21.

Potom sa Ivana stretla s nim este raz na ulici. Vietor nahanal po chodnikoch sprchnute listy, ktore plechovo sustali po betone.
Pripojil sa k nej a pozval ju do cukrarne, ale ona sa ponahlala priniest Etele z obchodu maso a drozdie a nemohla hned s nim ist. Bola rada, ze sa ma na co vyhovorit, lebo sa pre hlupu prihodu v kaviarni citila pri nom nesvoja. Pripadala si mala a nesikovna, hoci by ho velmi bola chcela oslnit sposobmi opravdivej damy.
Iste vsak aj tak bolo nieco, co ho na nej zaujalo, lebo jej zrazu navrhol, aby teda nakup rychlo zaniesla domov a potom sa vratila.
Bolo na nom vidno, ako mu zalezi na tom, co hovori.
- Dobre teda, o desat minut som nazad.
Odbehla s horuckou v celom tele. Vrazala do chodcov ako slepa a kracala, akoby ju bol niekto dvihal do vzduchoprazdna. Eva nebola v meste. Odviezla sa do internatu v lese a Ivana bola bez nej uplne bezradna. Nikdy nie je tam, kde ju clovek najviac potrebuje!
Spominala si chvatne, ako dievcata v skole aj v dielni rozpravali o svojich schodzkach s chlapcami a tvarili sa pritom velmi tajuplne. O niektorych dievcatach sa dokonca suskali vselijake zaujimave veci.
O Ivane sa nesuskalo nic.Nemalo sa co. Ivana dosial nejavila zaujem o priatelstva s chlapcami.
Vlani v tanecnej ju sice vyznamenal pozornostou jeden uzemcisty student z priemyslovky, s tvarou ako struhadlo na zemiaky, aj isty dlhy futbalista z Mikulasa jej dal najavo, ze sa mu paci, naslo by sa ich este niekolko, ale vcelku to boli bezvyznamne epizodky. Ivanu nechali uplne chladnou. Teraz sa odrazu s nou cosi robilo. Podala Etele nakup, vosla do kupelne, oplachla sa studenou vodou, kolinskou si pretrela celo. Z predizbicky zakricala:
- Idem sa prejst.
Buracala v nej divoka radost. Predtucha dosial neznameho zazitku ju vzrusovala. Bol krasny nielen v jej predstave, ale aj v skutocnosti. Zaviedol ju do cukrarne, ktora mala v prvej miestnosti okrem pultu a vitriny so sladkostami iba tri dost otlcene stoly so stolickami, v druhej za zavesom hlavne prazdne lepenkove obaly z cukrikov. Chcel byt s nou trochu sam, skryty pred nacuvajucimi usami obsluhujucich dievcat, odhrnul preto skatule nabok a sadol si do kozenkoveho boxu oproti nej.
- Som rad, ze tu nie je vasa priatelka, - povedal a Ivanina tvar sa zaliala cervenou.
- Ohromne sa tesim, ze vas mam iba takto pre seba, vy zlate dievcatko, Ivanka.
Ivana sa drzala ako mohla najhrdinskejsie, ale nebola vo svojej kozi. Vsetko sa jej zdalo vynimocne, vsetko sa robilo celkom po prvy raz, iba kvoli nej. Ona bola stredobodom vesmiru a Peter sa v nej kochal, ten krasny a elegantny Peter. Ivane sa zdalo, ze cely ziari. Pod jeho podmanivymi usmevmi maklo v nej srdce. Chvilami ju zalievala taka vlna sladkeho stastia, aku dosial nikdy nezazila. Bala sa, aby nebola smiesna. Nezniesla by, keby sa jej vysmieval – keby sa co len akomak posmesne uskrnul. Ale jeho usmev a pohlady boli nezne, nezne. Ivana priam citila ich zamatovy dotyk na svojich zapyrenych licach. Roztrzito skrabkala farbistou bakelitovou lyzickou po prazdnom tanieriku. On zrazu zovrel jej chvejuce sa prsty nad stolom do oboch dlani a spytal sa:
- Este sa stretneme – pravda, Ivanka?
Nepovedala nic, iba si rychlo odtiahla ruku.
Cely cas vela nehovorili – obmedzili sa na usmevy a pohlady. Ivanine pohlady boli kradme, ved mala takmer stale sklopene oci. No aj tak si stacila vsimnut, ako sa Petrovi v uzadi chrupu diskretne jagala zlata korunka.

(k 75. vyrociu umrtia Martina Kukucina)

Na budovani slovenskej kultury a literatury sa podielali aj mnohi lekari, cinni na poli literatury, kultury, publicistiky a osvety – Zechenter, Srobar, Nadasi – Jege, Guoth, Skarvan, Halek, Stodola, Papp a mnohi ini. Ale spomedzi nich najblizsie k idealu lekara stal popri tolstojovcovi Dusanovi Makovickom Dr. Bencur – Martin Kukucin. Ani nie tak pre vedecky prinos, ktorym by bol obohatil lekarsku vedu, ale pre svedomitu, drobnu pracu praktickeho lekara medzi ludom. Matej Bencur nenapisal vedecku pracu ani klinicku studiu a pravdepodobne napisal len jeden zdravotnickoosvetovy clanok. Vsetci ho pozname ako klasika nasej literatury, ale maloco vieme o jeho druhej laske – o lekarskej cinnosti.
Na Lekarsku fakultu Karlovej univerzity v Prahe sa Bencur zapisal uz ako dvadsatpatrocny jasenovsky ucitel v jeseni 1885. Nevie sa celkom presne, preco sa takto rozhodol, lebo toto studium pre chudobneho ucitela znamenalo vela sebazaprenia, odvahy a financnych nakladov. Bola to zrejme ocna choroba jeho matky, tuzba po poznani, po vyssej kulturnosti aj po novej forme ucinnej pomoci slovenskemu ludu, ktory bol vtedy na nizkej urovni, co sa tyka zdravotnictva a hygieny. Nikdy vsak tento krok nelutoval a o svojom povolani povedal, ze “najtazsia cesta byva najkrajsia”. V Prahe okrem medicinskeho studia a prace v laboratoriu jeho jedinou zalubou bolo pisanie a praca v spolku Detvan. Promoval ako tridsattrirocny 25. augusta 1893. Prax absolvoval v nemocniciach v Prahe, vo Viedni, Lizni a v Insbrucku. Povodne sa chcel usadit ako prakticky lekar na Slovensku, ale nakoniec sa rozhodol pre Dalmaciu, kde na ostrove Brac v Jadranskom mori bol v obci Selca vypisany subeh, v ktorom zvitazil spomedzi piatich kandidatov.
Do Seliec prisiel 6. januara 1894. Jeho obvod bol dost rozsiahly a dedinky aj vzdialene (Povlje, Sumartin, Novo Selo a lazy). Tazko si zvykal na nove prostredie, snazil sa nestratit kontakt s domovom a so svetom, preto si objednal slovenske i ruske noviny, aj zahranicne lekarske casopisy. Rychlo sa naucil chorvatsky a taliansky, aby rozumel pacientom. Usadil sa na desat rokov u bratov Didicovcov, ktorych neter Pericu si neskor vzal za manzelku. Za pohostinstvo sa im odplacal bezplatnym liecenim a do kuchyne prispieval darmi od pacientov – morskymi rybami, jahnatami a kozlatami, ktore boli specialitou ostrova Brac, znamou uz od cias cisara Diokleciana. Ako lekar bol velmi obetavy a nezistny, do prace vkladal cely svoj um, vedomosti, ale aj laskavost a sucit, preto ho ludia coraz viac vyhladavali a milovali. K pacientom chodieval zvacsa na mulici, pretoze tam v tych casoch boli vacsinou krivolake chodniky, ktore isty bracsky humorista nazval “pirtami, ktore vychodili este Dioklecianove kozy”. Na susedne ostrovy sa plavil lodkou. Nesetril ani casom, ani radami ci laskavym slovom a od chudobnych nebral honorare, ba este i lieky im daval zadarmo. Pre siroke okolie robil aj lekarnika a vacsinu vtedajsich liekov aj sam vyrabal. Chorych navstevoval aj vtedy, ked bol sam chory (aj vo vysokej horucke). Aj ked bol v chodzi rychly a ciperny, pri pacientovi sa nikdy neponahlal. Zil prikladnym zivotom: nepil, nekartoval, popoludni nikdy nespaval, ale venoval sa literarnej cinnosti, o ktorej jeho chorvatski znami, ba ani jeho zena, dlho nevedeli. Bol vsak vasnivym fajciarom a rad cestoval po Dalmacii, Chorvatsku, Hercegovine i Ciernej Hore. Tieto cesty podrobne opisal vo svojich cestopisnych crtach. Ludia ho laskavo volali nas “sor doktor” – nas pan doktor. Bol v stalom styku s modernou medicinskou literaturou a nove poznatky uplatnoval v praxi. Najpysnejsi bol na svoju gynekologicku prax a k porodom ho casto volavali aj z inych obvodov. Svojimi skusenostami ochotne pomahal aj kolegom pri lekarskych konziliach u tazko chorych. Dr. B. Nizetic, ktory prevzal prax po Kukucinovi, spominal, ze ludia bracskeho kraja si z Kukucinovych cias zachovali zvyk drzat v cistote a poriadku izbu a postel choreho, mali vzdy pripravenu cistu vodu, mydlo a snehobiely uterak. Ako jeden z mala vtedajsich lekarov Dr. Bencur pouzival bezne mikroskop.
Aj ked sa v Selciach citil dobre, tuzil po domove, ale pre intrigy proti nemu nakoniec sa na Slovensko nevratil. V roku 1906 sa rozhodol opustit Brac a emigroval do Juznej Ameriky. V Santiagu absolvoval nemocnicnu prax, zlozil doktorske skusky a s novym diplomom doktora mediciny odisiel do Punta Arenas, najjuznejsieho cilskeho mesta pri Magalhaesovom zalive. Tu zil strnast rokov ako prakticky lekar. Vacsina tamojsich obyvatelov boli vystahovalci a najviac ich bolo z Juhoslavie. Ale okrem nich liecil aj Indianov z Patagonie, ktori mu – vdacni – platili vzacnymi kozusinami a prikryvkami z jemnej vlny merino. Okrem obetavej lekarskej praxe zalozil aj jasle a sirotinec, ba zasluzil sa aj o zriadenie juhoslovanskej skoly. Pracoval v Cervenom krizi aj v charitativnych organizaciach. Stal sa aj podpredsedom banky, ale o svoje financie sa starat nevedel. Preto sa jeho zena rozhodla zalozit so strycom a spriatelenou rodinou ovciu farmu v blizkej Patagonii. Firma prosperovala a vynasala viac ako lekarska prax. Najmilsou piesnou Kukucinovou bola piesen Drotari, drotari, ako dive husi... Po jeho smrti bol v cilskych novinach nekrolog, v ktorom sa pise: “Dr. Bencur je svatec. Az my, neveriaci, budeme mat svatych, musime vyhlasit za svateho tohto milosrdneho slovenskeho lekara, ktory urobil mnoho, mnoho dobreho pre ubohych...”
Po skonceni 1. svetovej vojny, ked sa dozvedel o vzniku CSR, vratil sa do vlasti. Doma mu nukali urad hlavneho zupneho lekara v Bratislave alebo inspektorat slovenskych kupelov, ale miesta neprijal. Odmietol aj opakovanu ponuku zo Seliec. S chorlavou zenou sa usadil v Lipiku pri Zahrebe a venoval sa literarnej cinnosti. Uprostred tejto cinnosti, ked studoval materialy z roku 1848, zo zivota Sturovcov a z historie slovenskeho zeleziarstva a banictva, v aprili 1928 ochorel a 21. maja v nemocnici v Pakraci zomrel na zapal pluc. Po kratkom odpocinku na Mirogojskom cintorine v Zahrebe jeho telesne pozostatky v oktobri toho isteho roku previezli na Slovensko a pochovali v Martine na Narodnom cintorine. Na jeho posmrtnej ceste vlakom cez slovenske mesta ho mladez Noveho mesta nad Vahom pozdravila Razusovymi versami: Nuz prisiels jednak? V zatis boja?/ Inak som chcela, ale co ja?/ Pod v naruc, nastriem hor ta chvojim/ a budes mojim, vecne mojim./ Spi sladko, dusa uhnetena!/ hoj, Kukucine, zem slovenska Ti zehna – zehna!
MUDr. Matej Bencur – Martin Kukucin sa narodil 17. maja 1860 v Jasenovej a zomrel 21. maja 1928 v Pakraci. Okrem jeho rozsiahleho diela si o nom mozete z mestskej kniznice pozicat aj tieto diela: Chmelova, Elena: Perica z ostrova, Bratislava, ML 1985; Juricek, Jan: Martin Kukucin. Zivot putnika, Bratislava, ML 1975; Minarikova, M.: Kukucin zblizka. Vyber z listov, Tatran 1989; Minarikova, M.: Martin Kukucin: Vyber, Tatran 1985, I. – IV. zv.: Mraz, Andrej: Poprevratove dielo Martina Kukucina, VSAV 1953; Strelinger, Peter: Laska a smrt, Tatran 1980.