Ludova vyroba predstavuje rozsiahlu oblast tradicnej ludovej
kultury. Tvoriva aktivita sa rozvinula do rozlicnych podob. Charakterizovalo ju rucne
zhotovovanie uzitkovych predmetov, prevazne z miestnych surovin pre potreby vlastnej
rodiny a pre blizke okolie. Zahrna vyrobu z hliny, kamena, skla, kovu, prirodnych pletiv,
dreva, textilnych vlakien, rohoviny, koze, vlny, cesta, papiera a inych materialov. Ludova
vyroba mala od svojho zaciatku sezonny charakter. Ludovi vyrobcovia boli rolnici, ktori v
zimnom obdobi zhotovovali rozlicne nastroje, pomocky, odevne sucasti a ine potrebne veci
pre seba a svoje rodiny. Ale boli tu aj dedinski specialisti, ktori za naturalnu alebo
penaznu odmenu vyrabali aj pre ostatnych clenov dedinskeho spolocenstva. Samotna vyroba
takmer nikdy nebola schopna zabezpecit obzivu vyrobcu a jeho rodiny bez rolnictva.
Uzitkovost vyrobkov a jej hodnoty sa dostali po prvy raz do pozornosti slovenskej
inteligencie v obdobi narodneho obrodenia v 18. - 19. storoci, kedy boli uznavane ako
najvlastnejsi prejav slovenskeho naroda. Spolu s tymito nazormi sa zacali sirit predmety
ludoveho umenia aj mimo prostredia ich vzniku a ako ludovy umelecky vyrobok sa dostavaju
na rozne vystavy. Organizovanie vyroby a predaja ludovych umeleckych vyrobkov sa datuje od
konca 19. storocia. No vidiecke obyvatelstvo predava svoje vyrobky aj prostrednictvom
drobneho obchodu, pocestnych kupcov a priekupnikov. Drevene vyrobky, cipky, syry, mlynske
kolesa, hlineny riad vozili furmani alebo plte po Vahu a Hrone na Dolnu zem. Po cestach k
vzdialenym mestam a dedinam smerovali peso kosikari a drotari. V priebehu osemdesiatych
rokov 19. storocia sa ludova vyroba stava predmetom zaujmu oficialnych kruhov. Vznikaju
rozne spolky. Po druhej svetovej vojne sa vyrazne zmenilo postavenie ludovej kultury. Cely
rad malych dielniciek nahradzaju priemyselne podniky a po zruseni sukromnej malovyroby
zacina ludova vyroba pomaly zanikat. No po case sa ukazalo, ze ludova vyroba ma svoje
miesto i v zivote sucasneho cloveka. O prezentaciu ludovych vyrobkov a vyrobcov ludovych
nastrojov sa zavaznou mierou pricinili aj folklorne festivaly a rozne trhy.(Z publikacie Vojtecha Majlinga Ludove remesla na Slovensku).
V adresari ludovoumeleckych vyrobcov najdeme aj
horehronskych: Cyril Gandzala z Pohorelej (bacovsky riad, crpaky zo svorov, nalievky,
naberaky, drevene hracky), Dusan Javorcik z Myta pod Dumbierom (drevorezby - reliefy a
plastiky z dreva), Ing. Frantisek Ocel z Polomky (drevene debnarske vyrobky: putne,
mliecniky, dzbanky, mutelnice), Jan Pindiak z Helpy (drevene reliefy, sosky a obrazky s
ludovou a nabozenskou tematikou), Janka Schwarbacherova z Hornej Lehoty (uzitkove a
dekorativne predmety z dreva, kraslice, olejomalba slovenskej krajiny, rozne suveniry),
Ing. Ivana Javorcikova z Myta pod Dumbierom (vyrobky z kovu: sperky, privesky, obrazky
zdobene smaltovanim), Lubomir Medved z Cierneho Balogu - Janosovky (vyrobky z koze:
opasky, krpce, pastierske kapsy, pracky, zapastky, lanove nohavice).
AFORIZMY
o Nie vsetko, co clovek moze dat, sa da pripisat na ucet o
Niekto preziva hrejivy pocit, ked inym behaju zimomriavky po chrbte o Ak si myslite, ze
ste vsetko stratili, ostali vam este nepriatelia o Jediny dar, ktory clovek neunesie sam,
je laska o Ak vas zivot sfukne, zaprite sa do plachiet o Nikdy nie je neskoro. Vzdy je to
predcasne o Mudre myslienky su nesmrtelne. Hlupe vecne zive o Ak chcete, aby deti nieco
urobili, zakazte im to o Slabsich nebime! Ani ked su pri moci? o Clovek si moze vybrat.
Bud bude zit v spine alebo v chudobe o Kto rozosieva pokoj, zne lasku o Vazime si ludi,
ktori myslia? Nemyslim! o Ak sa chcete presadit, nemali by ste zapustat korene o Hadat sa
treba iba vtedy, ked ide o dobru vec. Preto sa nikdy nehadam o Mysleli sme si, ze budeme
lietat, ale pristrihli nam kridla o Najcastejsie pachame atentat na cas o Pichat do osieho
hniezda si moze dovolit iba srsen o Dovtedy sa naparoval, az kym mu neprisiel ucet za
teplu vodu o Z kalicha horkosti neraz tecie zlc o
Marian Palko
MALA ZOOGALERIA
Kacka
Preco sa tak kolemba?
Lebo kratke nozky ma.
Primotka sa ku vodicke,
hlavku do nej ponori.
Chce si odtial rybku vybrat
ako z vlastnej komory.
Rada vsetko popapa,
co jej poda gazdina.
Tapotanim v makkom blate
svoj kazdy den zacina.
Bozena Bobakova
Tecie voda, tecie ...
Kdesi - ktosi povedal, ze nemame spominat knihu, ktoru sme
neprecitali. Moze sa stat, ze medzi priatelmi, s ktorymi o knihe hovorime, je jeden, ktory
ju pozna a odhali tvoje klamstvo. Suhlasim. Vtedy je najlepsie byt ticho a sledovat, akym
smerom sa rozhovor nakloni. Preto takmer vzdy na podobne stretnutia idem s urcitymi
poznatkami. Oplati sa. Dialog je potom zaujimavejsi.
Aj teraz prezradim, ze k napisaniu myslienok, ktore prave citate, ma priviedla
poviedka Studniar od Petra Glocku, rodaka z Murana. Slovo studna u nas vyvolava velmi vela
predstav. Nie som vynimkou. Moja predstavivost vidi v studni robotu, potom vodu, dalej
pramen, pravidelny denny pozdrav so studnou, lebo voda je nepostradatelnym zdrojom zivota
vobec.
Voda. Pramen, studnicka, potocik, rieka ... Pri kolkych som sa pristavil, obdivoval
ich skor ako samotar, ktory rad chodil po dolinach a kopcekoch v mieste rodiska, neskorsie
aj spolu s breznianskymi turistami. Neraz som si polozil otazku: ako to, ved po dazdoch
voda zbehne do dolin. To pochopime, ale tazsie je to uz s tym, ked nas pramen, voda
prekvapi napriklad v 1500-metrovej vyske. Pre laika zvlastny, carovny prirodny ukaz. Vodny
kolotoc. Odbornik mu rozumie. Turista je ale rad, ze sa perlivou vodou obcerstvi.
Glockov studniar, nie prutikar, hladal vodu vzdy sam kedykolvek a kdekolvek, ale
len za obzivu. A kedze autor pochadza z Gemera, kde je miestami dost vody (Zeleznik,
Kohut), miestami bolo treba ozaj hladat, aby ju gazda, ludia mali v blizkosti svojho domu.
Hladal ju a nasiel studniar. Dnesne dni, to je uz ina vodna piesen. Mnohe obce zasobuje
voda od Murana, ale ...
Mam pred ocami laznicke usadlosti v okoli Brezna, aj z druhej strany Klenovskeho
Vepra, na ciernobalockom Vrchu (teraz su tam chatky), v okoli Hrinovej. Tie vsetky
vyrastli pri vode a vtedy este neboli prutikari. Boli vsak jednotlivci, ako sa da vycitat
zo Studniara, ktori hladali vodu nosom (zvlastne steklenie v nom), bosymi nohami. Ked sli
ponad podzemnu vodu, mali v nich akesi chvenie. A nasi staropamatnici hovorievali, ze
vodu, pramen, z ktoreho mozno urobit studnicku, premenit na potocik, najdeme i tam, na tom
mieste, kde na kosienke najdlhsie rosa sa drzi, ba i podla travy - sariny, podla
dlhodobeho pozorovania ohna, ked casto zhasa, je v hlbine pod nim voda. Tieto a dalsie
skusenosti vyuzili i nasi dedovia roztruseni po poliach, postavili svoje pribytky tam, kde
vytusili, ze voda sa po mensej uprave terenu sama ukaze. Aj tak bolo. Potom ju prinutili
do kadlubcekov, strieskovych studni ...
Kopce a vrsky nase, vy zasobujete vodickou smadne hrdla. Radost v ociach, ked spod
starej jedle vyteka pramen vody. Tazko sa urcuje jeho zaciatok, ale na povrchu si uz uda
smer pre potocik, riecku, rieku, akou je Cierny Hron. Vodne dobre sluzby poskytuje aj
,,pani" Kralova hola. Rozdeluje svoje zasoby pre tri dlhe rieky: Vah, Hron, Hnilec.
Svojou polohou su zaujimave i dva pramene v Lome nad Rimavicou. Vychadzaju zo zeme v
takmer rovnakej vyske. Jeden sa rozhodol pre juhovychod (Rimavica), druhy pre cestu
zapadnu (Kamenisty potok). Medzi pramenmi na kopceku kostol, fara, skolska budova. Nemaju
strach, ze sa okupu v jazere vody pod nimi.
Na tisovske Trstie casto chodieval Vaclav Vrany za zvlastnymi raselinovymi
rastlinami. Vo svahu tohto kopca vyteka voda, cely potok, zaklad rieky Zapadny Turiec, v
smere k Ratkovskemu Bystremu. Rad pri nom sedaval i spominany basnik. Isto - iste uvazoval
aj o tom, ako zachytit tuto silu, ktora s ,,krikom" skace do doliny, pre vodovodne
kohutiky v rodinach ratkovsko-jelsavskej (tornalskej) doliny. Nestalo sa. Asi navrh
nepodal, ale ...
Janosika si prisvojilo cele Slovensko. Doliny, vrsky, dediny, mesta. Neobisiel ani
nase kraje. Raz, ked sa vybral do Klenovca, kratil si cestu cez Klenovsky Vepor. Na jeho
hrebeni ho pristihol smad. Ako si kraca, zrazu zbada studnicku, malicku ako jeho slza.
Napil sa. Voda chutna, sily dodala. Zvlastnost je ale v tom, ze tuto vodicku pastieri
vedia najst, turistom sa to nedari. Osviezia sa len na juznej strane Vepra, kde skutocne
pramen zliabkom vyteka. Zblnkoce do valova a potom do ceresnoveho potoka a ten az do
klenovskej priehrady.
Sam som chodil v rodisku roky na zliabkovu vodu. Vytekala (este stale vyteka) spod
medze, ci je tuha zima alebo velmi horuce leto. A predstavte si, je vyborna.
Vazme si vodu, zivotodarny mok. Majme k nej aspon taku uctu, aku ma clovek, ktory
nielen esteticky, ale aj ucelovo upravil pramene v prechadzkovej breznianskej pesej zone.
Tecie voda, tecie z kamena do jarku ...
(gs) |
