(Stanovisko k clanku Jedna otazka... z minuleho cisla)

Nasa spolocnost kupila predmetnu parcelu i s cestou zhruba pred jeden a pol rokom. Odvtedy sa viac-menej sponzorsky starame o jej udrzbu a prevadzku. Ci to chceme pripustit, alebo nie, je to cesta “mestskeho vyznamu” – ved je to prakticky jedina pristupova cesta k policii, zahradkam, rodinnym domom ci pracoviskam. Tieto subjekty svojou prevadzkou cestu poskodzuju, a co je este paradoxnejsie, nema ju kto v zime ani prepluhovat, ci posypat. Doteraz sme tuto cinnost vykonavali my v prospech vsetkych obcanov.
Uz v septembri minuleho roka sa uskutocnilo na OR PZ v Brezne stretnutie predstavitelov najvacsich dotknutych subjektov: primatora mesta, krajskeho riaditela PZ, zastupcu Lesov, s.p., a podnikatelskych subjektov. Po dlhsej diskusii bolo prijate odporucenie, aby mesto, ktore viac-menej prestresuje dotknute subjekty, hladalo riesenie vzniknutej situacie. Vyplynulo to z toho, ze mesto pobera od danych subjektov a obcanov podielove dane, ako aj dane z pozemkov, ktore by mali sluzit spatne na rozvoj a udrzbu majetku, po komunikacii cirkuluju obcania do svojich domovov a zamestnania a pod. Mesto by malo vytvarat podmienky na rozvoj zamestnanosti na svojom teritoriu, napr. zakladanim a organizovanim priemyselnych parkov, na co je dokonca mozne ziskat dotaciu z prostriedkov EU a nepriame vytazky z tejto cinnosti – dane pouzit na prevadzku ci dalsi rozvoj.
Potom sa uskutocnilo niekolko stretnuti s primatorom i niektorymi poslancami. Do uvahy prichadzal z nasej strany predaj za znalecky posudok, vymena alebo prenajom, ale nase navrhy mestske zastupitelstvo neschvalilo. Je to o to zarazajucejsie, ze za uzivanie susednej komunikacie “len” zahradkarskeho vyznamu /poza byvale garaze/ mesto uz niekolko rokov plati najom... Nespochybnujem platenie najmu ako takeho. Nakoniec, je to sukromny pozemok a ak sa verejne vyuziva a dokonca majitel z neho musi platit dane, je vyberanie najmu prirodzena vec. Preco to vsak nejde aj v nasom pripade?
Rokovania neviedli k ziadnemu vysledku, prisla zima a problemy s udrzbou cesty sa zacali znova, a to aj napriek tomu, ze mesto ma cez svoju ucelovu organizaciu k dispozicii vsetku potrebnu techniku na udrzbu ciest.
Pri tejto prilezitosti musim podotknut, ze obdobna situacia je aj v otazke lavice medzi zeleznicnou stanicou a byvalou mostarnou, ktora napriek svojmu havarijnemu stavu je verejnostou vyuzivana. Treba si uvedomit, ze majitel nesie trestnopravnu zodpovednost za prevadzku komunikacie. Kto bude niest zodpovednost, keby nedajboze doslo k mimoriadnej udalosti? Vari moze majitel urobit nieco ine ako z bezpecnostnych dovodov vstup uzavriet?
Podla nasho nazoru mesto urobilo zasadnu chybu, ze tieto komunikacie nekupilo do svojho vlastnictva napriek tomu, ze spravca konkurznej podstaty Mostaren Brezno, a.s., v konkurze viackrat pisomne tieto nehnutelnosti mestu ponukal. V areali byvalej mostarne mohol vzniknut idealny priemyselny park a mesto mohlo dlhodobo profitovat z prenajmov pozemkov ci inych nehnutelnosti. Dnes by sa mohli “otcovia mesta” zamysliet nad tym, ako pomoct rozvoju priemyslu v teritoriu mesta a za podnikatelmi a zamestnancami odvadzane dane poskytovat aspon minimalne sluzby v podobe udrzby komunikacii v areali byvalej mostarne.
Nie sme zastancovia radikalnych rieseni. Dnes vsak treba zobrat do uvahy, ze je to sukromny majetok, ktory sa verejnym uzivanim znehodnocuje a ohrozuje zdravie a bezpecnost obcanov. Neriesenie a ignorovanie vzniknutych problemov nas prinutilo chranit samych seba a pristupit zatial k obmedzeniu vstupu na komunikaciu s moznostou jej uplneho uzatvorenia.

M. Bobak, Cosmos Trading, s.r.o., Kezmarok

Kto pride v kroji, vstupne neplati

JARMO V SIHLE

Vrcharska obec Sihla ma vyse dvesto obyvatelov, ktori pokracuju v polnohospodarskych a remeselnych pracach ako ich predkovia. Cast je zamestnana v blizkych fabrikach, roznych mensich podnikoch a v tamojsej lesnej sprave. Obec preslavena niekdajsou cisarsko-kralovskou sklarnou sa v sucasnosti snazi o rozvoj turizmu a agroturizmu a organizuje rozne podujatia najma v letnom obdobi.
Nosnym sportovo-kulturnym podujatim sa stalo Jarmo - preteky volskych zaprahov. Jeho stvrty rocnik sa uskutocni v dnoch 14. - 15. augusta. Zapolit sa bude v troch sutaznych disciplinach (gazdovska, silova a kralovska), kde treba preukazat zrucnost, rychlost, silu a poslusnost volskeho zaprahu. Pripravene su aj divacke sutaze.
Sucastou Jarma 2004 su i sprievodne akcie: jarmok ludovych vyrobkov, jazda na konoch tamojsieho Hucul klubu, let vzdusnym balonom, plieskanie bicom, opekanie vola, furmanske disko, rozne sutaze pre deti, aj vystava rucnych prac v izbe U babicky.
Na svoje si pridu najma priaznivci folkloru, ktori tu uvidia vystupenia foklornych suborov Sarvanci z Prahy (kolektiv tvoria Slovaci zijuci v Ceskej republike), Vazec z Vazca, Bukovinka z Bravacova, detskych folklornych suborov Vrcharik z Hrinovej, Lomovcata z Lomu nad Rimavicou. Magnetom pre navstevnikov bude i ucinkovanie ludovej hudby Juliusa Bartosa-Suka z Cierneho Balogu a heligonkarov z Detvy, Hrinovej, Kokavy nad Rimavicou. Okrem nich sa predstavi country skupina Tucna Anca z Valaskej a skupina historickeho sermu Berezun z Brezna.
Na pretekoch volskych zaprahov Jarmo 2004, ktorych hlavnym organizatorom je Obecny urad v Sihle, Lesy SR - OZ Cierny Balog a Agro Tauris Rimavska Sobota, podla vyjadrenia predsedu organizacneho vyboru Ivana Nomilnera ocakavaju desat volskych zaprahov v sutazi, osem az desattisic divakov a ti, ktori pridu obleceni v ludovom kroji, budu mat vstup na toto ojedinele podujatie zadarmo.

Daniel Rakyta

Navsteva v dome zvoniacich pokladov

Joj, je to uz velmi davno, co som sa po prvykrat vybral do razoviteho Sumiaca, aby som tam zmapoval krasu zvykov, obycajov, muziky a spevov. Cielom mojich navstev nebol len folklor, zvyky a obycaje, ale aj rozhovory s tymi skor narodenymi Sumiacanmi. Nuz a raz som zavital aj do starej krasnej drevenicky, kde vtedy byvala teta Gigacova. No nebol to len taky obycajny dom - bol plny zvoniacich pokladov, ktorych zberatelom a majitelom bol vyborny kamarat, lesny inzinier, spevak, harmonikar, folklorista v jednej osobe - jej syn Mikulas Gigac.

Nikdy nezabudnem na krasne rozpravania tety Gigacovej ci uja Tajbosa. Ked boli pri najlepsom spominani, prisiel medzi nas aj Mikulas. Nedalo mi preto, aby som ho nevyspovedal:
,,Ako sa toto vsetko zacalo?", rozhovoril sa Mikulas Gigac a pokracoval: ,,To sa musim vratit do cias svojho detstva, no a potom do cias, ked som studoval v Liptovskom Hradku. Ked som tam koncil skolu, podaroval mi moj dedo niekolko zvoncov. Nuz a bolo rozhodnute."
Moj hostitel spominal a ja som obdivoval vystavenu krasu skoro z celeho sveta. Ano, dobre ste poculi. V starej izbe boli vystavene zvonce - hrkaliky, okruhlaky, trepaky, harangory a spiezovce - nielen od najroznejsich domacich majstrov. Aj fajcit prestal, aby usetril dajake korunky. Rozhodol sa, ze bude zbierat zvonce. A tak ako pribudalo rokov, tak pribudalo aj zvoncov. No jeho zvonce neboli len take obycajne, v jeho zbierke je aj dnes niekolko takych, ktore este nikto okrem neho nemal v ruke.
Dozvedel som sa, ze zacal obchadzat salase. Zvonce kupoval po celom Slovensku, no nielen to. Snazil sa ich zohnat aj z inych krajin Europy ci skoro z celeho sveta. Chcel ,,aby ked srcko udre, aby aj dusa zvyskla". Roky bezali. Svet sa meni. Po svete chodia vselijaki ludia. Bal sa, aby nebodaj neprisiel o svoje zvonce. Nuz ked postavil novy dom, prestahoval tam svoje bohatstvo, ktore nema nielen na Slovensku, ale istotne aj v celej Europe paru. Aspon tak tvrdia aj zahranicni navstevnici, ktori, ked sa dozvedia o jeho muzeu, prichadzaju do Sumiaca za touto raritou.
Neskor som sa toho dozvedel este viac ako dost. Mikulas Gigac zaspominal na roky posobenia v miestnej folklornej skupine, na vystupenia skoro po celom Slovensku. Ale piesnam Sumiacanov uz tlieskali aj zahranicni divaci. Zalozil si malu skupinku, kde hra na harmonike, obcas aj na zvoncoch. Spolu s nim vystupuju aj jeho deti Peter a Silvia ci dve - tri sumiacke krasavice - spevacky.
,,Viete, chcel by som toto vsetko, co som za tie roky ziskal, odovzdat detom," znovu sa rozhovoril moj hostitel a pokracoval: ,,Dal som im viac ako 500 piesni, naucil som ich hrat na rozne hudobne nastroje. Som rad, ze deti idu v mojich slapajach. Bolo tu vela ludi, aby som zvonce predal, no ja som im povedal, ze tolko penazi niet na svete. Zbierka je v Sumiaci a tu aj zostane."
Pri rozlucke znovu vzal harmonicku a zanotil spolu so svojimi detmi. Ja som sa cez ich piesne vratil o hodne rokov spat, do cias, kedy som po prvykrat prisiel do Sumiaca. Najskor vsak za detmi, ktorym do srdca vstepoval lasku k sumiackej dedovizni moj dobry priatel a ucitel Janko Molent. Nuz vdaka vam Sumiacania, aj vy ste obohatili moj archiv o nove bohatstva.

Text a foto: Vojtech Majling