosikovi, Maria Razusova – Martakova napisala pre deti Rozpravky o Janosikovi, Milan Ferko trojdielny roman Janosik. Z tejto tradicie sa napaja aj tvorba mnohych ceskych a slovenskych vytvarnych umelcov – M. Alesa, F. Uprku, P. M. Bohuna, J. Alexyho, M. Bazovskeho, V. Chmela, M. Benku, L. Fullu, J. Kulicha, L. Kompaneka a inych. Velkym zriedlom inspiracie bola aj pre hudobnych skladatelov, napr. J. L. Bella a jeho kantata Svadba Janosikova, rovnako ako ouvertura A. Moyzesa Janosikovi chlapci ci opera Janosik Jana Cikkera. Prvy film o Janosikovi nakrutili bratia Siakelovci v roku 1921 a o patnast rokov neskor Martin Fric, ktory do ulohy Janosika obsadil Pala Bielika. Ten ako reziser v rokoch 1962 - 63 nakrutil dvojdielny film. V sucasnosti sa nakruca stvrta verzia. Aj Pacho–hybsky zbojnik – literarna predloha Petra Jarosa a filmove aj muzikalove spracovanie je netradicnym pohladom na Janosika a jeho druzinu. Dokazom historickej platnosti revolucneho chapania janosikovskej tradicie bolo aj jej uplatnenie v narodnooslobodzovacom boji slovenskeho ludu proti fasizmu, v SNP (znama partizanska skupina Janosik E. Bielika, ktora operovala v Nizkych Tatrach). Ako bojova a revolucna tradicia zohrala janosikovska tradicia vyznamnu ulohu pri formovani zakladov nasej narodnej kultury aj napriek jej spochybnovaniu v sucasnosti.
Janosik je azda najznamejsou slovenskou osobnostou. Jaskyne, skaly, studnicky, subory, hotely nesu jeho meno. Jeho skutocne zivotne osudy su vsak dodnes menej zname a stoja v tieni povesti, basni i filmovych stvarneni, ktore sa od reality vyrazne lisia. V sucasnosti uz nik nevie s urcitostou povedat, preco si slovensky lud vybral za svojho hrdinu prave Janosika. Na nasom uzemi zbijalo ovela viac uspesnejsich zbojnikov, ako bol on. Zaciatkom 19. storocia vyslovil etnograf a publicista Jan Caplovic nazor, ze medzi Slovakmi je vrazda vynimocnym cinom. Ten, kto sa ho dopusti, toho prosti ludia odmietnu a zatratia. Juraja Janosika si slovensky lud zamiloval iste aj preto, ze sa nedopustil krvaveho zlocinu.

  1. Prepletana


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT