1. APRIL  2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Pribeh z mojej mladosti

Otca mi v roku 1918 pohltila prva svetova vojna. Ostali sme tri nezaopatrene deti. Matka dostavala penziu 45 korun, a tak po skonceni zakladnej a mestianskej skoly v Brezne musel som zarabat. Ako sestnastrocny som zacinal v smaltovni v Hronci. Bol som zivitelom stvorclennej rodiny, na prilepsenie sme chovali kravicku a hydinu. Hrubsie prace okolo domu - chystanie dreva, vody - bolo na mojej starosti.
Zaucenie v maliarskej dielni mi vybavil stryko Ernest Laubert. Pretoze som bol este maly a slaby, prelozili ma do smaltovne, kde sa robilo na tri zmeny - polievanie, cistenie a palenie hotovych nadob. Pacilo sa mi, ze ma bez okolkov prijali medzi seba. Coskoro som sa naucil vsetky prace okrem luhovania a palenia, co si vyzadovalo starsich a silnych chlapov. Pracovne haly boli vysoke a vzdusne, ale prasne a teple, lebo po celej dlzke sa nachadzali vyhrievacie sporaky, kde sa susili smaltovane nadoby. Tuzba nieco si zarobit toto vsetko prekonala, aj ked zarobok nebol velky - za osem hodin osemnast korun. Pracovalo sa styri az pat dni v tyzdni, ked bola porucha, aj menej.
V nasej dielni pracovali aj zeny, dievcata a chlapci. Dievcata si pri cisteni nadob niekedy pospevovali, co aj mne lahodilo. Bolo medzi nami niekolko spevakov, a tak sme vytvorili skupinku. Veduci sa prisiel presvedcit, ci pri tejto zalube pracujeme a nezahalame. Veru aj on sa zapocuval a ked sme mu zaspievali jeho oblubenu piesen, dal prikaz, aby som si ako organizator a vzorny pracovnik vybral niekolko kusov. Zobral som si veci potrebne do domacnosti -dve kupy na vodu, velke umyvadlo a naberacku na halusky.
Raz cez jednu odpoludnajsiu zmenu nastal zvlastny ruch. Z hlavnej brany hlasili, ze na navstevu pride jeho velicenstvo bulharsky car Ferdinand Coburg so sprievodom. Bolo po pracovnom case, uradnici uz boli doma a dozor mal majstrov brat. Prisiel ku mne a poveril ma uviest navstevu a oboznamit ju s procesom vyroby. Mal som tremu, ale dobre to dopadlo. Ked som hosti vyprevadzal, car mi podal ruku, potlapkal ma po pleci a dostal som svoje prve prepitne - sto korun. Patdesiat som dal mame a za zvysok som si z Prahy objednal kopacky, ktore mam dodnes.
Preco som si na tuto prihodu spomenul? Moj najmladsi syn je vytvarnik, preto casto navstevujeme vystavy. Vlani zaciatkom decembra bola v Bratislave vystava, na ktorej v stanku muzea zo Svateho Antona som zbadal obraz bulharskeho cara Ferdinanda. Pochvalil som sa, ze som od neho dostal sto korun. Posadili ma za pracovny stol do Coburgovho kresla, pod obrazom vyfotografovali a pozvali na navstevu muzea. Fotografiu mam, ale navstevu som vzhladom na moj vysoky vek musel odvolat.

Julius Laubert z Bratislavy

Pre dobrotu na psotu

Krmila holuby a tie jej z vdaky
nechali na rimse nepekne flaky.
Co horsie, nechali skvrny aj tetke,
dosledok - zrazu bol ohen na streche:
,,Nekrmte na oknach holuby, pani,
lebo nam poondia siby aj ramy".
Zmierliva nevolky dala na radu,
dufa, ze nezhynu, biedne, od hladu.
Skoncila pani ta s krmenim veru,
odhana holuby v zaujme mieru.

Vladimir MAXOV

h0313a.jpg (15196 bytes)

        Coskoro sa priroda odeje do jarneho satu.

Snimka: Marek Surina

 

BIELA DCERA

13.

Doznelo placlive halgato stryca Dominika aj virtuozny koncert ucitela Berkyho. Ivanu celkom prozaicky striasol chlad. Mala strpnute nohy a nos uprostred zimou zmeravenej tvare bol ako z dreva. Janosikovu druzinu uz davno skryla tma, ale Ivana si jasne dokazala predstavit ich roznozene dolne koncatiny.
Nadisla ju blazniva chut napodobnit ich.
Rezko vyskocila, rozhodila ruky, hodila sa do kvoku, skok a drep, skok a drep, buchotanie jej topanok duto znelo v prazdnej verandicke. Srdce jej zdivelo, zadychcala sa, ale pocit chladu ustupil. Rychlym pohybom osviezene telo vratilo Ivane na chvilu dobru naladu.
Ci som len hlupa, nadavala si, co sa suzujem? Co tym na veci zmenim? Kaslat na vsetko! Som mlada, pekna. Nebyt nemilej nahody vtedy v kaviarni... Peter by bol mal brat vlastne vsetko celkom inak. Ale prekliate predsudky a potom ja... Veru, zapricinila to scasti nahoda a scasti ja sama. Lenze co uz mam robit, ked vlastne cely moj zivot je sama nahoda, ba aj na svet som sa dostala nechcene, akosi omylom.
Zaletela myslou do nedavnej minulosti.
Aj Lojzo Bango z Kokiho partie prisiel po mna nahodou prave vtedy, ked sa Peter vracal – a vobec... vlastne nikdy nie je tak zle, aby sa nieco nedalo napravit a ja by som nemala vesat hlavu a zozierat sa pre cosi, co sa uz neda odcinit. Ved konecne... co zleho som urobila? V com som horsia ako druhe? A ak ma Peter naozaj lubi...
Radost potemnela, zhasla. Neistota preskocila z tmavej hory na Ivanu a dusila ju, dusila. Ivana dostala strach.
Aka je priserna tato nocna tichota! Nechcem byt sama, nechcem, radsej nech sa blazniva Eva smeje v posteli nado mnou!
Ivana si uz vsimla, ze len co si spomenie na Petra, strati vsetok pokoj a aj tu trosku dobrej nalady, ktoru si vedela dosial uchovat. Peter – to nebola len nezna, vrucna tuzba, Peter bol trapenie, nepokoj, velikansky otaznik, Peter veru nebol istota, ako si obcas romanticky namyslala, skor zradne trasovisko.
Ivana chcela aj teraz samu seba presvedcit, ze to tak nie je, ale nedarilo sa jej.
Rozbehla sa teda dolu dolinou, plnou spiacich a postupne sa zobudzajucich toni. Utekala opreteky pred neznamym nebezpecenstvom, co sa nacahovalo strasidelnymi rukami na nu z hory, z jej vnutra, zovsadial, ale ono malo lepsie nohy ako Ivana, dobehlo ju prudkym dlhym skokom a bolo pri nej. Niesla ho vo vyschnutych ustach, znovu sa je pretiahlo zuzenym hrdlom priamo do srdca.
Prebehla popri budove garazi, co lezala na snehu rozvalena ani obrovske zviera. Parkom vyhorenej chaty sa dostala k internatu. Rad vysvietenych okien ju privital svojim medovym usmevom.
Na klzisku pod rozhojdanymi lampami vyskali deti z blizkej dediny. Boli tam istotne aj Ivanine kamosky. Reproduktory sa dusili slagrom. Ivana sa rada korculovala. Pomyslela si, ze by ju par minut jazdy po dobrom, matne lesklom lade znovu zbavilo trudnomyselnosti, ale bola premrznuta a chcela sa najprv ohriat. Vedela vopred, ze pilinovy satan v izbietke je prave cerstvo zapaleny, hreje naozaj pekelne a tesila sa, ako dychtivo vystrie k nemu svoje skrehnute ruky.
Koniec koncov, internat je teraz jej jediny domov a hoci niet v nom intimity samoty ani belaseho kresla, ani postele za skrinami, ani bezvyhradnej oddanosti Etely, ktora vzdy doteraz stala za nou ako pevny mur, ako mocna opora, bol to domov.
Domov - nahradka.
Presla uzkym chodnikom vysliapanym vo vysokom snehu. Nad vchodovymi dverami svietila v splostenej pologuli ziarovka. Pod nou stal muz v tmavom zimnom kabate a polovnickom klobuku so sirokou stuhou. Prestupoval nerozhodne z nohy na nohu.
Ked zazrel Ivanu, zjavne nateseny jej pokrocil v ustrety.

Bozena Bobakova

Dobrak Martincek...

V Narodnej osvete c. 7/03 ma oslovila fotoreportaz P. Bercika. Vznikla v Lopeji na slavnostiach svateho Juraja. Pocasie, prezradzaju to fotografie, bolo ako na objednavku, ale...
Mne Lopej vnukol myslienku, ze nielen svaty Juraj, ale z hladiska literarno-historickeho, mozeme v tejto casti Podbrezovej, povedat co-to aj o dalsich troch vyznamnych osobnostiach. V Lopeji sa narodil Jan Gal – Poddumbiersky (1890–1964), ktoremu sme v polovici februara (strnasteho) napocitali uz stotrinast rokov od narodenia. Z jeho pera su nam zname diela Z kalicha utrpenia (1947) a Spominajme otcov... (1936).
Na lopejskej fare pisal basne, novely, rozpravky a uvodniky pre knizky, kalendare a noviny aj Izidor Somolicky (1863–1918). Miestny farar mu umoznil byvanie so zivobytim zadarmo...
Tym fararom od roku 1892 bol Jozef Martincek. Slovak, narodovec, dobra dusa... Hned, ako nastupil do farnosti, podal navrh, aby zapisnicnou recou v Lopeji bola slovencina. Odvazny krok v case madarizacie. Nadviazal styky s robotnikmi z Podbrezovej. Daval im citat Narodneho hlasnika. Pisal clanky do novin. Za jeden ho porotny sud v Pesti odsudil na tri dni vazenia a 150 zlatych pokuty. Clanok zverejnil tyzdennik Krestan. V roku 1896 Martincek kandidoval do parlamentu byvaleho Uhorska v Sliacskom volebnom okrese. Nepochodil. Palenka pri volicoch urobila svoje. Martincek predplacal vsetky slovenske casopisy a kupil kazdu knizku, co vytlacili v Martine, v Ruzomberku a Skalici. Potom ich rozdaval medzi pospolity, ubiedeny lud. Ucil deti katechizmus, po modlitbe zaspievali hymnu Hej, Slovaci a po skonceni ucenia zas narodnu piesen Hore Hronom, dolu Hronom.
Martincek v Lopeji zalozil pobocku Tatry banky, konzum Gazdovsko-potravny spolok, mliekaren, lenze... Osocovanie, udavacstvo pri podpore madarskej vlady v Pesti sa stupnovalo. Vsetko to, co podnikol, padlo, a tak...
V roku 1904 odisiel do Ameriky s tym, ze vsetky dlhy, ktore vzal na seba, splati. Slub splnil, ba prispel aj na zakupenie zvonov lopejskej vezi.
Radost z utvorenia ceskoslovenskeho statu prejavil naprostred nadvoria fary a kostola, kde posobil, nakladol vatru. Dobehli susedia a hasici.
“Nie je to ohen, ktory nici majetky, prinasajuci biedu a zial!” - volal Martincek k susedom. “Je to ohen radosti a plesania nad oslobodenim mojho naroda z tisicrocneho jarma cudzej nadvlady. Podte, plesajte a radujte sa so mnou.”
Nuz taky dobrak bol Jozef Martincek.

(sg)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT