Bozena Bobakova

BIELA DCERA
18.

Ale uz jej bolo vsetko jedno.
Davno neriadila, nevedela sa prinutit. Nevidela uz zmysel vo vecnom utierani prachu a vytriasani kobercov a vetrani a umyvani riadu. Ivana odisla, byt spustol, nech, upratany vyzeral odstrasujuco prazdny. Osamela Etela sa v nom nerada zdrziavala, zaliezala sem iba na noc ako zviera do brloha, inak z neho utekala von, do ulic, na stanicu, do krciem, kde bol zhon, kde boli ludia, kde sa dalo aspon na chvilu zabudnut.
Svagor Dujka vdychol nevetrany, zduseny vzduch, vsimol si zablatenu obuv, neporiadne rozhadzanu po predizbe, kusy satstva, vysmesne visiace po stolickach v izbe, smeti a ohorky z cigariet, zamasteny papier s niekolkymi suchymi korkami chleba, otvorenu splesnivenu masovu konzervu. Videl Etelu, ako stoji odvratena od neho s dlanami na operadle kresla a caka na jeho rozsudok.
Vedel, cim trpi, co ju trapi, ale ani tak nemohol pochopit, ako sa mohla za pomerne kratky cas natolko spustit.
- Nehanbis sa, Etela?
Neodpovedala, ani sa nepohla, iba si trpko pomyslela:
Len ma vycti, svagrik, naklad mi, kolko sa do mna vmesti! Urob mi kazen ani farar z kancla, lahkoze je tebe! No co mam z toho ja, ked si dosial ludia o mne povravali: Dujkova je velmi statocna osoba, naozaj slusna, rozumna Ciganka? Co mam z toho, ze ma vzali byvat do cinziaka medzi nich, ked mi to nepomohlo udrzat Ivanu pri sebe? Po co si vlastne prisiel, Dominik?: Mozno mi chces nejako pomoct – ale ako? Na zahojenie rany po zrade este nevynasli medicinu.
- Uz aj vyvetraj a uprac, inak tu neostanem ani minutu!
- Si mi ty len mily, - uskrnula sa Etela, ale svagrov rozkazovacny ton zapal v nej energiu. Pohla sa ako stroj, otvorila okno, pozbierala haraburdy, ku svagrovi posunula cervene kreslo, sama klesla do belaseho. Oproti bola stena a na stene Ivanin portret, bezstarostna mladost sa nemilosrdne smiala tymto dvom ludom, ktori sa tvarili ako na pohrebe.
A teraz sa vyrozpravaj, - rozkazal svagor.
Ivana mlci. Spomina.
Malomestska kaviaren s dlhymi vlajucimi zaclonami, so stenami ozdobenymi zrkadlami, s niekolkymi stolmi v uzadi, vyhradenymi pre obedy a vecere.
S Evou sa strkaju vo dverach. Vyzyvavo sa chichocu, aby zakryli rozpaky – ktosi vsak ide hore schodmi, teda niet uniku. Vojdu. Ked su dnu, zatvaria sa co najsvetackejsie a idu si sadnut k prazdnemu stoliku.
Pride k nim servirka, mlade dievca s pasom osy.
Kamosky ju zdravia. Este vlani sa stretavali s nou na chodbe ucnovskej skoly. Teraz je z nej samostatna dospela deva, co sebavedome roznasa pomedzi stoly turkov a vlastne vysoko zdvihnute poprsie.
- Hladame noveho kuchara. Je dnes tu? – stretnu sa tri umelecky ucesane frizury pri dolezitej otazke.
Kaviaren je prazdna. Dievcata si umyselne vyvolili tento cas. Svetla skrinka rozhlasu po drote usilovne vysiela pre deticky materskej skolky. Hore stoji na stratenej varte cervena putovna vlajocka.
- Povedz mu, ze ho hladaju dve dievcata, co s nimi cestoval vo vlaku a co ich pozval.
Servirka odplava. Dverami z kuchyne naraz prenikne zvuk skvrciacej masti. Za nim sa zjavi ocakavany.

Barokovy spisovatel, pedagog a evanjelicky knaz Jan Simonides v Brezne posobil ako rektor evanjelickeho gymnazia v rokoch 1667 – 1673 a potom este v roku 1683. Priame pramene z jeho ucinkovania v Brezne sa nezachovali, prave tak, ako nepozname ani presny datum jeho narodenia. Iste je, ze v tomto roku je to uz 355 rokov, ktore uplynuli od jeho narodenia a 7. maja si pripominame 295. vyrocie jeho smrti. V roku 1673 bol medzi tymi, ktorych v jednej z prvych protireformacnych vln prenasledovali, sudili a vaznili, ba dostal sa spolu s Tobiasom Masnikom aj na galeje, odkial sa im podarilo ujst. Potom zil v Nemecku a Polsku, studoval a cestoval po Europe a do Uhorska sa vratil pocas Tökölyho stavovskeho povstania.
Simonides bol basnicky zalozenym a nabozensky najmenej zatazenym literatom (na rozdiel od svojich sucasnikov Masnika, Laniho, Pilarika, Milochovskeho a inych). Jeho literarne dielo sa najviac stotoznuje s predstavami o svetskej literature. Spracoval tie iste prihody ako Masnik – o ich strastiplnom vazneni, vyslobodeni a putovani v spise Vezeni a vysvobozeni Jana Simonidesa, ale podava viac pribehov, faktov a bystrych usudkov, zmienok o zemepisnych zaujimavostiach krajin, o zivote obyvatelov a ich mravoch ako Masnik a Lani. Zalospevom na exulantov je jeho rozsiahla latinska basen Exut praedicamentalis s prozaickou vsuvkou Galeria omnium sanctorum, ktora hovori o kulturnych zaujimavostiach Neapola a Rima. Spolu s Masnikom napisal nemecky spis Gottes Krafts und Gnade. Simonidesove diela dokazuju, ze autor je jednym z najtalentovanejsich literatov nasej starsej literatury.
Jan Simonides sa narodil v roku 1648 v Spisskych Vlachoch a zomrel 7. maja 1708 v Banskej Bystrici.
Brezniansky pobyt aj vyhnanstvo a vyslobodenie Jana Simonidesa opisal Martin Razus vo svojom romane Odkaz mrtvych, z ktoreho vyberame:
“... Tak sa minal den za dnom, tyzden za tyzdnom. Pan rektor sa uz neskryva. Slobodne chodi pomedzi mestanov. Pater Mikulas vie, ze si nebude teraz prsty palit. Collaltovych zoldnierov neposle nanho. Ma citanku pred sud. Co ho nema minut, i tak ho neminie!
Zajde si pozriet skolu, z ktorej starsi ziaci, studiosi, po jeho odstraneni vacsinou odisli. Mensich ucia conrektor Jonas Sartorius a byvaly organista Stefan Fabricius. V alumnate je vsak uz len hrstka ziakov. Aj ti sa chystaju rozist. Nebudu sa studiosi trhat o dochodky, kto ma zvonit a kto mechy tahat! Kto spievat a kto hrat na husliach v kostole! Disputacines i divadla prestanu.
- Pan kolega, - lapi Simonides Sartotiusa priatelsky za obe ruky, - vydrzte a zachrante, co sa da!
- Budte spokojny, - ukloni sa ten ucenemu druhovi. – A Boh vas ochranuj!
V nedelu este odbavi sluzby Bozie v dome richtara Daniela Chmeliusa. Snehu je mnoho, ale den je pekny. Slnko svieti teplejsie, z odkvapov sa sciedza. Marne zakazuje pater Mikulas. Cele Brezno je tu, muzi, zeny, - starez aj mladez. Kto sa nezmesti do izieb a pitvora, stoji na priestrannom dvore. Duse saju smele slova milovaneho rektora na rozlucku... na posilnenie. V prsiach sa zapaluje ohen viery i nadeje, ale oci placu. Placu – nariekaju!
Jedneho chmurneho dna zaciatkom marca zastanu pred Baltazarov dva koce. Oba mestske. Na chodniku je skoro cely magistrat. Na rinku ludstva a ludstva. Ani zeny a deti nechybaju. Ziaci – juvenes, i pozostali studiosi, stoja v rade. Oci pritomnych su smutne. Nervozne sa obracaju k Simonidesovej brane.
Zrazu sa otvori, ludia vystupuju. Vyjde rektor Jan. Aj ked poblednuty, kraca pevne spalierom vdacnych a rozlutostenych mestanov. Do ramena sa mu vesia zena, Katusa, odeta v smutku. Za nimi sinavie vyjavena tvar kaplana Michala Srnku. Potom nasleduju ostatni.
- S Bohom, zena moja, - zovrie ju do mocnej naruce. - S
Bohom, Samko, - pobozka si synka. – Ak by vas tu znepokojovali, chodte k rodicom do Presova! Pri pohlade na to prepukne zhromazdenie do uzkostliveho nareku.
- Sme ako tie ovce bez pastiera! – vystieraju sa ruky
najblizsich, aby sa ho aspon dotkli.
- Pan Jezis je pastierom vsetkych nas, - zvola Simonides z prveho koca, kde si sadne so Srnkom a kmotrom Danielom.
- Drzte sa ho verne! On vsetko obrati na dobre.-
Bujne kone sa pohnu a koce odhrcia. Richtar, podnotar a dvaja senatori odprevadia obzalovanych po Bansku Bystricu. Ked sa vratia, pater Mikulas prekvapi magistrat oznamenim zmenit skolu na piaristicku. Ucitelske sily uz su. Oznamenie sa vybubnuje. V urceny den vsak nepride ani z juvenes, ani zo studiosi jeden jediny do zmenenej skoly...”

A. Prepletana