Otca mi v roku 1918 pohltila prva svetova vojna. Ostali sme
tri nezaopatrene deti. Matka dostavala penziu 45 korun, a tak po skonceni zakladnej a
mestianskej skoly v Brezne musel som zarabat. Ako sestnastrocny som zacinal v smaltovni v
Hronci. Bol som zivitelom stvorclennej rodiny, na prilepsenie sme chovali kravicku a
hydinu. Hrubsie prace okolo domu - chystanie dreva, vody - bolo na mojej starosti.
Zaucenie v maliarskej dielni mi vybavil stryko Ernest Laubert. Pretoze som bol este
maly a slaby, prelozili ma do smaltovne, kde sa robilo na tri zmeny - polievanie, cistenie
a palenie hotovych nadob. Pacilo sa mi, ze ma bez okolkov prijali medzi seba. Coskoro som
sa naucil vsetky prace okrem luhovania a palenia, co si vyzadovalo starsich a silnych
chlapov. Pracovne haly boli vysoke a vzdusne, ale prasne a teple, lebo po celej dlzke sa
nachadzali vyhrievacie sporaky, kde sa susili smaltovane nadoby. Tuzba nieco si zarobit
toto vsetko prekonala, aj ked zarobok nebol velky - za osem hodin osemnast korun.
Pracovalo sa styri az pat dni v tyzdni, ked bola porucha, aj menej.
V nasej dielni pracovali aj zeny, dievcata a chlapci. Dievcata si pri cisteni nadob
niekedy pospevovali, co aj mne lahodilo. Bolo medzi nami niekolko spevakov, a tak sme
vytvorili skupinku. Veduci sa prisiel presvedcit, ci pri tejto zalube pracujeme a
nezahalame. Veru aj on sa zapocuval a ked sme mu zaspievali jeho oblubenu piesen, dal
prikaz, aby som si ako organizator a vzorny pracovnik vybral niekolko kusov. Zobral som si
veci potrebne do domacnosti -dve kupy na vodu, velke umyvadlo a naberacku na halusky.
Raz cez jednu odpoludnajsiu zmenu nastal zvlastny ruch. Z hlavnej brany hlasili, ze
na navstevu pride jeho velicenstvo bulharsky car Ferdinand Coburg so sprievodom. Bolo po
pracovnom case, uradnici uz boli doma a dozor mal majstrov brat. Prisiel ku mne a poveril
ma uviest navstevu a oboznamit ju s procesom vyroby. Mal som tremu, ale dobre to dopadlo.
Ked som hosti vyprevadzal, car mi podal ruku, potlapkal ma po pleci a dostal som svoje
prve prepitne - sto korun. Patdesiat som dal mame a za zvysok som si z Prahy objednal
kopacky, ktore mam dodnes.
Preco som si na tuto prihodu spomenul? Moj najmladsi syn je vytvarnik, preto casto
navstevujeme vystavy. Vlani zaciatkom decembra bola v Bratislave vystava, na ktorej v
stanku muzea zo Svateho Antona som zbadal obraz bulharskeho cara Ferdinanda. Pochvalil som
sa, ze som od neho dostal sto korun. Posadili ma za pracovny stol do Coburgovho kresla,
pod obrazom vyfotografovali a pozvali na navstevu muzea. Fotografiu mam, ale navstevu som
vzhladom na moj vysoky vek musel odvolat.
Julius Laubert z Bratislavy
Pre dobrotu na psotu
Krmila holuby a tie jej z vdaky
nechali na rimse nepekne flaky.
Co horsie, nechali skvrny aj tetke,
dosledok - zrazu bol ohen na streche:
,,Nekrmte na oknach holuby, pani,
lebo nam poondia siby aj ramy".
Zmierliva nevolky dala na radu,
dufa, ze nezhynu, biedne, od hladu.
Skoncila pani ta s krmenim veru,
odhana holuby v zaujme mieru.
Vladimir MAXOV |
Coskoro sa priroda odeje do jarneho satu.
Snimka: Marek Surina |
13.
Doznelo placlive halgato stryca Dominika aj virtuozny koncert
ucitela Berkyho. Ivanu celkom prozaicky striasol chlad. Mala strpnute nohy a nos uprostred
zimou zmeravenej tvare bol ako z dreva. Janosikovu druzinu uz davno skryla tma, ale
Ivana si jasne dokazala predstavit ich roznozene dolne koncatiny.
Nadisla ju blazniva chut napodobnit ich.
Rezko vyskocila, rozhodila ruky, hodila sa do kvoku, skok a drep, skok a drep,
buchotanie jej topanok duto znelo v prazdnej verandicke. Srdce jej zdivelo,
zadychcala sa, ale pocit chladu ustupil. Rychlym pohybom osviezene telo vratilo Ivane na
chvilu dobru naladu.
Ci som len hlupa, nadavala si, co sa suzujem? Co tym na veci zmenim? Kaslat na
vsetko! Som mlada, pekna. Nebyt nemilej nahody vtedy v kaviarni... Peter by bol mal
brat vlastne vsetko celkom inak. Ale prekliate predsudky a potom ja... Veru, zapricinila
to scasti nahoda a scasti ja sama. Lenze co uz mam robit, ked vlastne cely moj zivot je
sama nahoda, ba aj na svet som sa dostala nechcene, akosi omylom.
Zaletela myslou do nedavnej minulosti.
Aj Lojzo Bango z Kokiho partie prisiel po mna nahodou prave vtedy, ked sa
Peter vracal a vobec... vlastne nikdy nie je tak zle, aby sa nieco nedalo napravit
a ja by som nemala vesat hlavu a zozierat sa pre cosi, co sa uz neda odcinit. Ved
konecne... co zleho som urobila? V com som horsia ako druhe? A ak ma Peter naozaj
lubi...
Radost potemnela, zhasla. Neistota preskocila z tmavej hory na Ivanu a dusila
ju, dusila. Ivana dostala strach.
Aka je priserna tato nocna tichota! Nechcem byt sama, nechcem, radsej nech sa
blazniva Eva smeje v posteli nado mnou!
Ivana si uz vsimla, ze len co si spomenie na Petra, strati vsetok pokoj a aj tu
trosku dobrej nalady, ktoru si vedela dosial uchovat. Peter to nebola len nezna,
vrucna tuzba, Peter bol trapenie, nepokoj, velikansky otaznik, Peter veru nebol istota,
ako si obcas romanticky namyslala, skor zradne trasovisko.
Ivana chcela aj teraz samu seba presvedcit, ze to tak nie je, ale nedarilo sa jej.
Rozbehla sa teda dolu dolinou, plnou spiacich a postupne sa zobudzajucich toni.
Utekala opreteky pred neznamym nebezpecenstvom, co sa nacahovalo strasidelnymi rukami na
nu z hory, z jej vnutra, zovsadial, ale ono malo lepsie nohy ako Ivana, dobehlo
ju prudkym dlhym skokom a bolo pri nej. Niesla ho vo vyschnutych ustach, znovu sa je
pretiahlo zuzenym hrdlom priamo do srdca.
Prebehla popri budove garazi, co lezala na snehu rozvalena ani obrovske zviera.
Parkom vyhorenej chaty sa dostala k internatu. Rad vysvietenych okien ju privital
svojim medovym usmevom.
Na klzisku pod rozhojdanymi lampami vyskali deti z blizkej dediny. Boli tam
istotne aj Ivanine kamosky. Reproduktory sa dusili slagrom. Ivana sa rada korculovala.
Pomyslela si, ze by ju par minut jazdy po dobrom, matne lesklom lade znovu zbavilo
trudnomyselnosti, ale bola premrznuta a chcela sa najprv ohriat. Vedela vopred, ze
pilinovy satan v izbietke je prave cerstvo zapaleny, hreje naozaj pekelne a tesila
sa, ako dychtivo vystrie k nemu svoje skrehnute ruky.
Koniec koncov, internat je teraz jej jediny domov a hoci niet v nom intimity
samoty ani belaseho kresla, ani postele za skrinami, ani bezvyhradnej oddanosti Etely,
ktora vzdy doteraz stala za nou ako pevny mur, ako mocna opora, bol to domov.
Domov - nahradka.
Presla uzkym chodnikom vysliapanym vo vysokom snehu. Nad vchodovymi dverami
svietila v splostenej pologuli ziarovka. Pod nou stal muz v tmavom zimnom kabate
a polovnickom klobuku so sirokou stuhou. Prestupoval nerozhodne z nohy na nohu.
Ked zazrel Ivanu, zjavne nateseny jej pokrocil v ustrety.
Bozena Bobakova
V Narodnej osvete c. 7/03 ma oslovila fotoreportaz P.
Bercika. Vznikla v Lopeji na slavnostiach svateho Juraja. Pocasie, prezradzaju to
fotografie, bolo ako na objednavku, ale...
Mne Lopej vnukol myslienku, ze nielen svaty Juraj, ale z hladiska
literarno-historickeho, mozeme v tejto casti Podbrezovej, povedat co-to aj o dalsich
troch vyznamnych osobnostiach. V Lopeji sa narodil Jan Gal Poddumbiersky
(18901964), ktoremu sme v polovici februara (strnasteho) napocitali uz
stotrinast rokov od narodenia. Z jeho pera su nam zname diela Z kalicha utrpenia
(1947) a Spominajme otcov... (1936).
Na lopejskej fare pisal basne, novely, rozpravky a uvodniky pre knizky, kalendare a
noviny aj Izidor Somolicky (18631918). Miestny farar mu umoznil byvanie so zivobytim
zadarmo...
Tym fararom od roku 1892 bol Jozef Martincek. Slovak, narodovec, dobra dusa...
Hned, ako nastupil do farnosti, podal navrh, aby zapisnicnou recou v Lopeji bola
slovencina. Odvazny krok v case madarizacie. Nadviazal styky s robotnikmi
z Podbrezovej. Daval im citat Narodneho hlasnika. Pisal clanky do novin. Za jeden ho
porotny sud v Pesti odsudil na tri dni vazenia a 150 zlatych pokuty. Clanok zverejnil
tyzdennik Krestan. V roku 1896 Martincek kandidoval do parlamentu byvaleho Uhorska
v Sliacskom volebnom okrese. Nepochodil. Palenka pri volicoch urobila svoje.
Martincek predplacal vsetky slovenske casopisy a kupil kazdu knizku, co vytlacili
v Martine, v Ruzomberku a Skalici. Potom ich rozdaval medzi pospolity, ubiedeny
lud. Ucil deti katechizmus, po modlitbe zaspievali hymnu Hej, Slovaci a po skonceni ucenia
zas narodnu piesen Hore Hronom, dolu Hronom.
Martincek v Lopeji zalozil pobocku Tatry banky, konzum Gazdovsko-potravny
spolok, mliekaren, lenze... Osocovanie, udavacstvo pri podpore madarskej vlady
v Pesti sa stupnovalo. Vsetko to, co podnikol, padlo, a tak...
V roku 1904 odisiel do Ameriky s tym, ze vsetky dlhy, ktore vzal na seba,
splati. Slub splnil, ba prispel aj na zakupenie zvonov lopejskej vezi.
Radost z utvorenia ceskoslovenskeho statu prejavil naprostred nadvoria fary a
kostola, kde posobil, nakladol vatru. Dobehli susedia a hasici.
Nie je to ohen, ktory nici majetky, prinasajuci biedu a zial! - volal
Martincek k susedom. Je to ohen radosti a plesania nad oslobodenim mojho naroda
z tisicrocneho jarma cudzej nadvlady. Podte, plesajte a radujte sa so mnou.
Nuz taky dobrak bol Jozef Martincek.
(sg) |