2. MAREC  2004 Strana 4

wpe1.jpg (1347 bytes)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Romovia z Telgartu protestuju

Romsky Vajda Gustav Gabris z Telgartu do redakcie Horehronia postupil kopiu listu, ktory romski obyvatelia obce Telgart 16. februara poslali ministrovi prace, socialnych veci a rodiny Ludovitovi Kanikovi. Z listu vyberame:

,,V obci Telgart zije asi 800 obyvatelov romskeho povodu, z toho je takmer 100 percent nezamestnanych a poberaju davky v hmotnej nudzi. Vsetci, alebo vacsina z nas by sa rada zamestnala, ale v horehronskom regione nemame sancu najst si pracu. Odist za neistou pracou mimo bydliska je pre nas financne nemozne.
Vladna politika zamerana na socialnu oblast postihuje hlavne nas, Romov. Patrime medzi najbiednejsiu vrstvu obyvatelstva, zijeme pod hranicou chudoby. Prave Vase tvrde opatrenia nutia Romov k trestnej cinnosti. V Telgarte trapi Romov vysoka nezamestnanost, zla zivotna uroven, hlad a bieda. Tym, ze vlada siahla na socialne davky (po novom davky v hmotnej nudzi) a znizila rodinne pridavky pre nezamestnanych, velmi tvrdo postihla romsku komunitu.
Chceme tymto apelovat na Vas, pan minister, aby ste svoje opatrenia vyvazili tym, ze date tymto ludom pracu. Postavte nam na Horehroni fabriky, tak ako ich staviate na zapadnom Slovensku a my budeme moct pracovat. Aj starosta Telgartu vie, kolki z nas este za socializmu chodili za pracou do Ciech. Z poziciek si mnohi z nas postavili murovane rodinne domy. Zo znizenych davok tieto pozicky nebudeme vladat splacat a ak si banky uplatnia svoje prava, prideme o strechy nad hlavou. To chcete, pan minister? Ved nemame ani na navstevu lekara! Alebo mame pomriet, aby vlada usetrila na nakladoch? Uz teraz mnohi z nas ziju v drevenych chatrciach, rozpadnutych a bez socialnych zariadeni.
Dobre viete, ze sme na nizkej vzdelanostnej urovni a v sucasnosti si zamestnavatel radsej vyberie ne-Roma ako nas. Mame sikovne deti, niektore studuju na strednych skolach a ucilistiach, ale neutesena financna situacia rodicov im nedovoli, aby sa dalej vzdelavali. Tyzdenny cestovny listok pre ziaka do Brezna stoji 265 korun. No mozeme si to dovolit z amluzny, ktoru ste nam vymerali? A to uz nehovorime o platbe za stredoskolske internaty a stravu pre deti.

Nechajte nas zit ako ludi a nie ako zvierata, o ktore sa gazda stara lepsie, ako vy o nas."

 

Au pair spomina na svoju prvu zahranicnu ,,vypravu"

 Lenka mala osemnast rokov, ked sa zoznamila so starsim manzelskym parom z Anglicka, ktory bol na letnej dovolenke na Slovensku. Vzniklo medzi nimi krasne priatelstvo, ktore vyustilo do pozvania. Prezila u nich krasne dva tyzdne cez Vianoce a Novy rok. Pobyt v Anglicku jej ucaroval, a tak po prvom rocniku na vysokej skole prerusila studium a rozhodla sa zlepsit si svoje jazykove znalosti a lepsie poznat krajinu svojich novych priatelov.
Agentury na sprostredkovanie prace au pair vtedy (rok 1993) boli este len v zaciatkoch a nebolo si z coho vyberat. Uz ani nedufala, ze sa jej to podari, ked prisiel telefonat, ze sa nasla rodina v Anglicku. Rychlo vybavili formality a pred odchodom sa jej ozvali aj z Anglicka, aby sa dohodli na jej prichode. Prvykrat odchadzala z domova na dlhsi cas do krajiny, ktora ju lakala. Rodicia doma trpli, ako to zvladne. No nebranili jej v ceste za ,,dobrodruzstvom", ved to bude pre nu skola zivota.
Sestclenna rodina, ktora ju cakala v meste Manchester, bola pre Lenku pocas jej pobytu skoro ako druha rodina. Mala proste stastie. Otec rodiny mal vlastnu zubnu ambulanciu, matka pracovala v muzeu a casto bola mimo domu. Prave preto si Lenku vyziadali ako au pair k svojim styrom detom. Chlapci vo veku devat a desat rokov boli spociatku niekedy neposlusni, no otcov zdvihnuty prst ich vzdy schladil. Dievcata, trinast a strnastrocna, sa stali doslova jej kamoskami a pomahali jej s anglictinou. Naplnou jej prace bol vlastne dohlad nad chlapcami, kym boli rodicia v praci a nejake bezne prace v domacnosti. Rodicia dokazali zladit svoju pracu s rodinnym zivotom a hlavne pocas vecere sa venovali detom a riesili mensie problemy. Bolo vidiet ich sudrznost a lasku.
Venovali sa aj Lenke, spoznala s nimi vela peknych miest, stravila s nimi peknu dovolenku na nevelkom ostrove. Navstevovala skolu na zlepsenie jazykovych schopnosti a pocas svojho pobytu sa stretla aj s manzelmi, ktorych poznala na Slovensku. Tak vzniklo medzi Lenkou a rodinou pekne priatelstvo, ktore trva dodnes. Navzajom si posielaju spravy, ako pokracuju vo svojom zivote. Dievcata uz dostudovali a chlapci tiez pomaly koncia, no stale vedia o sebe.
Po navrate z Anglicka Lenka pokracovala v studiu na vysokej skole a nepresiel ani rok a stretla sa s celou rodinou znova, no teraz na Slovensku. Ked odchadzala, pozvala ich na navstevu a oni ju prisli pozriet. Pripravila pre nich bohaty program na spoznanie mnohych krasnych miest Slovenska od vychodu na zapad. Bol to pre nich krasny zazitok, pretoze dovtedy ani netusili, z akej peknej krajiny Lenka pochadza.
Dalsie letne volno v skole vyuzila znova na cestu do Anglicka, no uz nie ako aur pair. Rodina jej totiz nasla letnu brigadu s tym, ze byvala cely cas u nich. Aj dnes rada spomina na svoju prvu vypravu do zahranicia. Takzvane tulave topanky este stale nezodrala, pretoze odvtedy navstivila uz mnoho krajin Europy, kde pracuje a zbiera stale nove skusenosti a zazitky. Mozno mala stastie, ze prvy pobyt v zahranici bol taky prijemny, lebo nie vsetci takto dobre skoncia.

(mc)


h0409g.jpg (17505 bytes) Pochovanim basy v posledny februarovy utorok fasiangove veselenie definitivne skoncilo. Popolcovou stredou pre krestanov zacina styridsatdnovy predvelkonocny post.. Fotografia Stefana Vozara je z pochovavania basy v Kulturnom dome v Ciernom Balogu, kde do tanca hrala skupina Obzor.

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT