Niekto niekedy vyslovil myslienku, ze “Tajomstvo uspechu je mlcat o tom, co neviete.” Vyrok pravdivy, ale v sucasnom svete takmer kazdy chce vsetko vediet, takze mlcanie ide stranou a v konecnom dosledku predsa sa co-to dozvieme aj o tom, co sme nevedeli, nepoznali. Pri zistovani nepoznaneho nam pomaha urcita davka fantazie. Spomenme si len na slovo “kriza”. Kriza – nezhody v rodine, v politickom zivote, vo vlade... Kladieme si otazku, kedy uz bude pokoj, klud, spokojnost... Vieme to, nevieme, a tak na ulici, v obchode, na druzstevnych poliach, po turistickych chodnikoch... sa za pomoci fantazie robia “rozhodnutia” o tom, co nevieme.
Aj mna pritahuje prave to, co nepoznam. A to nepoznane hladam nie v politike, ale v knihach. Naposledy to bola kniha Zabudnute osobnosti od Romana Holeca. V nej som objavil osobnost, ktorou je Jan Lieb (Ivan Liub, Ivan Lub). Narodil sa okolo roku 1825 v Suranoch. Jeho matka pochadzala zo Sirka, dedinky ucupenej pod Zeleznikom. Jeho otec spravoval v Suranoch prvy valcovy mlyn postaveny na majetku grofa Ludovita Karolyiho.
Jan Lieb (Liub) studoval v realnych skolach a v skolskom roku 1865/66 je zapisany v gymnaziu v Revucej ako Jan Lieb, Zemozdrav, Nitra, mimoriadny. Teda, dostal sa blizsie k Breznu. A prave tato osobnost, ktora sa dostala i do Encyklopedie Slovenska a Slovenskeho biografickeho slovnika, ma v suvislosti s Breznom zaujala. Zial, presnych udajov je malo a aj tie, ktore su, nie vo vsetkom sa zhoduju, a tak...
Jan Lieb (Ivan Liub) sa v Brezne objavuje ako hospodarsky uradnik (odbornik v praktickom hodpodareni: krmovinarstvo, ekonomika a organizacia prace, autor projektov spolocneho hospodarenia). Predpoklad, ze to bolo v rokoch 1870 – 1873. Byval u Jana Cipku, u ktoreho si nasiel zivobytie pri sprave jeho majetku. Jeho zamery spolocneho hospodarenia (polnohospodarska poda) v Brezne mu nevysli. Ani u samotneho statkara Cipku nenasiel porozumenie. Sam tvrdi, ze ani mestske prostredie nebolo naklonene jeho ideam. Vypocital, ze na trocharskom hospodareni sa Brezno ochudobnovalo rocne o okolo 10 000 zlatych zisku, ktory mu mohlo zabezpecit pestovanie krmovin na uhoroch mestskych pozemkov... Na tomto useku prace Lieb (Liub) nebol v Brezne uspesny.
Ivan Liub bol ale aj podporovatelom a dovernikom Matice slovenskej, organizatorom maticnych zbierok. Na Maticu nezabudol ani pocas pobytu v Brezne. Zozbieral pre nu 25 zlatych (Ziva minulost Horehronia). Napriklad na svadbe S. Hillmera vyzbieral tri zlate. Zo vseobecnej zbierky spolu s P. Kolesarom desat zlatych... Povrdzuje to, ze J. Lieb sa culo pohyboval v spolocenskom zivote Brezna.
Vie sa, ze z Brezna siel do Martina, ale ani tam sa dlho nezdrzal. Uz v roku 1881 prichadza do Kraskova v okrese Rimavska Sobota. Tam sa mu ciastocne podarilo splnit jeho tuzby. Jeho pricinenim si rolnici scelili pozemky na 140 ha a zalozili druzstvo Kraskovska otcina. Dorabali najma krmne rastliny (datelina, kukurica, jacmen, repka...), z ktorych sa v sucasnosti v polnohospodarskych druzstvach viacere uplatnuju.
Po roku 1890 pre tazku chorobu Jan Lieb odchadza k pribuznym na Dolnu zem.
Ako publicista prispieval clankami do Narodnych novin, Lichardovho Obzoru, Narodneho hlasnika. Zaoberal sa hospodarskou a kulturnou premenou dediny, ktoru videl v zdruzstevnovani. To do nasich koncin prislo po roku 1948 a trva ako trva aj v sucasnosti.
Tak teda, v com je tajomstvo uspechu, v mlcani alebo v tom, ze som si, sme si, zabudnutu osobnost Jana Lieba, ktory aj v nasom meste posobil, aspon v nasich mysliach teoreticky, symbolicky pripomenuli, ved uz tym bol zaujimavy, ze sa vedel ozvat, ak ho oslovili Lieb, Liub, Lub alebo Zemozdrav.

(li)

(k 115. vyrociu narodenia Martina Razusa)

“... i najlepsi moze vam len tolko dat, kolko ma on sam!”

V zavere dvojdielnej monografie o Martinovi Razusovi Michal Gafrik pise: “Treba, aby nam vyrazne mravne a duchovne osobnosti davnejsej i nedavnejsej minulosti presli do krvneho obehu, aby sa stali sucastou nasho historickeho myslenia. V opacnom pripade hanebne premarnime vsetok mravny odkaz a heroizmus najlepsich slovenskych ludi a ako beztvara masa (bez vyraznejsich etickych korenov) rozpustime sa v mori europskych narodov...”
K takymto osobnostiam patri aj Martin Razus a “nemal by unikat nasej pozornosti ako vyrazna osobnost medzivojnoveho obdobia. Vyrazna nielen svojim rozhladom, ale predovsetkym tragickym a obetavym zivotom, mravnym heroizmom a starostou o osudy tych najbiednejsich”.
Je velmi tazke vybrat pre jeden kratky prispevok nieco z pohnuteho zivota alebo rozsiahleho diela M. Razusa. Ako politika, knaza a filozofa ho byvaly rezim zatajoval. Ale nemohol ignorovat spisovatela – autora carovneho romanu o detstve – Maroska. Preto bol Razus dlhe roky znamy len ako prozaik a scasti ako basnik. On vsak bol aj filozof, coho dokazom su jeho Argumenty – hovory so synom i s tebou, ktore vysli v roku 1932 a potom az v roku 1993. Sam o nich hovori: “V Argumentoch prihovaram sa najma studujucej mladezi a rad by ju odtiahnut od negativizmu, internacionalizmu k slovenskej hrude, ktora ma tiez svoju chut i svoj kvet” (M. Razus o svojom diele, In.: Slovensko, januar – februar 1936). V liste Hane Gregorovej v roku 1919 pise: “Chcel som si odpovedat na otazku, co je pravda a myslel som si, ze mi k tomu pomoze rozum s jeho vedeckymi dokazmi. Sklamal som sa.”
Mnozstvo dokladov, dokazov a spomienok na Razusove duchovne krizy a zapasy prinasa jeho poezia i proza. V rokoch hladacstva zmyslu zivota pise svoje filozoficke eseje – Argumenty. V nich podava mladym pomocnu ruku, ale nementoruje, nevnucuje svoje nazory. Hovori napr., ze pri utvarani nazoru na zivot si treba “zachovat vlastny usudok a kriticky rozum”, ale ze je nevyhnutne “vediet vyuzit i spolocny majetok generacii, overeny zivotom”. Cele dielko stoji na baze zivotnej filozofie, ktoru si Razus sam prezil a pretrpel. Zdoraznuje napr. aj mravnost a etiku, zdoraznuje narod a narodnu myslienku, co vsak podla neho neznamena, ze sa mame izolovat od inych narodov, ale vedel, ze “kto je doma vsade, ten nema nikde domova. Kto sa domnieva, ze mu je vlastou cely svet, vskutku je bez vlasti.” Ani po sedemdesiatich rokoch po napisani Argumentov jeho politicko-socialne nazory nestratili na aktualnosti. Doplnaju jeho zivotnu filozofiu a jeho sprievodcovstvo zivotom. Argumenty su knihou praktickej zivotnej filozofie, su syntezou hlbokej zivotnej mudrosti. Su knihou jedinecnou. Cele generacie vyrastali bez moznosti precitat si ju. Je aktualna aj dnes a je dostupna. Vracajme sa k nej.
Martin Razus sa narodil 18. oktobra 1888 vo Vrbici a zomrel 8. augusta 1937 v Brezne. Pochovany je v Banskej Bystrici.

A. Prepletana

Bozena Bobakova

Biela dcera

41.

Preco? Preco, mamicka? – vypytovala sa ma Ivana velmi dlho po tom. Ved ste ju nalakali svojim krikom, vy vzdy tichy, usmievavy pan ucitel. Videla som, ako sa jej triasli rucky, ktorymi drzala malicke husle. Nechali ste ju stat za stojanom a mna sediet za skrinou, zabudli ste na nas a my sme sa neskor bali pohnut, aby ste nas nevyhnali. Dorozumievala som sa so svojim dievcatkom ocami. Nechapali sme, co sa odohrava pred nami – len sme citili, ze vy a vasa zena sa snazite preglgnut akusi naramnu urazku, ktora sa nasim jednoduchym rozumom urazkou vobec nevidela.
Preco vlastne vasa zena plakala, pan ucitel? Kazdy predsa vie, ze ste Cigani, aj ked azda o tom otvorene pred vami nik nehovori. Ste hrdi Cigani, ale predsa Cigani. Da sa to zatajit? Da sa tmava farba koze vybielit odfarbovacom? Teraz, pravdaze, rozmyslam aj ja inak, no vtedy som si myslela: co je na tom zleho, ked je niekto Cigan? Clovek ako clovek. Ved aj ja som Ciganka, a predsa mam biele dieta. Co ma po zlych, bitkarskych Ciganoch, ktori kradnu, povaluju sa a vselijako obtazuju chodcov na uliciach, ked ja nie som taka? Nie je Cigan ako Cigan, a ani bieli nie su vsetci anjeli!
Kricali ste, pan ucitel Berky! Nechapala som, kde sa vo vasom drobnom tele berie tolky krik. Potom ste si zrazu vsimli, ze Ivana nacuva. Ale uz bolo neskoro. Ivana sa vas tichucko opytala:
- Preco sa hnevate, ked vam povedia, ze ste Cigan – ved ste, nie?
Ale vas hlas znel sta puknuty hrncek, ked ste odpovedali: Ty sa do toho nerozumies, Ivanka. Radsej si pobal veci a chod prec, je koniec.
Mysleli ste tym, pravdaze, koniec hodiny. Lenze toto vase “je koniec” hovorim si ja za posledne mesiace denne stokrat.
Je koniec mojej trpezlivosti, mojmu odriekaniu. Vybrala som sa za Ivanou, aby som ju kolenacky prosila.
Je koniec mojim planym narekom – chcem mat istotu – akukolvek. Svagra Dujku Ivana neposluchla, teda idem ja, aby som z jej ust pocula este raz, ako velmi ma nenavidi za to, ze som sa ju opovazila vychovat a mat rada. Mozno je koniec vsetkemu – alebo coskoro bude.
Takto premysla Etela vo vlaku, divajuc sa do tmy. Takto sa v duchu rozprava s ucitelom Berkym, ktoreho si velmi vazila, ale ktoreho teraz celkom mimovolne podcenuje.
Popri trati sa trblietaju svetielka teplych ludskych obydli. Ako vludny pozdrav mihaju sa zlte kocky vysvietenych okien a pozvolna vzbudzuju v rozrusenej Etele pocit hlbokeho pokoja. Naco sa trapit, ked veci nemozno zmenit? Keby cestovala este aspon hodinu, mozno by sa jej utrapena dusa utisila ako pod hojivym obkladom.
Ale uz musi vystupovat. Vita ju drobna stanicka, ucupena pod stromami. Stromy rozprestieraju svoje zasnezene konare ponad strmu strechu ako laskave ruky. Vokol je pokoj a hlboke ticho.
Vecer je studeny a vlhky. Velke vlocky snehu poletuju priestorom. Sadaju Etele na kasmirovu satku, na vysoky perzianovy golier, na mihalnice, na lica. Nastavuje im celu tvar, lebo prijemne osviezuju.
Etela dycha vlhke povetrie. Nizke nebo tlmi nahodne zvuky. Etele sa zda, ze ju chce prikryt a pochovat.
Cez oblaky nezretelne vidno mesiac, ohradeny velkym dvorom. Pod jeho temravym svetlom bezi pas cesty, lemovany po oboch stranach temnymi hradbami svrcin. Etela sa uz necuduje, ze sa Ivane zapacilo v horskom internate. Ved aj ona ma pocit, akoby veci, na ktore neustale mysli, videla teraz inak, z vacsieho odstupu, akoby tu stracali svoje pichliace a ostre hrany, rozplyvali sa, malicherneli, akoby ani nestali za to, aby sa clovek nimi umaral.
Ale ked dojde na krizovatku pobliz internatu, pokoj, ktory ju sprevadzal cestou od stanice, zasa zmizne. Tu je dlha nizka budova s belostnym zimnym podbradnikom zahrady. Tu je klzisko matne sa lesknuce v ziare jedinej lampy nad vchodom. Tu nedaleko je branicka v zeleznom plote, ktory na jar zahyri pestrymi farbami.
Tu byva Ivana, aby dokazala sebe, Petrovi a celemu svetu, ze nema s Ciganmi nic do cinenia.

Obec Podbrezova v piatok 17. oktobra od 9. h pozyva na PIATY LOPEJSKY JARMOK.

Program: predaj rozlicnych druhov tovaru, ukazky ludovych remesiel a predaj vyrobkov. Registracia trhovnikov je do 15. oktobra v Obecnom urade v Podbrezovej, c. tel: 6171497, 6172816, 6171664 v pondelok az piatok od 7. do 15. h.