Preco nie je Velka noc kazdy rok v tom istom case?

U nas je Velka noc spojena s mnohymi krasnymi ludovymi zvykmi, ktore sa vztahuju k jari a prebudzaniu sa prirody. Taketo sviatky existovali uz u pohanskych Slovanov a Germanov ako slavnostne vitanie jari. Nabozensky vyznam potom dava tymto jarnym sviatkom Stary a Novy zakon.
Uz niekedy v druhom storoci nasho letopoctu sa viedli spory o tom, kedy sa ma Velka noc vlastne slavit. Podla Stareho zakona mala Velka noc pripadnut na strnasty den prveho jarneho mesiaca, podla zidovskeho kalendara teda na 14. nisan. V ten den ju slavia nielen Zidia, ale aj krestania zidovskeho povodu. Naproti tomu krestania pohanskeho povodu ju oslavovali iba v nedelu, bez ohladu na to, ci bolo prave 14. nisana. Az snem nikejsky v roku 325 rozhodol, aby sa Velka noc slavila podla tohto predpisu.

Velkonocna nedela

je prva nedela, ktora nastava po jarnom splne, teda, ktora pripada na 21. marec alebo po tomto datume. Ak spln pripadne na nedelu, je Velka noc az nasledujucu nedelu.
Tak sa stalo, ze datum Velkej noci bol v kazdom roku iny a padal do dost sirokeho rozpatia dni od 22. marca do 25. aprila. Ich urcovanie nebolo lahke a tvorcom kalendarov posobilo nejednu starost.
Mesacny kruh zasa vychadzal z cyklu, ktory objavil uz v roku 432 pred n. l. grecky astronom Meton. Tento cyklus je devatnastrocny, lebo vzdy po tolkych rokoch pripadaju rovnake mesacne fazy (spln, nov, atd.) na rovnake dni v roku. To su hlavne cykly, na zaklade ktorych sa vytvoril Lunisolarny kalendar.
Spolu s dalsimi udajmi, ktore byvali potrebne k vypocitavaniu Velkej noci, su tieto cykly i dnes uvadzane napr. vo hvezdarskych rocenkach a roznych chronologickych pomockach. Existovali aj ine sposoby vypocitavania velkonocnych sviatkov podla tzv. kluca roka, ale tym sa nejdeme teraz zaoberat.
Dnes totiz nemusime Velku noc vypocitat, pretoze je uz dopredu dana a spolu s dalsimi zakladnymi udajmi kalendara uverejnena vo hvezdarskych rocenkach. Vo Hvezdarskej rocenke z roku 1960 su uvedene data Velkej noci podla julianskeho kalendara od roku 301 do roku 2000 a podla nami teraz pouzivaneho gregorianskeho kalendara od roku 1601 do roku 2000.

Pavol M. Kubis

Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

14.

Prazdnym namestim sa vlecie postava zeny. Tazke nohy ju neposluchaju. Zapletaju sa jedna do druhej, zavadzaju si, robia chodzu neistou, tackavou.
Alkoholom omamena hlava tlaci plecia ako cent. Akoby to ani nebola hlava, ale velka duta kovova gula, ktorou sa sta jesenne hmly dolinami prevaluju, naduvaju zdrapy pochmurnych myslienok.
Spomienka na nanichodne, milovane dievca pali sta zeravy drot.
Preco este zijem?, spytuje sa v duchu Etela. Naco som este vobec na svete?
- Naco, naco? – zazalosti nahlas, prechadzajuc popri stvorhrannej mestskej vezi. – Keby tu bola studna, hodila by som sa do nej. Zastane v parciku pred kostolom, nejasny umysel nadobuda coraz urcitejsie obrysy: Ved sa mozem hodit pod vlak.
Cudna predstava sa zmocni jej pomuteneho mozgu, otupeneho nestastim a vypitym alkoholom. Vidi vlastnu mrtvolu vystretu v obyvacke na pohovke, hned povedla belaseho a cerveneho vahana.
Spoza kostola pocut hlasy. Etela sa trochu spamata. Vidina sa strati, Etela vnima skupinu neskorych chodcov. Stitivo, oblukom ju obchadzaju. Nevsimne si ich oplzle poznamky.
Idem na stanicu, rozhodne sa. Prinuti olovene nohy k rychlejsiemu kroku. Ale nezajde daleko. Pred hudobnou skolou znova zastane, oprie sa celom o studeny mur, prsty zatne do draplavej malty.
Ludova skola umenia ma paradne priecelie s levimi papulami nad umelecky okuvanou branou, gypsove vence vokol oblokov, balkonik na pleciach nahych muzskych postav, stlpiky s tocenymi hlavicami a pevne mreze na oknach. Vnutri na chodbe maju steny travertinove obkladanie, dlazka je kameninova, mozaikova. Radiatory su zamaskovane, takze vyzeraju ako krby. Za dlhym radom tapetovanych dveri su triedy, kde sa vyucuje hra na rozlicne hudobne nastroje.
Etela sa sucha popri drsnom mure, popri zelezom obitej brane. Hudobnu skolu dobre pozna zvonku i zvnutra.
Touto vysokou paradnou branou presla po prvykrat v zivote s Ivankou – a potom vela, vela raz, vzdy s Ivankou alebo kvoli Ivanke. Makka detska rucka akoby aj teraz dovercivo spocivala v jej ciernej dlani.
Stryc Dominik Dujka prizvukuje:
- Ak chces z dievcata nieco mat, ak ti na nom naozaj zalezi, nenechaj ho bez hudobneho vzdelania. Pozri na bielych – potrpia si na take veci. Mam v hudobnej skole znameho, tazkosti mat nebudes. Ucitel Berky je vynikajuci odbornik – Cigan ako my, ale velmi poparneny. Za svoj povod sa hanbi, daj pozor, aby si mu ho ani nahodou nepripomenula.
Zelezna klucka na brane ma podobu hada. Rozoklanym hadim jazyckom sa konci. Etela naruzivo tlaci celo na dva vycnievajuce hroty. Tuzi, aby ju bolelo radsej cosi insie, nie vzdy len Ivana. Ach, moct tak trpiet aj pre nieco telesne, co sa da vidiet okom, s cim mozno ist k lekarovi, co mozno vyliecit!
Ivanu z nej nevylieci nik. Prilis hlboko sa jej vrezala do tela, do duse.
Naraz prestane. Drobna detska rucka sa teraz v jej dlani chveje strachom. Stoja pred ucitelom Berkym.
Ucitel Berky je clovek utly, az vyziabnuty. Drobna tmava lebka potiahnuta priesvitnou kozou, s vlasmi bujnymi a husto presedivenymi, podobna japonskej miniature, velmi vkusne sa vynima nad svetlymi oblekmi, ktore Berky so zalubou nosieva. Cely jeho zjav robi velmi dobry dojem. Saty nema nikdy pokrcene, lebo si velmi dava zalezat na latke, topanky sa vzdy ligocu ani zrkadlo, uzol kravaty sedi pevne a presne na svojom mieste, kosela vzdy bezchybna. Nikdy nie neoholeny, nikdy nie neupraveny -–clovek ma dojem, akoby ucitel Berky ani nebol z obycajneho masa a kosti ako ini ludia, tak zduchovnene vyzera. Mimoriadne pristane do slavnostneho ovzdusia ludovej skoly umenia, do elegantnej triedy s umeleckou kazetovou povalou a hrubym zelenym kobercom, do citlivo zmodernizovanej budovy, naplnenej pritlmenymi zvukmi roznych hudobnych nastrojov, ktora sama osebe je vzacnym stavitelskym dielom.

Len v televizii, na obrazku v knihe ci v casopise ma dnes moznost vacsina mestskych deti vidiet domace zvieratstvo. Lepsie na tom su vidiecke deti alebo tie z mesta, ktore maju na dedine pribuznych. Tam este i dnes po dvore kotkodakaju a kikirikaju, gagocu domaci operenci, v mastali alebo v lete aj na luke vidno kravicky, ovce, kozy, v chlieviku gruli prasiatko, ticho prezuvaju zajace. My, skor alebo davno narodeni, sme mali stastie s tymito tvormi zit, sledovat bezprostredne od narodenia ich rast i past ich, alebo vidiet, ako denne odchadzaju na pasu vo velapocetnej criede.
Hroncania boli vacsinou tzv. kovorolnici. Tradicnym sposobom ziskavali prostriedky na zivobytie. Peniaze zarabali v zeleziarskych fabrikach otcovia a popri tom doma chovali statok, hydinu a tzv. drobne zvieratstvo. Mali na to podmienky, mensie luky, rolicky, vacsinou zdedene po usilovnych predkoch. Tak to bolo do revolucnych spolocenskych zmien po druhej svetovej vojne.
V nasej rodine sme chovali kravu, ovce, brava, kury a zajace. S mackou sme sa hravali len u starych rodicov. Psa mal stryc a kozy chovali u susedov. Starym rodicom sme pomahali past husi na paziti pri Ciernom Hrone a Osrblianke. V starom dome sme mali mastal z kamena. Zvlast v zime bola velmi studena, preto po vyliahnuti este mokre teliatko muselo za urcity cas pobudnut s nami v kuchyni. Boli sme “svedkami” pri jeho krmeni, ako zo sochtara pilo prave vydojene mlieko. Podobne to bolo aj s malymi jahniatkami. To bolo radosti, ked sme rano po prichode z izby do kuchyne nasli pod stolom jedno ci dve biele alebo cierne stvorenia a mohli sme sa s nimi pohrat. Aj ked otec priniesol odniekial vo vreci maleho kviciaka a vypustil ho do chlievika, mali sme aspon za cas o zabavu postarane. Asistovali sme pri jeho krmeni z flase cez cumel. Alebo ked sme zaculi, ze na muriku sporaka v kosiku nieco pisti. To mamka nasla pod kvockou zltucke kurciatka a dala ich tam oschnut, kym vsetky uzru svetlo sveta a budu sa moct ohrievat pod kridlami “mamky”. My sme ich ucili zobkat pomrvene vajicko a pit. Ani hniezdo malych zajkov ukrytych v materinskej srsti neuslo nasej pozornosti a ledva sme sa dockali, ked sme ich uz videli v chlieviku a mohli sme ich pohladkat.
S niektorymi vacsimi “priatelmi” sme mali menej prilezitosti potesit sa. S ovcami sme sa stretli na Hajnom gruni pri strihani a raz cez zimu doma v ovcinci. Stada krav a koz kazdy podvecer defilovali ulicou. Bujaky byvali postrachom pre kazdeho, capy nam odporne smrdeli. Kone boli pre nas Hroncanov vzacne. Videli sme ich len v zaprahu, ked prisli z Valaskej alebo z breznianskych Lucok zvazat seno, zemiaky, alebo priviezli palivove drevo, ci ked Handelci kazdu sobotu prechadzali z “tyzdnovky” domov nasou ulicou. Koni som sa bal, lebo nas rodicia strasili, ze nas kopnu ci uhryznu.
Aj dnes obdivujem rodicov, ze nikdy nechceli, aby sme boli pri liahnuti mladat alebo zabijani aj dospelych zvierat. Hoci sme chapali, ze aj taky je vyznam ich chovu.
Dnes je uz vsetko inaksie, lebo inaksi je cely svet. Deti si uz dnes nevedia ani predstavit, ze by doma mali take ZOO a ze by ulicou videli pochodovat tolko zvieratstva. Aj ked by v tom ZOO chybali slony, opice, zirafy, ladove medvede. Dufam, ze aj detom ci mladezi sa dostanu do ruk tieto noviny a uvedomia si, ze svet sa aj takto meni. Mali by si len zelat a na tom pracovat, aby ten svet bol lepsi zo dna na den.

Koloman Weiss