2. MAREC 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0409f.jpg (21439 bytes) Vzacne obrazky

Menoslov spoluziakov, pravdepodobne z breznianskej mestianky z roku 1912, spisal Vojtech Stolz z Hronca. Medzi chlapcami su Ondrej Malus, Arpad Blumental, Vojtech Kovacik, Jan Mateicka, Juraj Orszagh, Arnold Kvackaj, Filip Buschbaum. Viete potvrdit totoznost niektoreho z nich? Spoznavate riaditela Karola Oravca alebo ineho ucitela?

Stavnicka, Hron, Dunaj a Cierne more

Stavnicka spod Dumbiera vyviera, ona nikoho nezdiera. Tecie a popiskuje si pri tom, pstruzika aj rosnicku prichyli, jej voda je bystra a nik sa pri nej nezmyli. Ma rada uprimnost, bo sama je taka, je tenka a este nenosi saka. Rada sa produciruje a slobodu miluje, takto sa ona k Hronu privinuje.
Hron ju s laskou prijima, po nociach s nou rozjima. Voda sa vdaka nej trosku rozbujaci, na urcity cas si s nou zamulaci. Cez sestru Bystricu, braceka Zvolen az do hlbokeho Sturova on pride, za ten cas v zblnkote jeho vln rozkvet mnohych lasok vzide ci uz medzi vlnkami samotnymi, zabkami a aj rybami, mozno aj nejakymi vydrami, tesne nad nim aj motylmi a vcelami a aj muzmi a zenami, ktori na kajaku sa tu plavia. Takto sa oni bavia, no a prichadza Dunaj a to je uz poriadny suhaj, uz prekonal nemecky porod, detstvo a tiez rakusku pubertu, uz je adolescent a vladnut sa mu chce, ma plno energie a rad by hryzt, a tak sa mu aj Hron moze zist. Gabcikovo ho este upevni, jeho bujarost len trosku zjemni, aby s povabom Budapest privital a Pestianky trosku rozhybal, aby potom vesely do Srbska skocil, aby aj Srbky vo svojich vodach zmocil. A potom uz horsa do Romanii, aby Rumunky pri nom citili sa jak v Tasmanii, aby zabudli na vsedne starosti a prijali ho vo svojej skromnosti. A uz je v ruzi narode a citi sa opat v pohode. Bulharky ho krasne pozdravia a na prichod do Cierneho mora vybavia.
A moricko si Dunaj k sebe privinie, ma ho rado, ved s nim nikdy nezhynie. Ved hoc cierne vola sa, v nom i okolo je nesmierna krasa. Bulharsko, Turecko, Rumunsko, Ukrajina, Rusko a Gruzia, ci este moze byt krajsia fuzia? Nie, urcite sa mu paci toto okolie, ved takou krasou ono cele zmodrie a hoc cierne je, preto z noci strach nema. Pri jeho vlnach dievcina zostava nema, nie preto, ze by zvuk vydat vediet nemala, no preto, ze za svojho milenca ho prijala. Nie tak, ze do jeho vln chciet by skocila, nie, len tak, ze by si v nom trosku nozky zmocila. Nozky a tiez tvar obcerstvila, aby potom cely den veselo notila. Mozno prave o nom, mozno o inom, snad o krajine tisicich jazier a ci tisicich rozpravok, ci o palaci prenadhernych komnatok, ci o peli na prave rozvijajucom sa kvietku, ci o tom, ako svojmu druhovi striet z ocka smietku, aby lepsie prizrel sa jej a zbadal v nej pre seba nadej, aby nesmutil uz a zasmial sa konecne, aby milovat ho mohla vecne, aby hudba zovsadial k nej drala sa, aby ona tak nicoho nebala sa, aby toto moricko bolo jej zrkadlom, aby bolo v tazkych chvilach jej povabnym priatelom, aby na nu pozeralo s velkym zretelom, aby jej vlnky zelali dobru noc a rano slnko priviedli jej pred viecko, aby sa pri nom citila ako v trave fialka, ktora sice niekedy je smutna, no trava ju opatruje, ochranuje a nesmierne ju miluje ako rosu studnicka.

Stanislav Pepich

Zechenter ako geolog a mineralog

(k 180. vyrociu narodenia G. K. Zechentera – Laskomerskeho)

Dr. Gustav Kazimir Zechenter – Laskomersky patril medzi najpopularnejsie postavy slovenskeho kulturneho a spolocenskeho zivota v druhej polovici 19. storocia. Dopomohla mu k tomu nielen jeho vsestranna cinorodost, ale aj osobne vlastnosti. Jeho literarna a lekarska cinnost je vseobecne znama, menej zname je, ze na svoje casy bol vynikajucim geologom.
Zaujem o prirodne vedy prejavoval od malicka. Jeho otec bol banskym uradnikom, bratia studovali na Banskej akademii v Banskej Stiavnici a neskor sa tiez stali banskymi uradnikmi. Aj sestra Fanka sa vydala za banskeho uradnika. Uz ako maleho ho otec vodieval do bani a oboznamoval s “tajomstvom kamenov”, vysvetloval mu vyznam rudonosnych hornin, ich znaky a vyskyt. So vzorkami mineralov sa doma stretaval na kazdom kroku. Maly Gustik sa s nimi hraval, a tak mozno povedat, ze mineralogia sa mu stala kazdodennou vecou. Hoci studoval lekarstvo, ani na univerzite nezanedbaval oblubenu geologiu a mineralogiu a chodil na prednasky aj z tychto predmetov. V Pesti ho zadarmo vyucoval Anton Mihalka, ktory s nim robil aj geologicku exkurziu nedaleko Vacova. V roku 1843 podnikli vyskumnu cestu do Temesvaru, odkial si okrem skusenosti doniesli aj jedenast velkych debien mineralii. Zechenter si svoje znalosti z tychto odborov doplnal nielen z knih, ale aj vlastnym vyskumom a vymenou nazorov s odbornikmi. Tri razy si zalozil zbierku – prvu ako student v Pesti, tuto neskor rozdal. Druha mu zvacsa zhorela pri poziari jeho domu v Brezne. Co zostalo, sustavne doplnal a obnovoval za pomoci pribuznych, znamych a priatelov. Tato jeho tretia zbierka sa stala jednou z najvacsich na Slovensku. Stykal sa s mnohymi vyznamnymi odbornikmi tych cias, napr. s riaditelom Risskeho geologickeho ustavu vo Viedni Franzom Hauerom, s bonnskym profesorom G. V. Rathom, s ceskym geologom a paleontologom Dr. J. Woldrichom, madarskym Dr. J. Szaboom, Dionyzom Sturom a dalsimi. Jeho zat Juraj Teschler, profesor kremnickej realky, bol tiez odbornikom na tieto vedy a vydal aj niekolko geologickych prac o pomeroch kremnickeho okolia. Zechenter sa snazil svoje geologicke vyskumy vyuzit aj prakticky. Tak napr. so zatom zriadili vyrobnu na teploizolacne hmoty z rozsievok, ktora dost dlho uspesne pracovala. Laskomersky ako geolog nemal vela moznosti uverejnit vysledky svojich vyskumov. Slovenskych vedeckych casopisov vtedy nebolo, a tak jeho clanky su roztratene po viacerych casopisoch (maticny Letopis, Slovenske noviny, Narodne noviny a ine a v casopise Risskeho geologickeho ustavu vo Viedni. Su to napr.: clanok Radoboj v ohledu geologickem (z Chorvatska), Tisovska jaskyna ) “... Na zemi roztratene uhlie, popol a kostialiky z drubeze. Okrem toho nasli sme duhy z nevelkeho sudka. Este par krokov a jaskyna bola zakoncena, do vysky, ale i tu sa otvaral kochovy otvor, bohzna jak daleko, mojho poctovania mohlo to byt asi pod strmiackou skalou, hore vyse opisanou. Pod kochom (kominom) bola uzka dlha skulina dost dlha, v ktorej sme culi sumiet v tajnych hlbinach ukryvajucu sa vodu. Utvorenie tejto a mnohych podobnych susednych jaskyn mohlo sa stat pomocou nedalekych plutonickych prevratov. Vrstvy vapenne kalali a skerili sa ponajprv dvihanim a klesnutim. To druhe skarami voda vylizala. Dvojuhlicny vapennak sa vo vode rozpusti a ona tekuca ho vezie so sebou. Cestou vozby, ked vapennak jednu ciastku uhlika strati, jednouhlicnaty vapennak sa sadne a tvori vapenne tufy, napriklad Sliac, Lucky, Sklene Teplice, Vernar, Ruzbachy atd..., a tvori krasne a pevne kvapniky.” Geologicky opis zeleznicnej ciary od Jalnej po Stubnu – tato jeho praca ma dvadsatdva stran a mozno ju nazvat skutocne vedeckou. V roku 1880 mu vo Viedni vysiel clanok o prepadavani sa domov v Kremnici. Tento zostavil vlastne D. Stur na zaklade sprav, ktore mu Zechenter poslal. V rukopise zostali studie o rozsievkach a geologicka mapa kremnickeho okolia. Velku hodnotu ma aj Zechenterov prispevok k vedeckemu prebudzaniu sa Slovenska a k vytvaraniu slovenskeho nazvoslovia. Tiez jeho popularizacna cinnost v tomto odbore ma velky vyznam, ako aj jeho mineralogicke zbierky, ktore obohatili slovenske gymnazia a martinske muzeum. Ako geolog sa stal Laskomersky znamy aj za hranicami a tym dokazal, ze aj Slovensko sa otvaralo pokroku prirodnych vied.
Pri opisoch svojich ciest za pobytu v nasom kraji spravne usudzoval, ze ustredne pasmo Nizkych Tatier sa sklada zo zuly, kym severne a juzne svahy su z mladsich hornin, z “vapennakov” (vapencov dolomitov a “piesocnikov”) pieskovcov.

G. K. Zechenter – Laskomersky sa narodil 4. marca 1824. v Banskej Bystrici a zomrel 20. augusta 1908 v Kremnici.
(Pouzita literatura: L. Ivan – J. M. Novy: G. K. Zechenter. Martin, Osveta 1955)

A. Prepletana


Posledny sneh

Zvykne sa hovorit, ze na Jozefa zima uz konci. Nieco pravdy na tom je, lebo na horskej luke na Kosariskach sneh uz par dni pred Jozefom alebo po nom uplne zmizne.
Toto bolo podnetom aj pre stavku, ktoru uz niekolko rokov este vo februari uzatvarali Laco a Jozef a ktora sa zapisovala do kalendara. V ten rok stavka znela: Laco tvrdi, ze na Jozefa, t. j. 19. marca na luke Kosariska sneh este bude, Jozef tvrdi, ze nebude.
Z okna kancelarie bol velmi dobry vyhlad na kopec s lukou, aj ked vzdialenost bola viac ako kilometer. Tentoraz zhodou okolnosti cely tyzden bola hmla a vyhlad na luku nebol ziadny, takze nedalo sa ani tipovat, kto tohtorocnu stavku vyhra.
V to rano na Jozefa sa vsetko zmenilo. Len co ustupilo sero, vynoril sa krasny cisty pohlad na kopec a na luke na Kosariskach bolo vidiet male fliacky snehu. Zvedavci aj zo susednych kancelarii potvrdzovali tuto skutocnost a gratulovali k vitazstvu Lacovi, pritom akosi zabudli pogratulovat k meninam Jozefovi. Kolegovia neustale hecovali Laca: “Tak tentoraz ti to vyslo!” Jozef a Laco sa neustale usmievali jeden na druheho, naco Laco rezolutne zahlasil: “Tak tentoraz som stavku nevyhral, vyhral ju Jozef.” Vsetci sa zacudovali: “Ved je zjavne, ze sneh uplne nezmizol, len sa pozri dalekohladom.” “Veru zmizol,” opat tvrdil Laco. Potom sa Laco rozvravel:
“... Vcera popoludni mi nedalo pokoja, a preto som zobral z domu niekolko baliacich papierov a vybral som sa chodnikom po lavej strane doliny na Kosariska. Stavku som nechcel prehrat, ani riskovat – vitazstvo musi byt moje. Na luke Kosariska som ziaden sneh nenasiel, a preto som bol rad, ze som zobral z domu baliaci papier. Ten som pripevnil na travu drevenymi haluzkami, aby ho vietor neodfukol, a tak som sa vytesoval v presvedceni, ze papiere zdaleka budu vyzerat ako kusky snehu. Priznam sa, ze takto som podvadzal Jozefa.”
Na to sa pridal do reci Jozef: “... Ja som tiez nic nechcel riskovat a stavku som chcel vyhrat, preto som sa vcera popoludni vybral pravym chodnikom na Kosariska. Pre istotu som nalamal ceciny s tym, ze ak by bol este niekde sneh, zakryjem ho. Predpoklady sa potvrdili. Sneh uz nebol, iba lad, ktory sa vytvoril z vyvierajucej studnicky este zanechal zbytky. Preto som ho starostlivo pozakryval cecinou. Ked som sa isiel pozriet, ci este niekde nie je sneh, nieco sa v jamine zahemzilo. Zbystril som zral. Prave vtedy uz Laco skoncil svoje dielo a isiel som skontrolovat, ci je vsetko v poriadku. Takze nechtiac sme sa stretli, pozreli jeden na druheho a potom na to, kto co vytvoril. K slovu sme nevedeli prist. Smiali sme sa na tom este dlho, dlho.”
V hostinci popoludni zasadla rozhodcovska komisia. Rezolutne rozhodla tak, ze udelila Lacovi a Jozefovi pokutu za podvadzanie vo vyske jedneho litra vina. Sucasne odsuhlasila, ze ceny na najblizsie jarne preteky do vrchu ostavaju tradicne: prva cena parok s chlebom a horcicou, druha cena chlieb a tretia horicica. Len co sa zotmelo, zacinala Jozefovska veselica. Aj take su spomienky na Jozefa.

(sj)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT