Vzacne obrazky: Na majalese v Halnoch v roku 1923 tanecnikom vyhravala hasicska dychovka. Pod taktovkou regenschoriho A. Gröbla v nej ucinkovali bratia Lehotski (dole), F. Triska, J. Obernauer (v hornom rade treti a stvrty zlava). Nepomozete doplnit zostavu dychoveho orchestra?

Drobnostky

Spisovatel Karel Capek napisal okrem inych knih aj literarne dielko Kalendar, zahradnikov rok. Beriem ho do ruk uz roky. Listujem v nom, citam ho, utvrdzujem sa v presvedceni, ze autor bud mal zahradu - zahradku, alebo dosledne nacital veci z odbornej literatury, alebo mal vynikajuceho poradcu zahradnika, zahradkara.
V knihe je vela krasnych, poucnych myslienok o pode, vode, slnku, dazdi, o tom, co v zahradke pestujeme, ale vycital som i tuto myslienocku: ,,Bezmenna kvetina je burina." Veru, vela zbytocnych rastlin rastie v tej nasej zahradocke. Na ich obhajobu snad len tolko, ze niektore maju i liecive ucinky.
Napriklad taka pastierska kapsicka obycajna. Na prostredie nie je narocna, preto zaburinuje takmer vsetky polnohospodarske plodiny. Rychlo rastie, kvitne. Rozmnozuje sa semenami, jedna rastlina ich nesie az 70 tisic. Ludovi bylinkari tvrdia, ze lieci az sedmoro chorob. Mysi chvost obycajny dorasta do vysky 70 cm. Kvety ma biele. Najradsej rastie pri plotoch, ribezliach ... Jedna rastlina nesie so sebou az 25 tisic semien. Tieto najlepsie klicia v hlbke jedneho centimetra. Po dazdi sa da vytiahnut aj s korienkami. Nezabudka rolna sa nam v zahradke prihovara drobnymi modrymi kvietockami ako slzicky od maja do konca jula. Aj tato burina ma semiacka. Jedna rastlina ich ponuka asi 800. Zeleninu a okopaniny najcastejsie zaburinuje veronika polna, ktora kvitne od marca do oktobra. Je to nezmar s 300 semenami. Ak ju nevytiahneme s korienkami, o tyzden sa prihlasi v plnej parade. V zahradke sa objavi aj lipkavec obycajny, hluchavka, hviezdica, skorocel siroky ...
Za necelu hodinu som vlozil do vedra na pode mojho relaxu tolko burin - kvetov, ze mnozstvo semien z nich (keby boli dozreli) isto-iste by sa blizilo k milionovej hodnote. A potom, ze zahradkar je clovek chudobny!

(li)

Korbac

Slavny rusky spisovatel Maxim Gorkij je znamy vyrokom: “Za vsetko, co je vo mne dobre, dakujem knihe.” Ja by som v mojom pripade takuto vdaku popri knihe prisudil smelo aj korbacu.

Aby mi najma dnesna mladez rozumela, musim povedat par slov o tom, co to vlastne ten korbac je, alebo lepsie bol. Ako vypada, kedy a kde som sa s nim stretol. Mozno niektori o tejto zazracnej vecicke poculi, citali, alebo ju aj videli za sklom v muzeu. Niektori moji rovesnici – mam na chrbte viac ako osem krizov – mozno aj na chrbte pocitili jej blahodarne ucinky. Mozu si so mnou zaspominat a svojim vnucikom ci pravnucikom o svojich skusenostiach porozpravat.
Ten nas korbac mal sest (alebo osem?) remencov dlhych takych 30 cm upevnenych vylestenou mosadznou obruckou na vysustruhovanej 25 cm rucke. Iste ste uz prisli na to, ze to bola pomocka na bitie neposlusnych sarvancov. Ak si rodic chcel setrit upracovanu ruku alebo previnilca. V nasej rodine sme boli iba traja chlapci, takze neviem, ci sa korbac dal pouzit na dievcencoch. Asi to by ani nebolo byvalo treba, lebo dievcata boli od prirody poslusnejsie a vtedy nenosili nohavice. Korbacom nas bila len mama, bol nahradou za otcov remen od nohavic.
Cela ceremonia trestu korbacom sa zacinala vystrahou (“Vezmem korbac = Odpasem remen”). Ked napomenutie nepomohlo, nasledovala “bitka”. Udery korbacom po chrbte, po rukach ci nohach. Zalezalo na tom, ako som sa branil. Podla stupna previnenia alebo maminho rozculenia sa riadila aj sila uderu a ich pocet. Dakedy stacilo, ze sme dostali korbac len zavonat s otazkou: “Cim vonia?” Ocakavala odpoved: “Bitkou.” Starsi odolnejsi brat si dovolil povedat, ze: “Remenom”. Iny telesny trest u nas neexistoval. Este treba povedat, ze korbac bol u nas strasiakom len tak do desiatich rokov. Potom sme uz boli zodpovednejsi, poslusnejsi, opatrnejsi. Facky, klacania, trstenica ci lieskovica mali miesto len v skole a uzili sme si ich dost a az kym sme neodisli z povinnej skoly. Ziacke knizky neboli, takze ucitelia nemohli trest prenasat na rodicov. Neexistoval ani “telefon na ochranu deti”, ktory by prijimal ponosy deti.
Nech sa deticky, sarvanci na mna nehnevaju, ze vytahujem na svetlo bozie davno zabudnuty korbac. Ja len spominam, ako sa nam volakedy “tazko zilo”. Chcel som len o par rockov omladnut. Pripominam vsak, ze aj dnes plati ta vecna pravda “Ohybaj ma mamko, dokial som ja Janko, bo ked budem Jano, neohnes ma mamo!”
Volaco strachu nikomu neuskodi.

Koloman Weiss

Spomienka na Bravacovo

Sestdesiat rokov, ktore uplynuli od Slovenskeho narodneho povstania, je prilezitostou zamysliet sa nad tym, co ludi privadzalo do povstaleckej armady alebo medzi partizanov. Nebola to tuzba po hrdinstve, ani po vyhodach, ako ich dnes podozrievaju najma ti, co mali k udalostiam tych cias velmi daleko. Vysoko si treba vazit kazdeho, co so zbranou v ruke vykrocil proti okupantom nasej krajiny. Tisice ich nastupili do boja a dalsie tisice tych, co ich podporovali, su dostatocnym dokazom celonarodneho vystupenia v SNP. Taka je historicka, neodskriepitelna pravda. Nase obete a vypalene dediny nema na svedomi Povstanie, ale nacisticka soldateska a jej fasisticki domaci prisluhovaci. Jedna z mnohych tragickych udalosti navzdy utkvela v pamati este mnohych dosial zijucich obyvatelov horehronskej dedinky Bravacovo.
Bola noc na 1. novembra 1944. Bravacovo, ucupene medzi kopcami, nespalo pokojnym spankom. V domoch sa nesvietilo, no ludia spoza tmavych oblokov s uzkostou sledovali, co sa vonku deje. Bolo pocut strelbu, ale nikto nevedel presne urcit kde. Kazdy sa bal co len vyzriet z domu, co ak odkialsi prileti gulka. Dazd lial ako z krhly. Hola Leniva zahalena do hustej hmly akoby svojim hustym zavojom chcela ukryt tych, co strazili pokoj – partizanov.
Horaren na Vyhonisku pod holou Leniva, v nej rodina horara Janka Holeka. V tej pochmurnej novembrovej noci rodinu vyrusila strelba dakde pri dome. Jedna gulka zabila strazneho psa Lesana, aby vrahovia mohli nerusene pokracovat v masakre. Jeden z nich vosiel do mastale, kde pobral vsetko zive, druhy vnikol do bytu horara hladat partizanov. Nenasli, zato horara odvliekli do Brezna na gestapo a manzelku s otcom zastrelili. Choru matku na posteli zdrapili za vlasy a vysmarili von oknom. V noci sa jej priam zazrakom podarilo doplazit do dediny. Horaren poliali benzinom a podpalili. V ohni vyhasli dva mlade zivoty ukrytych ranenych partizanov.
Kto mal na svedomi tento hrozny cin? Bandy Gonder, rodicia ktoreho – povodom Nemci – byvali v Benusi v miestnom pohostinstve. Z ich troch synov sa prave Bandy stal zbesilym gestapakom. Na koni jazdil po okolitych dedinach a sliedil po partizanoch. Braval so sebou Nemcov a gardistov. Bol postrachom celeho povstaleckeho Horehronia. Snoril po domoch, kde tusil, ze sa ukryvaju partizani a neludsky mucil cele rodiny. No dlho sa zo svojho vycinania netesil. Jedneho dna sa vybral do Cierneho Balogu. Nedosiel. Postarali sa o to partizani, ktori sledovali kazdy jeho krok. Ponize Gasparova pod dolinou Studeny ukoncila jeho zvrhly zivot partizanska gulka.
Dnes je Bravacovo uhladna obec. Ludia si postavili pekne domy, bezprasne ulice. Casto sa vraciam do tejto dedinky, kde sme sa po vojne s manzelom nastahovali do novovybudovanej horarne, polozit kyticku kvetov k pomniku, ktory postavili vdacni obcania Bravacova na pamat obeti fasistickych represalii. No ani nasa mlada generacia nie je nevdacna, ani lahostajna, len ju treba viest, prizvukovat jej hrozy vojny, ktoru sme my prezili. Preto sa obraciam na mladych ludi prave v tomto nepokojnom svetovom obdobi, aby nezabudali na utrpenie svojich otcov a dedov pocas vojny a nedovolili rozduchavat obciansku, narodnostnu ci nabozensku nevrazivost. Ved krasne sa da zit iba v pokoji a mieri.

Zlatica Dianiskova