Z historie Hlavneho stabu partizanskeho hnutia v Ceskoslovensku

Pamatne miesto Slovenskeho narodneho povstania Lomnista dolina v obci Jasenie bola od 10. novembra 1944 do 19. februara 1945 sidlom Hlavneho stabu partizanskeho hnutia v Ceskoslovensku, ktory po obsadeni Banskej Bystrice a ustupe povstalcov do hor viedol organizovany odpor proti fasistickym okupantom na Slovensku, Morave a v Cechach. Jeho veleniu podliehali nielen partizanske jednotky a brigady, ale tiez casti jednotiek a prislusnici 1. ceskoslovenskej povstaleckej armady, ktore presli na partizansky sposob boja.
Stab bol zriadeny uz 16. septembra 1944 rozhodnutim Slovenskej narodnej rady v Banskej Bystrici, ale jeho posobnost sa spociatku obmedzovala len na uzemie Slovenska, volal sa Hlavny stab partizanskych oddielov na Slovensku. Jeho velitelom bol Karol Smidke a zastupcom plukovnik A. N. Asmolov, ktory prisiel na Slovensko 28. septembra 1944 z Kyjeva z Hlavneho stabu partizanskeho hnutia Ukrajiny.
Dvadsiateho osmeho oktobra 1944 po obsadeni Banskej Bystrice fasistami a prechode povstalcov na partizansky sposob boja bola posobnost stabu rozsirena na cele uzemie oslobodzovanej a obnovovanej Ceskoslovenskej republiky. Stab bol premenovany na Hlavny stab partizanskeho hnutia v Ceskoslovensku a jeho velitelom sa stal plukovnik A. N. Asmolov.
Dvadsiateho deviateho oktobra 1944 doslo na svahoch Prasivej k poslednemu stretnutiu velitela 1. ceskoslovenskej povstaleckej armady na Slovensku generala Viesta a generala Goliana s plukovnikom Asmolovom, ktory im navrhol, aby sa velitel armady dal pod ochranu partizanskeho stabu, odkial by velil armadnym jednotkam, ktore zostali bojovat v horach. Ako uvadza vo svojich pamatiach general Nosko, tento navrh predlozil generalovi Viestovi major Skripka, stycny dostojnik marsala Koneva, velitela 2. ukrajinskeho frontu a bojov o Duklu. Navrh bol odmietnuty s poukazom, ze armada ma svoj plan. Velenie armady pocitalo s presunom na juznu stranu Pohronia a s utvorenim partizanskej oblasti na Polane.
Prechod velitelov povstaleckej armady cez udolie Hrona sa ale v dosledku nepretrzitych prepadov fasistickych jednotiek neuskutocnil. Piateho novembra 1944 boli velitelia povstaleckej armady generali Viest a Golian po vycerpavajucich ustupoch a presunoch cez hory zajati nemeckymi jednotkami v obci Bukovec.
Zajatim velitelov a zanikom velitelstva 1. ceskoslovenskej povstaleckej armady na Slovensku stratili zostavajuce armadne jednotky nachadzajuce sa v horach nadriadeny organ. Sluzobne nizsi velitelia tychto jednotiek museli samostatne a nekoordinovane rozhodovat o ich bojovom nasadeni, materialovych a aj politickych problemoch.
Zaciatkom novembra 1944 po ustupe partizanov a zostavajucich jednotiek 1. ceskoslovenskej armady z Donovalov a pohronskych dolin sa na horskom masive Nizkych Tatier pohybovalo a presuvalo viac ako sesttisic povstaleckych bojovnikov a znacny pocet utecencov prevazne zidovskeho povodu. Vsetci boli odkazani na podporu civilneho obyvatelstva. Prevazna cast vybudovanych skladov proviantu a vystroja sa dostala do ruk nepriatela. Nemci utocili a robili prepady az po hrebene Nizkych Tatier celou silou okupacnych jednotiek sustredenych z frontov na likvidaciu Slovenskeho narodneho povstania. Na boj v horach boli lepsie pripravene partizanske brigady, ktore sa z velkej casti vratili do svojich vychodiskovych zakladni z obdobia pripravy povstania v juli a auguste 1944, poznali teren a uspesne vyuzili i vybudovane ilegalne kontakty s obyvatelstvom podhorskych dedin.
Hlavny stab partizanskeho hnutia v Ceskoslovensku sa fasistom nepodarilo zlikvidovat. Dokazal sa a aj po mnohych ustupoch a presunoch ubranit proti presile nepriatela. Uz 29. oktobra 1944 sustredil na svoju obranu pripravene brigady partizanov doplnene vojakmi z rozpustenych jednotiek armady. Zasadny vyznam pre dalsiu obranu stabu malo spojenie jemu podriadenych partizanov s bojovnikmi 2. ceskoslovenskej samostatnej paradesantnej brigady.
Tato brigada bola vyclenena z 1. ceskoslovenskeho armadneho zboru vycviceneho v ZSSR a letecky prepravena z bojov o Duklu na letisko Tri duby az v prvej polovici oktobra 1944. Aj po stratach, ktore brigada utrpela pri nasadeni na obranu centra povstania (Brezno – B. Bystrica – Zvolen), bola po reorganizacii v horach 30. oktobra 1944 najudernejsou bojovou povstaleckou armadnou jednotkou. Pri presunoch Hlavneho stabu partizanskeho hnutia v nizkotatranskom masive bojovnici paradesantnej brigady spolu s velitelom plukovnikom V. Prikrylom zaistovali uspesne zadny sled obrany stabu proti utociacim Nemcom.

(Pokracovanie)

Pred sto rokmi zomrel A. P. Zaturecky

Adolf Peter Zaturecky, ucitel, etnograf, zberatel ludovej slovesnosti, redaktor, jazykovedec a prekladatel, zomrel 1. jula 1904 v Brezne.
Tento vyznamny narodny buditel sa narodil 25. novembra 1837 v Liptovskej Sielnici, v rodine ucitela Petra Pavla Zatureckeho. Ludovu skolu vychodil v rodisku, dalej ho sukromne vzdelaval otec, v rokoch 1851 – 1853 studoval na gymnaziu v Kezmarku a v rokoch 1853 – 1854 v Modre. V roku 1854 nastupil ako evanjelicky ucitel do Liptovskej Sielnice a od roku 1869 posobil ako organista a ucitel v evanjelickej, neskor statnej skole v Brezne.
Zaciatky verejnej cinnosti A. P. Zatureckeho spadaju do roku 1858, ked ako dvadsatrocny zacal prispievat pod pseudonymom Borovohajsky alebo A. P. Z. do rozlicnych slovenskych periodik. Uz vtedy patril k najaktivnejsim autorom clankov v prvom slovenskom pedagogickom casopise Priatel skoly a literatury, ktory od roku 1859 vychadzal v Budine pod vedenim Andreja Radlinskeho. Zaturecky v nom uverejnoval studie, odborne clanky a informacie. Zial, tento casopis v roku 1861 zanikol.
Vsestrannu, narodno – kulturnu, pedagogicku, literarnu a najma zberatelsku cinnost rozvinul A. P. Zaturecky v Brezne, kde prezil vacsinu svojho plodneho zivota. Jeho aktivita sa prejavila pri zbere slovenskej ludovej tvorby – rozpravok, hadaniek, prislovi a porekadiel. V roku 1894 vydal v Martine zbierku slovenskych hadaniek, nazvanu Slovenske hadky a v roku 1897 vydala Ceska akademie ved a umeni jeho knihu Slovenska prislovi, porekadla a uslovi. Tato pozoruhodna publikacia vysla v prepracovanom a doplnenom vydani v Bratislave v rokoch 1965 a 1974. Rozsahom a vyznamom je to najvacsia a najuplnejsia zbierka slovenskych prislovi a porekadiel, hotova studnica ludovej mudrosti a irecitej frazeologie. Zbierka obsahuje vyse 13 000 cisiel, zozbieranych autorom samym, vybranych so starsich zbierok a ziskanych na zaklade aktivity slovenskych vzdelancov, ktori pomahali autorovi pri zbere.
V Brezne rozvinul A. P. Zaturecky aj intenzivnu redaktorsku cinnost. Rad clankov ludovychovneho charakteru publikoval od roku 1871 v Narodnych novinach, od roku 1881 v casopise Priatel ludu a neskor v Dennici, vedecke clanky v Casopise Muzealnej spolocnosti slovenskej a v Zborniku Muzealnej spolocnosti slovenskej a hospodarsku problematiku rozvijal v Obzore.
Pocas posobenia v Brezne vydal Zaturecky zbierku gratulacnych versov pre deti pod nazvom Hajicek (1879). Medzi dalsie literarne prace patri Tomas Napravnik, poviedka (1873) a zbierka versov Vinsovnik (1880), ktora vysla vo viacerych vydaniach a Novy priatel ludu, spis zabavno – poucny (styri zvazky, 1981). Okrem toho prelozil z nemciny niekolko divadelnych hier pre ochotnicke divadla.
Velku pozornost venoval Zaturecky prispevkom do casopisu Dom a skola, ktory vydaval v rokoch 1885 – 1897 ucitel a spisovatel Karol Salva v Klenovci. Zaturecky patril i medzi stalych spolupracovnikov casopisu pre skolsku mladez Vcelka (1878 - 1883). V roku 1877 zacal vydavat a redigovat pedagogicky a osvetovy casopis Evanjelicka skola, no vydal iba tri rocniky. Jej pokracovatel Priatel skoly evanjelickej (od roku 1880) mal dokonca iba jedno cislo. V tychto dvoch casopisoch sa zameral Zaturecky – okrem ineho – na propagaciu myslienok J. A. Komenskeho. Podobny osud stihol i ostatne slovenske pedagogicke casopisy. Pretoze boli sukromne, nemohli financne konkurovat dobre zabezpecenym oficialnym casopisom a rychlo zanikali. Zaturecky pisal i ucebnice. Vydal napriklad Slovensku mluvnicu (pre pospolite skoly a pre zaciatocnikov samoukov, 1900), Obrazkovy slabikar a prvu Citanku pre skoly ev. a. v.
Adolf Peter Zaturecky zanechal nevsedne dielo osvetove, pedagogicke a najma zberatelske, hoci pracoval v casoch pohnutych a tazkych, ktore nedovolili nijaku predchadzajucu pripravnu pracu, o ktoru by sa mohol opriet vo svojich buditelskych dielach. Aj sto rokov po smrti ostava vzorom usilovneho, nadseneho i vynikajuceho pedagoga a zapalisteho ludovychovneho pracovnika.

Jaroslav Cervinka