Vzacne obrazky Na spomienkovej fotografii z breznianskej mestianky zo zaciatku 20. rokov 20. storocia vieme urcit len rimskokatolickeho knaza Michala Matunaka a skolskeho inspektora Karola Raposa. Pomozete nam urcit aj ostatnych?

(poviedka)

Autobus zastal v podhorskej dedinke skor ako predpokladal. Ked vystupil a dostal sa z toho davu cestujucich, vykrocil vpred, vdychuje cerstvy horsky vzduch. Teply, slnecny a bezstarostny den vystihol Jurovu naladu. Krasne dredy z ciernych vlasov mu lietali vo vetre. Na svoj vek bol uz dost vysoky. Velke tmave oci a nakazlivy smiech by ho asi charakterizovali najlepsie. Ani dievcata v autobuse od neho nemohli odtrhnut oci, ale na to bol uz zvyknuty. Vsetci ho milovali, vsade roznasal dobru naladu. V jeho blizkosti sa nikto nenudil. Tento prazdninovy tyzden sa rozhodol stravit tu na Myte, v dedine, kde ako maly nechybal ziadne prazdniny a volne dni. Zahodil vsetky problemy za hlavu a vychutnaval volnost.
V duchu cakal na telefonat kamaratov z Martina. Ani sa nenazdal a uz sa pozeral na dom, ktory bol jeho “cielom”. Bolo z neho pocut detsky smiech a lezerne rozpravanie znamych hlasov.
“Cau Duri, sme tak radi, ze si prisiel!”, povedala teta Iva. Premeriavala si svojho synovca odbornym pohladom.
“Ahoj Ivka”, povedal Juro s usmevom a nervoznymi rukami hladal vrecko na tristvrtovych nohaviciach.
“Uz sme sa ta nevedeli dockat, Petka s Ivankou isli zbierat kasky.”
Vybral sa za nimi a ako kracal, kazdy centimeter, kazdy kut v tejto dedine mu pripominal zazitky. Pri spomienkach na ne sa mu na tvari viackrat zjavil detsky nevinny smiech.
Ako lubim toto mesto, bolo to dobre rozhodnutie prist sem. mozno sa mi podari s tym skoncit. Skoda, ze nie som taky ako kedysi, to by nepochopili. Ako aj, ked nechapem sam seba.
O par minut zbadal svoje mladsie sesternice. Bezal za nimi zozadu, aby ich prekvapil. Velmi sa tesili, ked ho uvideli. Pomohol im v zbierani a o par minut uz boli na dvore.
“Cau kamos!”, ozval sa znamy hlas. Vedel, ze patri jeho najlepsiemu kamaratovi Andrejovi.
“Cau Ajo!” Potlapkali si po pleciach a privitali sa roznymi podaniami ruk, tak ako vtedy, hadam uz od osmich rokov.
“Poobede pride David a cela nasa rodina z Kanady. Chcela som ti to povedat az potom, malo to byt prekvapenie. Konecne cela rodina pokope.” Rozplyvala sa teta Iva. Jura planovany odchod do Kremnice zamrzel este viac. Ale bol plne rozhodnuty.
“Len ci mi to este schvali otec, matka a ujo Duro. Urcite budu protestovat, ze odidem, ked tu bude cela rodina a ja budem chybat. Musim tam ale ist za kazdu cenu, do utorka mi davky nijako nevydrzia.”
Uz to bolo tu. Prenikave zvonenie telefonu sa ozyvalo po celom dome. Juro bezal ako o zivot, kym nezdvihol sluchadlo cervene ako krv.
“Tak co, ides nie?” Bezocivy prizvuk “kamarata” si Duri vobec nevsimal.
“Jasne, musim, mam uz len jednu davku,” hovoril potichu, aby ho nahodou niekto v dome nezacul.
“Zajtra o siedmej pred obchodom, cau!” Tvrde polozenie sluchadla mu este znelo v hlave.
To je problem, ale rychlo, nech to mam za sebou. Teraz su na rade rodicia a ujo Duro. Pomaly sa tahal po schodoch von z domu. Zapojil sa do nedoleziteho dialogu rodicov o tom, co bude na obed.
“Mami, zajtra by som chcel ist s Mirom na Reviste do Zarnovice. Uz som ti to doma spominal. Ide aj jeho otec a brat.”
Boze, ako zle sa mu klamalo o tom, ze pojde aj Mirov otec a pritom sa mal este pozerat do maminych laskyplnych oci. Ale co musel, to musel. Zavislost ho uz celkom zaslepila.
“Duri, vies, ze s tym nesuhlasim,” zacala mama privetivym tonom, - “bojim sa o teba. Spytaj sa este otca a Dura.”
“Dobre, dakujem mama.”
Uf dopadlo to lepsie, ako som predpokladal. Ale – nekric hop, kym nepreskocis.
Otec bol neoblomny, ale po dvoch hodinach prehovarania, ktore sa striedalo s prednaskami, predsa len prisvedcil. Duri podakoval, vtedy este nevedel, za co a bezal do izby, aby si pripravil peniaze. Peniaze, ktore si odmalicka setril na to, ze si raz kupi obrovskeho psa Haskiho a ten ho bude zapriahnuty do sani vozit kam bude chciet. Teraz mu to bolo jedno, ani si to neuvedomoval. Tieto peniaze mu predsa pomozu ziskat to, co potrebuje. Dalsie davky. Od pocitania ho vyrusil Andrej, ktory nevedel pochopit, preco sa zrazu sprava tak cudne.
“Ivanka s Petou ta volali na sopu, ale povedal som im, ze nemozes, ved vies, kvoli astme.”
“Ano, dakujem.”
“Nepojdeme sa prejst? Viem ako milujes toto mesto.”
“Nie, musim sa balit. Nechaj ma, chcem byt sam.”
Jemu samemu znel vlastny hlas tak cudzo. Lutoval skoro vsetko, co dnes kazdemu povedal, cim ho urazil, alebo zarmutil. Ale jeho telo akoby niekto ovladal. Zbaleny uz bol, ved sa vlastne este ani nevybalil. Pribali si len peniaze. Cez noc sa vela nevyspal, lebo jednak ho trapil kasel a jednak zle svedomie. Pred obchodom stal uz desat minut skor ako boli dohodnuti. Z domu odisiel, ked este vsetci spali. Ked pred nim zastalo cierne auto, bez slova hodil ruksak do kufra, nasadil si slnecne okuliare a sadol si dopredu.
“Dufam, ze mas peniaze.”
“Hej mam, neboj sa.”
Uz sa v tom viezol cely mesiac a jeho silna astma, ktora ho uz trapila od siedmich rokov, to len zhorsovala. Tak rad by povedal “stop”! Vystupil z tohto auta, ktore ho viedlo na miesto, kde by najradsej nikdy nechcel ist. Nie, z tohto dovodu. Ale len slusne sa zabavit s kamaratmi pri dobrej hudbe. Cesta trvala len hodinu, no jemu to pripadalo ako vecnost. Pri vjazde do arealu sa preukazali drahymi vstupenkami a vstupili do stanu. Duri si uz po stykrat cital reklamny letacik – Reviste 2000, 2000 ludi v jednom stane, mena jeho oblubenych kapiel a skupin. Mladi sa tu uz bavili, zovsadial sa ozyval bezstarostny smiech a spev. Niektori pohupovali v rytme hudby, sedeli v skupinach, niektori stali, rozpravali, zoznamovali sa... Bezal, ked uvidel tvar cloveka, tak zboznovanu a nenavidenu zaroven. Bol to diler. Vybral ruksaku penazenku a uz sa stratil v dave. Ked uz drzal toto svinstvo v ruke, citil sa hned lepsie. Nikdy by si nebol myslel, ze heroin ovplyvni jeho zivot. Este pred par mesiacmi by prisahal, ze nikdy nezacne drogovat a odsudzoval takych ludi. Vo vecernych hodinach bola v stane “nalada”. Zodpovednym sa to zacalo vymykat z pod kontroly. Niektori v strede tancovali, ini len z krajov pozerali na podium. Vacsina pod vplyvom alokoholu a nebodaj... Niektori uz spali.
Uz nevniml okolity svet. Ticho, ake krasne ticho. Vybral sa na vylet, z ktoreho sa uz nevratil. Striedali sa v nom rozne nalady, videl demonov a na to prijemne veci. Sanky s Haskym, ved ich mam! Nalada sa striedala od rozjarenia az po hlboku depresiu. Prichadzali nocne mory a odstrasujuce halucinacie. Potom hneda, zlta, potom oranzova, potom cervena, potom ruzova, potom fialova... Potom biela, silne biele oslepujuce svetlo a potom cierna, sama cierna. Uz nikdy ina. Lezal tam takto do rana. “Kamarati” si mysleli, ze spi a kamaratov tam nemal. Ano spal, ale uz sa nezobudil. Jeho hrob je dnes plny priveskov povesanych na krizi, jablk, ktore tak miloval a roznych talizmanov. Ani jeden darcek od “kamaratov”.

Martina Kvackajova

o Nejeden somarik si mysli, ze je velke zviera o Ak chcete chlieb, sejte zrno o Pre detinskych politikov je vsetko hracka o Nic tak neudrie do oci ako tlchuba o Najviac nas pali a picha to, co je site horucou ihlou o Nehladajte hlbku v pritomnosti plytkych o Bez namacania sa nedaju ziskat spinave peniaze o Vidim, ze vam narastli kridla, ale prosim vas nebzucte o Sladke reci vedu ludia s nasolenym jazykom o Ked vidim pracu dlhoprstych, svrbi ma dlan o Kocky su hodene v zacarovanom kruhu o Dal by aj poslednu koselu za poslanecke sako o Velkost nasich politikov zakryjete nastavenou detskou dlanou o Zivot je hra, v ktorej hra hlupost presilovku o Vysli sme z mora, aby sme potopili svet o Kazda certovina vyjde na svetlo bozie o Ked zilky hraju, srdce bubnuje o Zakazane ovocie trhaju iba zelenaci o Cely svet sa kruti okolo trojuholnika o Zivot je divadlo bez sepkara o Dobacovali sme. Bryndza je prepych o Pazravu inflaciu nakrmte dlhmi o Ked orol kruzi, mysi sa vrtia o Kto mlci ako ryba, napreduje ako rak o Vlievat do ludi mudrost je ako kosit Saharu o Esa nemusia tahat tromfy z rukava o Nehaste smad ohnivou vodou o Chcel sa im vyrovnat. Musel sa znizit o K parlamentnym stolickam by mali dolozit trestnu lavicu o Hlupaci nedokazu urobit nic mudre! o Aj na chudobu je liek, ale musite si ho zaplatit o Snazil sa mu vstupit do svedomia, ale slapol vedla o

Marian Palko