Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

14.

Prazdnym namestim sa vlecie postava zeny. Tazke nohy ju neposluchaju. Zapletaju sa jedna do druhej, zavadzaju si, robia chodzu neistou, tackavou.
Alkoholom omamena hlava tlaci plecia ako cent. Akoby to ani nebola hlava, ale velka duta kovova gula, ktorou sa sta jesenne hmly dolinami prevaluju, naduvaju zdrapy pochmurnych myslienok.
Spomienka na nanichodne, milovane dievca pali sta zeravy drot.
Preco este zijem?, spytuje sa v duchu Etela. Naco som este vobec na svete?
- Naco, naco? – zazalosti nahlas, prechadzajuc popri stvorhrannej mestskej vezi. – Keby tu bola studna, hodila by som sa do nej. Zastane v parciku pred kostolom, nejasny umysel nadobuda coraz urcitejsie obrysy: Ved sa mozem hodit pod vlak.
Cudna predstava sa zmocni jej pomuteneho mozgu, otupeneho nestastim a vypitym alkoholom. Vidi vlastnu mrtvolu vystretu v obyvacke na pohovke, hned povedla belaseho a cerveneho vahana.
Spoza kostola pocut hlasy. Etela sa trochu spamata. Vidina sa strati, Etela vnima skupinu neskorych chodcov. Stitivo, oblukom ju obchadzaju. Nevsimne si ich oplzle poznamky.
Idem na stanicu, rozhodne sa. Prinuti olovene nohy k rychlejsiemu kroku. Ale nezajde daleko. Pred hudobnou skolou znova zastane, oprie sa celom o studeny mur, prsty zatne do draplavej malty.
Ludova skola umenia ma paradne priecelie s levimi papulami nad umelecky okuvanou branou, gypsove vence vokol oblokov, balkonik na pleciach nahych muzskych postav, stlpiky s tocenymi hlavicami a pevne mreze na oknach. Vnutri na chodbe maju steny travertinove obkladanie, dlazka je kameninova, mozaikova. Radiatory su zamaskovane, takze vyzeraju ako krby. Za dlhym radom tapetovanych dveri su triedy, kde sa vyucuje hra na rozlicne hudobne nastroje.
Etela sa sucha popri drsnom mure, popri zelezom obitej brane. Hudobnu skolu dobre pozna zvonku i zvnutra.
Touto vysokou paradnou branou presla po prvykrat v zivote s Ivankou – a potom vela, vela raz, vzdy s Ivankou alebo kvoli Ivanke. Makka detska rucka akoby aj teraz dovercivo spocivala v jej ciernej dlani.
Stryc Dominik Dujka prizvukuje:
- Ak chces z dievcata nieco mat, ak ti na nom naozaj zalezi, nenechaj ho bez hudobneho vzdelania. Pozri na bielych – potrpia si na take veci. Mam v hudobnej skole znameho, tazkosti mat nebudes. Ucitel Berky je vynikajuci odbornik – Cigan ako my, ale velmi poparneny. Za svoj povod sa hanbi, daj pozor, aby si mu ho ani nahodou nepripomenula.
Zelezna klucka na brane ma podobu hada. Rozoklanym hadim jazyckom sa konci. Etela naruzivo tlaci celo na dva vycnievajuce hroty. Tuzi, aby ju bolelo radsej cosi insie, nie vzdy len Ivana. Ach, moct tak trpiet aj pre nieco telesne, co sa da vidiet okom, s cim mozno ist k lekarovi, co mozno vyliecit!
Ivanu z nej nevylieci nik. Prilis hlboko sa jej vrezala do tela, do duse.
Naraz prestane. Drobna detska rucka sa teraz v jej dlani chveje strachom. Stoja pred ucitelom Berkym.
Ucitel Berky je clovek utly, az vyziabnuty. Drobna tmava lebka potiahnuta priesvitnou kozou, s vlasmi bujnymi a husto presedivenymi, podobna japonskej miniature, velmi vkusne sa vynima nad svetlymi oblekmi, ktore Berky so zalubou nosieva. Cely jeho zjav robi velmi dobry dojem. Saty nema nikdy pokrcene, lebo si velmi dava zalezat na latke, topanky sa vzdy ligocu ani zrkadlo, uzol kravaty sedi pevne a presne na svojom mieste, kosela vzdy bezchybna. Nikdy nie neoholeny, nikdy nie neupraveny -–clovek ma dojem, akoby ucitel Berky ani nebol z obycajneho masa a kosti ako ini ludia, tak zduchovnene vyzera. Mimoriadne pristane do slavnostneho ovzdusia ludovej skoly umenia, do elegantnej triedy s umeleckou kazetovou povalou a hrubym zelenym kobercom, do citlivo zmodernizovanej budovy, naplnenej pritlmenymi zvukmi roznych hudobnych nastrojov, ktora sama osebe je vzacnym stavitelskym dielom.