V Podbrezovej a v okoli vari niet rodiny, kde by nevlastnili nejaku cast odevu, ktory usila pani Piljarova. Ake boli vase krajcirske zaciatky?
”Zaklady sitia som ziskala pocas studia v rodinnej skole v Brezne. No najlepsou skolou mi bola potom prax - samotny zivot.”
Z jej sikovnych pracovitych ruk vychadzali perfektne, do detailov vypracovane, elegantne saty, kostymy, bluzky, sukne, nohavice. Sitie bolo pre nu viac nez zaluba. Sila srdcom... Spolahlivo, krasne, lacno. Tesila sa velkej dovere a oblube. Jej meno bolo zarukou kvalitnej prace. V plesovej sezone mala plno roboty. Latky, meter, ihla, nite, spendliky, noznice sa jej len tak mihali v rukach. Keby tak den mal vtedy tridsat hodin. Terminy a stres jej uberali na zdravi. Zeny v satach, ktore usila, boli ozdobou kazdeho balu. Rybarske plesy v Podbrezovej otvarala pani Emilia spolu so svojim manzelom Frantiskom Piljarom, veducim udrzby Svermovych zeleziarni a dlhorocnym predsedom Slovenskeho zvazu rybarov v Podbrezovej. V mysli sa vracia do minulosti. V hnedych ociach sa zjavuju slzy dojatia, radosti i lutosti. Ake su spomienky?
,,Popri vychove piatich deti a starostlivosti o domacnost sila som hlavne po nociach. Casu nebolo nikdy nazvys. V nasom byte v D blokoch nad zeleznicnou stanicou bolo vzdy zivo, veselo, prichadzali navstevy z rodiny, priatelia, znami.”
Keby ste teraz po vyse troch desiatkach rokov zivota domacej krajcirky, ale bez krajcirskej dielne, urobili inventuru vsetkych vami usitych siat, ake mnozstvo odevov by sa nahromadilo?
”Tazko si tu kopu mozno predstavit. Su to stovky metrov roznych latok spracovane tymito rukami.” (Usmiala sa na mna svojimi laskavymi, hlbokymi, hnedymi ocami a zrak uprela na svoje bolave, rokmi a tvrdou pracou poznacene prsty).
Zaspominajme si na vasu mladost, pani Piljarova. To su predsa najprijemnejsie chvile v zivote cloveka. Boli ste vysoka, stihla krasavica s dlhymi ciernymi kuceravymi vlasmi a tmavohnedymi ocami, ktore ucarili nejednemu mladencovi...
”Hravala som v ochotnickom divadle s kamaratkami a kamaratmi, recitovala, spievala a najradsej som tancovala. Volny cas som travila medzi dobrymi a zaujimavymi ludmi, od ktorych sa bolo mozne vela naucit. Mojou velkou zalubou bola praca v zahrade. Velmi mam rada ludi, kvety a zvierata.”
Ale zivot, ten skutocny, vie cloveka poriadne vyobracat, preskusat. Vojnova hysteria dolahla aj na Slovensko, Horehronie. Na konci druhej svetovej vojny na rozkaz nemeckeho velenia bolo odvlecenych vela ludi do zajatia a odvezene mnozstvo materialu. Frontova linia sa zastavila na sedem tyzdnov na trase Horna Lehota - Podbrezova - pod kostolom - cez rurovnu - kopec Smrekova - Hronec. Jej manzel spolu s dalsimi chlapmi z fabriky sa pridal k partizanom.
”Tazko sa mi spomina na to obdobie. Ostala som s tromi malymi detmi. Popri starostiach o rodinu bolo treba varit, prat, sit pre nemeckych vojakov. Ked bolo najhorsie, utekali sme s detmi skryt sa do pivnice, ba v noci aj do hory, na Siklov.”
Dnes zije pani Piljarova v jednoizbovom byte v Podbrezovej. Sama. Odvtedy, ako po oslaveni zlatej svadby navzdy odisiel jej milovany manzel. Ale nie je sama, stara sa o nu najmladsi syn Pavol s manzelkou Drahomirou, navstevuje ju aj syn Frantisek s manzelkou Anezkou z Banskej Bystrice. Syn Ervin s nevestou Elenou byva v Kosiciach. Na najstarsiu dceru Mariu, ktora podlahla zakernej chorobe, a syna Ivana, ktory tiez predcasne umrel, matkino milujuce srdce neustale mysli a spomina. Ale su tu vnucata, pravnucata - radost a potesenie kazdej babicky...
”Mam strnast vnukov a vnuciek a strnast pravnucat. Najstarsie vnucky Maria a Monika su lekarky a najmladsi pravnuk ma dva roky. Som stastna, ked ma navstivia, len keby mi to zdravie lepsie sluzilo.”
Zdravie, to je najcennejsi poklad nasho zivota. Najviac ju trapi chore srdiecko. Pani Emilia Piljarova je obkopena laskou, ktorej vo svojom zivote rozdala mnoho a este stale rozdava. Nase rozpravanie koncim citatom: ”Ak je clovek od prirody stedry, jeho ruky a srdce su vzdy pripravene rozdavat, a hoci sa niekedy moze stat, ze ma ruky prazdne, srdce je vzdy plne a moze rozdavat z neho - teplo, lasku, smiech a niekedy je radostny a laskavy smiech najlepsim darom.”
Za rozhovor dakuje Ing. Irena Helcova, clenka Unie slovenskych novinarov seniorov