26.

Baracik pri novej zavodnej hale bol narychlo zlepeny z tmavosivych skvarovych tvarnic, nizucky. Bola v nom ledabolo omietnuta kancelaria stavbyveduceho a majstrov, komora na pracovne nacinie a utulok pre robotnikov, taka prechodna ohrievaren, smutna, pusta miestnost bez podlahy. Vyplnal ju z najvacsej casti stol z hrubych neohoblovanych dosak. Po jeho pozdlznych stranach stali lavice – vlastne obycaje forsty, pribite na druckoch, jednoducho vrazenych do zeme.
Dnu pod oknom lezala hrba uhlia. Uholny prach bol rozvleceny po vsetkych kutoch. Pekne leskle hrcky pukali a mrvili sa pod tazkymi gumovymi cizmami robotnikov. Bolo to vsak pohodlne. Komu prislo na rozum, zapichol lopatku do pozostatkov davnovekych skamenenych rastlinnych obrov, nasypal do pece – starootcovskej zapekacky a chvilu si ohrieval ruky na sposob cudneho tvora zo zaludoveho tuza.
Steny sa jezili od klincov, na ktorych viseli casti stavbarskych oblekov.
Bola pracovna prestavka, lenze nie pravidelna. Necakane sa pokazil zeriav a na neurcity cas bol robote amen. Prisun malty sa zastavil. Murari vykrikovali z lesenia: Maltuuu – a potom o chvilu: Tak co je, otca vasho? Nakoniec odlozili kelne, ich kamarati zastavili chod elektrickeho cerpadla na tlacenie malty, zapalili si a pobrali sa po rozhojdanych lafoch pomaly dolu.
Teraz tu sedeli v takzvanej robotnickej ohrievarni vzorne murarske partie Turnovcov, Sojkovcov, tucna Puskova, pomocna robotnicka, zeriavnik Silan z pokazenej masiny, niekolko chlapov z centralnej betonarky, aj Kokiho kopaci sa po jednom popritahovali.
Kde-tu pozdlz stola otvarali ludia kapsy s jedivom, vytahovali vreckove noziky, ukrajovali slaninu, domacu klobasu, debrecinky. Zapijali mliekom alebo ciernou kavou z pollitroviek od vodky, vari len jedina termoska s teplym napojom stala na chlpatej doske tafla.
Mlady Resutko zo Sojkovej murarskej partie cital Pravdu. Potlacenu plochu novin drzal pred tvarou ani spanielsku stenu. Resutko mal velky zial. Zjari si zabil na motorke zenu. Ostali mu tri deti do pat rokov, najmensie vo vankusiku. Zenu mal uprimne rad, trapil sa velmi – aj ked si v tragedii sam nepriznaval nijaku vinu. Isiel opatrne, opity nebol, ani policajti ho z nicoho neobvinovali. Neodskriepitelna skutocnost, ze ju sam zabil, tu vsak ostavala. Z trapenia sa mu urobil v zaludku vred, musel sa podrobit operacii. Deti zveril dost ochotnej, ale papulnatej krstnej materi. Ked sa vratil z nemocnice, najstarsie dievca, co uz ako – tak chapalo otcove starosti, ho privitalo slovami: Ocik, netrap sa, krstna mat boli k nam dobra.
Mlady Resutko zo Sojkovej murarskej partie ostal zamlknuty a akoby prizabity. Nic ho netesilo, ani zivot, nie to este robota. Jeho drobne deti ho vsak nutili: musel pre ne varit, prat, upratovat, musel ist vecer po malicke k pyskatej kmotre, ktora ho cez den prihliadla, ale v noci sa chcela vyspat, musel detom odpovedat na tisic otazok, veru obcas sa musel na ich nezbedach aj zasmiat. Musel.
Lenze ked mohol, vtahoval sa do seba ako slimak do domceka, vyhybal sa drsnej druznosti spolupracovnikov.
Aj teraz drzal plachtu novin pred sebou ako ochrannu stenu – skryval za nou svoj nezmyselne skomplikovany mlady zivot, svoju samotu v hlucku bezstarostne dzavotajucich deti, svoju tarchu uprostred kamaratov.
Teraz podal noviny Etele. Sedela prave oproti, charakteristicke ciganske oci vozila po bezutesnej stene, ovesanej hrubymi kabatmi.
- Toto daj precitat svojej dcere!
Nepochopila hned. Resutko ju vytrhol z myslienok. Videla len jeho prst s tvrdym bledym nechtom. Ukazoval na maly stlpcek v novinach, ten pobity Resutko, ktoreho predtym poznala ako jedneho z najvacsich vtipkarov.
- Kazdy mame svoj kriz.
Keby bola Ivana zomrela ako Resutkova mlada zena, bola by Etelina bolest teraz uz hadam trochu otupena. Ivana vsak zije, vlakom alebo autobusom sa vozi povedla sidliska. Etela ju vida, potajomky na nu striehne, velmi ju trapi Ivanina pochudnuta tvar. Svagor Dominik slubil... Etela hojda v prazdnych dlaniach klamlivu nadej – mozno sa predsa Ivana kajucne vrati. Tri mesiace su nic. Tri mesiace su neviditelny prasok v nekonecnosti casu. Keby aj ona mala cim odsunut nabok svoje trapenie, bolo by lepsie. Resutka nutia deti, Etelu nema co.
NEHANBIM SA ZA TO, ZE SOM CIGAN.
Resutkov prst s tvrdym bledym nechtom upozornuje Etelu na vyrazny, pol centimetra vysoky nadpis clanocka ako hruby vykricnik. Co chces, pobity Resutko? Ani Etela sa nehanbi – to iba Ivana, biela nevdacnica. Nevie, co je byt dietatom, ktore rodicia nechcu, lebo Etela a nebohy Stefan Dujka jej vytvorili domov ako raj. Tisicky deti prahnu za laskavym usmevom mamy, ktorej niet. Ivana mamu nasla, a nechce ju. Ivana si uvedomila, ze je biela, pre nu je teraz ciganska mat horsia ako nijaka mat..
“Som otcom deti, stale pracujem a podobne aj moja manzelka, moje deti pravidelne navstevuju skolu a veru by ste ich nerozoznali v krdli ostatnych deti. Tak su pekne oblecene a tak zdravo vyzeraju, vonkoncom by ste nevedeli, ze su to deti ciganskych rodicov, keby nemali tmavsiu plet,” – cita Resutko.

Nema vyrocie, ale vieme, ze cast zivota prezil v osemnastom, zvysok v devatnastom storoci, a tak...
Povedane slovom Jana Hucku, autora biografie o nom, “...vsetka cinnost, ktoru konal, smerovala k zlepseniu postavenia ludu, co vstupuje do nasej pritomnosti ako pokrokova tradicia.”
Tym clovekom je Gaspar Fejerpataky-Belopotocky (1794 – 1874), rodak z Liptova. Zil na rozhrani dvoch epoch i spolocenskych sustav – feudalizmu a kapitalizmu, lenze prerastol svoje socialne prostredie a zaclenil sa do pokrokoveho prudu slovenskych vlastencov – bojovnikov.
Narodil sa v Paludzke. Bola to dedina cisto evanjelicka. Tu sa jeho otec popri kniharstve zaoberal aj hospodarstvom. Syn Gaspar sa tiez dal na cestu knihara. Po zakladnych skolach a po dokonceni trojrocneho kniharskeho ucenia v sestnastom roku veku v roku 1810 vybral sa do sveta na skusy – vandrovku. Vtedy to bolo povinnostou. Jeho cesta Levoca – Kosice – Lucenec – Pest – Vieden – Paludzka. Co zazil, s kym bol na reci, kde – ako pochodil, vsetko si znacil do dennicka. Neskorsie to vlozil do pisaneho Vlastneho zivotopisu. Za osemedesiat rokov zivota presiel pred jeho ocami, pod jeho rukami a umom poriadny kus slovenskych dejin.
Z Paludzky sa prestahoval do L. Mikulasa. Tam ako knihar, knihkupec a vydavatel vyvijal intenzivnu kulturnu a ludovychovnu cinnost.
V praci ma niekolko prvenstiev. V roku 1829 zalozil v L. Mikulasi prvu ludovu pozicovnu knih. Posobila az do roku 1843. Potom ju zakazala uhorska kralovska rada.
Bol priekopnikom slovenskeho ochotnickeho divadla. Pod jeho vedenim v Mikulasi divadelnici svoju cinnost zacali v auguste 1830 divadelnou hrou J. Chalupku Kocurkovo. Chalupkove hry nacvicili i v dalsich rokoch (1832, 1833...).
Fejerpataky sa dostal do nasho povedomia aj tym, ze vydaval Vlastenecky kalendar s prilohou Slovensky pozornik. Aj v tomto pripade sa objavuju mena Jana a Sama Chalupku. Boli Belopotockemu svojou literarnou tvorbou napomocni pri vydavani kalendara i pozornika.
Belopotocky svojim nakladom vydal J. Chalupkovi okrem Kocurkova este hry Vsetko naopak... (1832), Trasoritka (1833), Starous Plesnivec... (1837).
Aj niektore basne S. Chalupku boli zverejnene vo Vlasteneckom kalendari alebo v Slovenskom pozorniku. Jednou z nich je basen Smutok. Bola prvykrat tlacena v spominanom kalendari v roku 1834. Tuto basen zobral do Narodnych spievaniek aj Jan Kollar, ale pod nazvom Nad Tatrou sa nebo kali...
V roku 1849 sa Belopotocky stal zajatcom madarskych vojakov, ktori pokrokovych, roduvernych Slovakov chceli zlomit v konani a mysleni, ktore zasial medzi ludi Stur, Hodza, Hurban... Liptovskych zajatcov potom viedli cestami, ktorymi Madari postupovali, a tak... Belopotocky sa dostal aj do Brezna. Zotrval v nom od 21. juna do 2. jula 1849. Do dennicka si zapisal, ze... “na rinku sa mi mnohi Breznania prihovorili... Spali sme v dost priestrannej chyzi, kde sme spavali na zemi na slame. Na piatu noc nam pozicali periny, jest nam posielali skoro kazdy den... Dna 26. juna som navstivil J. Chalupku, breznianskeho farara...”
Z Brezna sli do Tisovca, R. Soboty, Lucenca... Dvanast tyzdnov takto putoval, az kym sa dostal domov.
Tieto trampoty zverejnil vo svojom kalendari v roku 1850 pod nazvom Osudy zo zajatia.
Treba povedat este, ze vdaka Belopotockemu (zbieral ludove hry, piesne...) a J. Kollarovi, ktory niektore zverejnil v Narodnych spievankach. Jednou hrou ludovou, ktora je znama i doline v Cierneho Hrona, je hra Chodenie s hadom na Novy rok, ale aj Chodenie s Hviezdou na Tri krale.
Gaspar Fejerpataky – Belopotocky dal aj podnet narodnych vystupov na Krivan. Bolo to v roku 1835, ked v septembrovy den vysiel so styrmi priatelmi na tento skalny vrch.
V roku 1841 sa na Krivani uz ocitol L. Stur a dalsi. A mohli by sme pisat este o mnohych dolezitych podujatiach v Liptove, podujatiach, ktore sa ujimali (kniznice, divadla, noviny...) v mestach a mesteckach, dedinkach na slovenskom uzemi.
Belopotocky mal vela priatelov, ale aj neprajnikov. Aj on, ako viaceri slovenski velikani, zije utiahnuto a v biede. Nevieme, pise J. Hucko, ani urcit, ktory hrob na mikulasskom cintorine patri jemu. Este dobre, ze ma pomnik na namesti v L. Mikulasi.