Cierny Balog, rodna moja obec, mala po vojne (1945) v jednej miestnosti kulturneho domu zriadenu Pamatnu izbu. Jej navstevnici, skolopovinnu mladez nevynimajuc, v “kocke” sa oboznamili s historiou obce. Viac priestoru sa dostalo materialom z pripravy a priebehu SNP v udoli C. Hrona az po den 29. januar (pondelok) 1945, kedy Sovietska armada obec oslobodila. Toto minimuzeum, ako sa pamatam, stovky ludi si prezrelo, dojmy zanechali v knihach navstev. Tie dojmy vpisali rolnici, mladez... Najcastejsim sprievodcom v Pamatnej izbe bol pracovnik vtedajsieho MNV – Pavol Kovacik.
Zial, ze tak ako odchadzaju z pozemskeho sveta priami ucastnici SNP, tak akosi “vycestovali” i materialy z Pamatnej izby. Isto – iste su ulozene v depozitarnych miestnostiach obecneho uradu alebo v najblizsom muzeu.
Pred ocami mam este verse Marie Razusovej – Martakovej, verse, ktore akoby zastresovali ovzdusie pri prehliadke spominanej izby. Tie su: Za usmev chat sme mreli, za hory, za rieky, za drahu zem, za kus chleba vacsi, za pravdu minulosti, za buduce veky, za najsvatejsie zvuky rodnej reci...

...

V roku 1958 vratil som sa, hovori sa, ze zo sveta, do rodnej obce ako ucitel. V ZDS bol riaditelom Pavol Lehotsky (zije v Rimavskej Sobote). Ucil dejepis, a kedze sam pocitil krusne dni povstalecke, rozhodol sa pre tablo tych Ciernobalocanov, ktori padli v SNP. Do prace zapojil ucitelov, rodicov, ziakov. Ciel splnil. Smutnospomienkove tablo sa zrodilo. Jeho motto znelo: “Zomreli ste, aby sme my zili.” Zasluhou fotoaparatov sa dostalo do viacerych rodin. V skolskej chodbe sa ziaci denne stretavali s hrdinami, ktori polozili zivoty svoje pre pokoj a mier. Som si vedomy toho, ze skolske deti vo svojich hlavkach uvazovali nad krutostou vojny, ktorej dietatom bolo SNP.
Dnesny osud tabla nepoznam, a predsa...
V rukach mam fotografiu. Na jej zadnej strane su stopy po lepe (mozno je z tabla, ale ako sa dostala ku mne, neviem zdovodnit) a tieto zaznamy: Julius Spodniak, Komov c. 828 a rukou riaditela skoly Pavla Lehotskeho su este udaje: 7. 2. 1916 – 30. 1. 1945 Dobroc – Pomyvac.
Udaje a fotografia vracaju ma k tridsiatemu januaru. Bol utorok. V ten den z osady Komov viaceri sme boli v Pomyvacskej doline rozsirovat pristupovu cestu. Snehu bolo az – az a sovietski vojaci vycerpani. Tak okolo poludnia nas “pozdravilo” dvojplosne (dve kridla) lietadlo. Tie “pozdravy” smrtonosne “kychali”. A vtedy sa to stalo. Julius, ani nie tridsiatnik, v krvi rozlucil sa s nami.
Vojny, zbrane, nemaju zlutovanie. V dalsej sestdesiatke spomienok na SNP nech radsej na nasej planete vladne pokoj a mier.

(sg)

Pan ucitel

Spominam si, akoby to bolo vcera... Merave pohlady takmer dvadsiatky sediacich ludi. Myslel som si, ze ten problem jednoducho zmietnu so stola – ale oni mlcia. Mlcia. Jedno nerozumne rozhodnutie pred par rokmi odstartovalo nicivy proces, ktory nam dodnes komplikuje zivot. Pocuvam vetu, ktorej slova zneju ako uder kladiva po plechu: “No, ked na to pride, budu sa v exekucii predavat aj skolske budovy, lebo aj to je obecny majetok...”
To sa fakt nikto neozve? Ludia, ved je to vasa skola, chodili ste do nej, v najkrajsom kute dediny, ked zmizne, tato dedina zomrie! Ticho. Uz naberam dych, ze im to vsetko vmietnem do tvare, ale nakoniec sa predsa ozve hlas. Hoci uz dochodca, prehovori este raz ako ucitel – a zmietne to zo stola. Ved tej skole venoval najkrajsie roky svojho zivota a nedovoli, aby jej niekto ublizil.
Mnohi, co pracovali pod jeho vedenim, si ho pamataju ako prisneho, disciplinu vyzadujuceho, az puntickarsky dosledneho. Ale mal aj svoju druhu tvar. V tych rokoch neustale sa opakujucich uloh a zavazkov, prislo mi pisomne zdovodnit neplnenie ulohy naboru ziakov do vojenskych skol a banictva. Po case si ma dal zavolat a hovori: “Peter, ty si to neplnenie zdovodnil tak presvedcivo, ze som tomu aj ja uveril.” Obcas sa medzi nami iskrilo. Ale po burke sa znova rozjasnilo. V pohnutych 70-tych rokoch nevahal riskovat stratu svojej funkcie a opakovane sa za mna zarucil pri cestach do “kapitalistickej” cudziny. A to sa nam par rokov pred tym nasa kolegyna “zabudla” vratit za USA.
Mal cit pre vyber svojich ucitelov. Hoci to bolo obdobie poslusneho plnenia uloh, v pripade potreby sa dokazal zastat svojho ucitela, aj obhajit a presadit vec, o ktorej bol presvedceny, ze je spravna. A tak sa napriklad v nasej skole ako jedinej na Horehroni vyucoval popri ruskom aj nemecky jazyk. Stali sme sa skolou “pracantov”, ktori aj v nepohode dokazali fungovat ako hodinky. Prezili sme spolu skvele chvile. Vynosom ministerstva sme ziskali titul “Skola SNP”, podmieneny dlhodobym neformalnym pracovnym usilim a vynikajucimi vysledkami v skolskej i mimoskolskej praci s detmi. V roku 1978 sa konali u nas Majstrovstva Slovenska v lyziarskom orientacnom behu. Nepocetny organizacny stab v spolupraci s riaditelom skoly dokazal zorganizovat podujatie, ktore davali za priklad v Bratislave i v Prahe. Dlhorocne druzobne styky so zakladnou skolou v Zeliezovciach. Spolocne lyziarske a plavecke vycviky, stretnutia ucitelov na salasi pri zincici a na dolniackej oberacke hrozna. Vylety do Moskvy, Leningradu, Prahy a Kosic. Ziacke podujatia s ucastou 200 – 300 deti, vitazstva v sportovych a brannych sutaziach, folklorne vystupenia, taborove ohne Za Gindurou a kupacka v Senci.
Po zlozeni funkcie stravil “horku pilulku” a dalej pokracoval v praci ucitela. Kto ho doverne poznal, vedel, ze to bola zmena, ktora hlboko zasiahla do jeho zivota. Aj ako dochodca neraz nasiel cestu do svojej skoly. A potom sme sa dozvedeli, ze ma zdravotne problemy. Jeho predcasny odchod nas vsetkych zaskocil. Pri smutocnej rozlucke som chvilami mal pocit, ze to nie je o nom, ze sa zrazu ozve odniekial zvonka – hej ludia, prvy april! Ale nie – toto nebol nikdy jeho styl.
Mily Juraj, aj ked uz nie si medzi nami, myslim si, ze dnesna zaplava kvetov a vesele koncorocne zvonenie, patrili tak trochu aj tebe.
Pohorela 30. juna 2004, venovane Jurajovi Matusovi, riaditelovi a ucitelovi Zakladnej skoly v Pohorelej

Peter Navoy