Vzacne obrazky

Fotografiu personalu polnej nemocnice v Kosiciach z roku 1914 pracovnici Horehronskeho muzea nasli v Hronci. Urcite sa tam neocitla nahodou. Nie je medzi osobami niekto z vasich predkov?

Dumbier a Chopok

Tito dvaja bratia veselo si vyju, niekolko dediniek oni pekne kryju. Su to dvaja loptosi, ktori sa radi hraju. Potom s nimi nie je sranda, utekaj z nich kazda banda, lebo vtedy su velmi zli, spustaju laviny alebo prudke dazde. No a z takej laviny je len tazky unik, vacsinou nepomoze ani krik. A ked si uz v nej, veru teplo ti nie je, vyhrabes sa len tazko, zvacsa vsak pomoze par odvaznych muzov z horskej a psici bodri, ktori su k zasypanym ludom dobri. Aj ked je to ich praca, nie je lahka, ved tu ide o zivoty a to zvysuje vahu tejto ich roboty. No ked Dumbier s Chopkom k sebe slniecko pustia, vtedy sa turisti hustia, je tu nadherne ako v rozpravke. Mozes kamziky, jelene, srnky ci sviste uzriet, zbronzovie ti plet, dychas krasny cerstvy vzdusok, mozes si dat pramenistej vody dusok. No prosto si ocareny touto nadherou a preniknuty pokorou dakujes Stvoritelovi, ze v nasej krajine utkal vrchy, ktore mozes odporucit kazdemu svojmu priatelovi.

Tieto hory krasne su, ked sa do nich zahlbis a ich roznymi zakutiami prechadzas, sta by v raji si sa ocitol. Stromy akoby ti lasku vyznavali, vtaciky ti spievaju do kroku, medved strazi cez noc tvoj spanok a sokol kruzi nad tebou, aby ti pomohol v case nudze. Vsetko tu ladi v podivnom suzvuku, ktory horam Stvoritel daroval a tieto hory si ho zachovali. Ak si v rudohori este nebol, rychlo to naprav, urcite nebudes lutovat. Pookrejes na dusi, oddychnes si, naberies novych sil. Toto horstvo je jednoducho nadherne, je to trosku ine ako mesto moderne. Je tu krasne po cely rok, pod, urob uz prvy krok.

Stanislav Pepich

Polunka

Davno, pradavno v hustych pralesoch v blizkosti Mazurskych jazier si bezstarostne pobehavala krasavica vila Polunka. Jej krehka svizna postava sa vabne a rytmicky ohybala za mesacnych noci, ked jej do tanca vyhravali vdacni muzikanti, svrckovia, jemny selest listia a bohaty trilkot vtactva. Na tomto nadhernom nezvycajnom divadle neraz spocinul zrak statnych urastenych pastierov a nejeden veru i zatuzil po tejto krasavici. Polunka vsak nebola len krasna, ale mala i ciste zlate srdce a to vzapati svietilo na bezpecnych ostrovcekoch mimo trasoviska, aby sa nebodaj kvoli jej santeniu nedostal niekto do zahuby.
S rannym svitom sa Polunka kdesi zdanlivo rozplynula. V skutocnosti sa vraj schovavala v hustom papradi a za obrovskymi bukmi, cermi, dubmi, hrabmi i sosnami pozorovala lopotiace ludske stvorenie, ktoreho cim dalej, tym viac pribudalo.
Ludu bolo pomaly viac ako chleba. Pastviny pri obrovskych jazerach a bazinata poda ich uz nestacili uzivit. Pochopil to aj udatny Juzek a odhodlal sa ist za vladykom.
- Klaniam sa ti uctyhodny vladyka, ctim si tvoje sediny, tvoj bystry um a tvoje dlane mozolnate. Nech ti bohovia zehnaju i zemi, na ktorej zijes. -
Potom si Juzek klakol a bozkal zem pri vladykovych nohach.
- Dost bolo reci, co ta sem priviedlo? – chraplavym stareckym hlasom prehovoril vladyka.
- Bieda, bieda ma sem priviedla. -
- Ty a bieda, ved si urasteny ako buk, bystry ani jelen a pracovity ako vcela. Potom, ze ake starosti? -
- Ano, slachetny starce, ale to nestaci. V nasom kmeni je nas akosi privela. Trava nestaci rast pre nase stada, obilne zrno je casto zjedene este na koreni. Vcely nestacia vyrabat med a o medovine uz ani nesnivame. Noci su chladne a my mame malo vlny na guby, cuhy, kolosne, kapce a kozuchy. Esteze je lanu nadostac, no my uz nemozeme cakat, lebo co nevidiet, je tu zima a ta sa nas opyta, co sme robili v lete.
Na tmavomodrej oblohe sa zajagala prva hviezda a mesiac svojim striebornym lampasom zvolaval vsetky svoje druzky na vecerny ples. Tomuto caru neodolala ani Polunka. Jej briliantove crievicky sa nezne dotykali scerenej hladiny jazera.
Vladyka znemel od uzasu. Jakziv nevidel tolku krasu a uz, uz sa vydaval tym smerom, kde tancovala Polunka. Bystre drahokamy Polunkinych oci zachytili pohyb starca skor, nez si to on sam uvedomil. Polunka dobre poznala biedu tohto ludu. Rozhodnuta pomoct, priblizovala sa k vladykovi a ten uneseny jej carom dovercivo postupoval za nou a za nou. Ked ludia spozorovali, ze vladyka s Juzekom sa vzdaluju, pobrali kravy, ovce a kozy a podho za nimi. Po takejto nocnej ture rano zaspali ako v oleji. Ich kravicky, ovecky a kozicky sa na sviezej zeleni do chuti napasli s mucanim, becanim a mecanim oznamovali svojim gazdinkam, ze je cas dojenia. Uz tretiu noc ich Polunka viedla po cestach i necestach, az ich priviedla do chladneho kraja pod Magurou. Tu v Zamaguri ludia pasli svoj dobytok, tazili drevo, vyrabali drevene uhlie a poniektori svoju zvedavost upriamili i do utrob zeme.
- No mily moj oddany lud, vzdy si siel za mnou, bol si mi verny, ale moje dni sa uz naplnili. Prv nez sa stane vola bohov, nech sa splni vola moja. Tebe, Juzek, za statocnost, rozumnost a pracovitost odovzdavam svoju vladykovsku palicu, spravuj svoj lud cestne a verne. Jeho zaujmy nech su povysene nad zaujmy tvoje. -
Stary vladyka este raz obratil na lud svoje vyblednute oci a uz sa jeho dusa niesla do rise pokoja.
Juzek sa nestihol ani podakovat, ked musel bezduchemu starcovi zatlacit oci a v zapati sa pripravovala pohrebna tryzna. Polunka vsak nadalej sledovala zivot jej ludu v Zamaguri. Aj Juzek uz zostarel a naucil sa mnoho slovenskych slov od ludu, ktory tu uz davno pred nim zil. Boli to slovenske slova, a tak sa ich Juzekov lud slovakizoval. Istej svatojanskej noci si Polunka pospevovala – O, Jano Vajano, o Jane Prejane, pekno ti meno davame. Pretoze ten mesiac hore rohom nastal, o, Jane Prejane pekno ti meno davame...-
K jej spevu sa pripojili i devy a mladenci, ale ona tancovala stale juznejsie a potom trochu vychodne.
Juzek sotva chytal dych, no len siel a siel, lebo Polunke veril a svoj lud, ktory ho nasledoval, nechcel zradit. Rano sa vsetci nasli v udoli na malej rovinke v blizkosti cistuckeho kristaloveho pramena. Voda z neho sa hrnula, hrnula a hromotila. Nie div, ze pre to hromolenie a hrnutie ludia ho pomenovali Hron.
Tu sa osviezili nielen unaveni putnici, ale i ich stada dobytka sa do chuti napasli na chrumkavej stavnatej travicke. Ked sa po chvilke oddychu rozhliadli vokol seba, ich pohlady sa nevedeli nasytit novou nepoznanou krasou hor zo severu i juhu a medzi tymito dvoma pohoriami sa rozprestierala dlha dolina, cez ktoru si razil cestu mlady Hron. Schylovalo sa k veceru a Polunka uz vedela, ze toto je zem, s ktorou bude jej lud spokojny. A ked svojim striebrom nezne obliala tento carokrasny kraj bleda luna, opat tancovala na drobnych vlnkach Hrona, ktory rastol, az zmohutnel na silneho mladenca. Polunka s nim koketovala, chichotala sa, naklanala sa vpravo, vlavo tak nizucko, ze jej vlnave jagave vlasy splyvali s hladinou riecky, takze sa zdalo, ako by tou rieckou bola sama Polunka.
Nad ranom ludia zmozeni unavou si nakladli ohna, aby sa osusili i ohriali. Ked zem pobozkali prve luce slnka, unaveni priselci videli na polianke sem-tam drevene chalupky. Trochu si oddychli a potom podho do roboty, klcovat les stavat drevenice. A kedze koleso dejin sa stale toci a cas plynie, aj Juzek vymenil vladykovsku palicu za richtarsku, aby ju odovzdal tomu, kto bude spravodlivo a cestne spravovat nepoddajny lud, skusany prirodnymi zivlami i rozmarmi nadradenej zlovole jestvujucej uz od tych cias ako je svet svetom.
Polunka sa nevedela rozlucit so svojim ludom, a preto si tu v korunach jelsi a vrb na brehu Hrona – jej mileho druha nasla svoj domov, aby navzdy pozorovala, ci sa jej ludu dobre dari a ci sa mu krivda nedeje.
Ej skoda, ze nas predisli stari pastieri koni, co za mesacnych noci pasavali svoje koniky, ti by nam vedeli porozpravat pribehy o Polunke a mozno i o inych vilach a rusalkach. Lud zijuci pod Homolkou na polianke z ucty k nej i k svojej vodkyni Polunke nazval svoju usadlost Polankou. A ta ako sa rozrastala a krasnela v obec i svoje meno si vylepsovala. Raz to bola Polanky, Polonka, Polonka, Polomka a v casoch madarskeho panstva Gemer Garam Seez, aby po mnohych rokoch zostala tou Polomkou, akou je dnes.

Mgr. Maria Ocelova

Martinine literarne okienko

Najprv by som chcela vsetkych citajucich Horehroncov pozdravit. Ako ste sa uz mohli dovtipit z nazvu, volam sa Martina, pochadzam z Brezna a momentalne som studentkou Prveho slovenskeho literarneho gymnazia v Revucej. Myslim, ze to na zaciatok o mne staci.

Dnes by som vas chcela zoznamit s mojim novym “literarnym objavom” sucasnej slovenskej poezie – Petrom Misakom (mimochodom velmi sympaticky panko). Narodil sa v roku 1950 v Ruzomberku. Posobi ako basnik, novinar, publicista, prekladatel a kulturny organizator. Byvaly sefredaktor Slovenskych narodnych novin v turcianskej zahradke, neskor organizacneho vyboru Slovenskej literarnej prehliadky. K atmosfere jeho tvorby i zivota neoddelitelne patri aj nevyhnutna fajka, zadumcivy pohlad, hubarcenie ci kucharsky kumst. Tento otec dvoch deti, manzel, literat, no jednoducho dobry a uprimny clovek patri uz dnes k vyznamnym majstrom na Slovensku.
Mozno ste jeho meno nikdy nepoculi (opak by ma velmi potesil). Ja som sa s tymto zaujimavym clovekom stretla v novembri minuleho roka, ked k nam do skoly prisiel na besedu. Poctil nas par vytlackami svojej novej zbierky – Sol v nas. Na svoje si v nej pridu priaznivci kvalitnej eroticky ladenej poezie, ale aj obdivovatelia vytvarneho umenia, pretoze zbierka je obohatena kresbami akademickeho maliara Jana Kudlicku, tiez rodaka z Ruzomberka. Popredny slovensky i cesko-slovensky vytvarnik zijuci striedavo v Ruzomberku a v centre umeleckeho vrenia – v Prahe. Stal pri zalozeni celoslovenskeho umeleckeho zdruzenia Rozeta. Kresby v zbierke jemne doladuju nacrtnuty vyznam basne a hovoria to, co ani slova nedokazu povedat... Tento cyklus kresieb dostal pomenovanie Kraska a Netvor. Preco prave tento nazov? Na to odpoveda sam vytvarnik v uvode zbierky:
“Tak ako muz a zena su poctivo polarni, aj krasa a skaredost su polarne. Vznika tu napatie, ktore je vzdy podstatne, je kontrastom zivota. Polaritu muza a zeny som navyse podciarkol pohybom. Je to pohyb lasky, akysi tanec, ktory je predzvestou cohosi ovela silnejsieho.”
Zbierka pozostava zo sestnastich basni. Rozdava pokoj, esteticno, krasu a pohodu. Misakovsky esprit je lisiacky, hlbavy, poucny, ale nie urazlivy ani spekulativny...
A na zaver som vybrala na ukazku jednu basen zo spominanej novej zbierky pod nazvom Naha v mesiaci.

Mesacne svetlo
skumalo ti telo
Z konciara na konciar
kosakom preletelo
A teraz potichu
vykasa obocia
Mliekom a striebrom
hladi tvoje strane
Priamkami mieri k bokom
dopada ti na ne
kym sa ti v lone nepretnu
Poklaknem a vstanem
Koberec pije tmu

Martina Kvackajova