17. AUGUST 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0433j.jpg (19606 bytes)

Vzacne obrazky:

Kto je tento mlady muz? Patril k rodine Bekyovej, Mendelovej alebo Skrovinovej?

Romanovy kronikar Milo Urban

(k 100. vyrociu narodenia)

“Orava bola a je rezervou tolkych veducich osobnosti v narodnom zivote. Oravsky charakter, zvlastna synteza zeme a duse, ludovosti a kultury, kraja a svetovosti. Oravec nezabludi. Ma svoje bytostne taziska, svoj domov ako vychodisko, ma svoj orientacny a metafyzicky bod” (L. Hanus).
Urbanov znalec a editor konstatuje: “Oravy sa nevzdal do konca zivota. Bola mu nevycerpatelnym zriedlom tem, drahym krajom, nad ktorym prehrmeli burky premien. Stal myslou i srdcom medzi svojimi, medzi chlapmi a zenami Oravy vo vojnach i mieri.”
Milo Urban patri k najvacsim predstavitelom modernej slovenskej prozy. Znamym sa stal este pred J. C. Hronskym, ked v roku 1927 ako 23-rocny vydal svoj prvy roman Zivy bic. Bolo to prve romanove dielo, ktore slovensky narod dvihalo do sirokej svetovej roviny, kde odkryvalo spolocnu ludsku problematiku. Slovenska dedina sa stava sucastou svetoveho spolocenskeho procesu a jej otrasy, bole a krivdy sa zapajaju do velkej europskej tragedie, ktora vznikla ako nasledok strasnej svetovej vojny (I. Kruzliak). Romanom Zivy bic Urban preslavil nielen seba, ale na svetovu uroven postavil i slovensku literaturu. Druhym jeho romanom su Hmly na usvite a tuto trilogiu uzatvara roman V osidlach (1940). Po tomto romane sa literarne odmlcal. Az v roku 1958 vychadza roman Zhasnute svetla a v roku 1964 Kto seje vietor. Svojimi romanmi – svojou slovenskou sagou – chcel byt kronikarom svojho casu, chcel podat svedecku vypoved o ludoch a dobe, ktoru prezival. A v prvych troch to aj dokazal – talentom i mravnym svedomim. Len potom, po 2. svetovej vojne, ked prekonal kratky exilovy pobyt v Rakusku, vazenie i prikorie mlcania a spolocenskej vyradenosti, akoby stratil rovnovahu svojho zraku.
V roku 1970 v Tatrane, v ktorom brezniansky rodak Gabo Rapos zalozil ediciu Pamati a dokumenty, vychadza Urbanova Zelena krv s podtitulom Spomienky hajnikovho syna. Toto memoarove dielo mozeme priclenit k Razusovmu Maroskovi a k Zbojnickej mladosti L. Ondrejova. Su to spomienky na krasne, aj ked chudobne detstvo chlapca a studenta v rodnej oravskej prirode. Druhou spomienkovou knihou bola knizka Kade – tade po Halinde s podtitulom Spomienky stratenca, ktoru napisal v roku 1970, ale vysla az v roku 1992. Nasledoval roman o povstani Zelezom po zeleze – napisany v roku 1973 (vysiel 1994). Jeho Zivy bic palili na hranici pomsty v Berline, Zelezom po zeleze nechali zamrznut v Bratislave. Tretiu knihu pamati nazval Urban Na brehu krvavej rieky – podtitul Spomienky novinara. Dokoncil ju v roku 1976 a vysla v roku 1994. Posledny, stvrty diel spomienok ma nazov Sloboda nie je spas s podtitulom Spomienky dochodcu a mala vyjst v roku 1996. Svojrazny Urbanov talent sa prejavil aj v novelistickej tvorbe – Vykriky bez ozveny, Jasek Kutliak, Dreveny chlieb, Za vysnym mlynom a ine. V novelach nechyba romanticky prvok, tajomna osudovost, konflikt postav a dramaticnost. Poviedku Za vysnym mlynom si na lieceni v Korytnici precitala pani Suchonova a poziadala muza, ci by ju nezhudobnil. Tak vznikla opera Krutnava.
Milo Urban sa narodil 24. augusta 1904 v Rabciciach, presnejsie v hajovni v Rovniach na upati Babej hory blizko slovensko – polskej hranice, kde prezil bezstarostne chlapcenske roky. Ludovu skolu navstevoval v Zazrivej, Oravskej Polhore, gymnazium v Trstenej a potom studoval na piaristickom gymnaziu v Ruzomberku. Toto po tragickej smrti otca pre nedostatok penazi nedokoncil. Zacas bol redaktorom Slovaka v Ruzomberku, potom uradnicil v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Od roku 1923 zacal studovat na Vyssej lesnickej skole v Banskej Stiavnici, ale znova pre nedostatok financii studium prerusil. Vratil sa do Spolku sv. Vojtecha, potom bol redaktorom Slovenskeho dennika v Bratislave, v denniku Slovak a napokon sefredaktorom Gardistu. V roku 1944 emigroval do Rakuska, potom bol vazneny v Glassenbachu, odtial ho eskortovali do Plzne, potom do Prahy a napokon do Bratislavy, kde ho v decembri 1947 sudili. V roku 1948 sa s rodinou prestahoval do Chorvatskeho Grobu a odtial sa do Bratislavy vratil v roku 1974, kde 10. marca 1982 zomrel.
Milo Urban pochadzal zo styroch deti. Jeho mladsi brat Ferdinand sa po otcovej smrti vydal do sveta, vyucil sa za krajcira, zil na Morave a po zenbe s Bozenou Strmenovou sa v roku 1941 pristahoval do Brezna, tu pracoval ako zamestnanec elektrarne. Tragicka udalost, ked sa v januari 1920 utopil otec Urban v rozvodnenom horskom potoku Vonzovec, bola pre citliveho Mila velkym uderom, z ktoreho sa len tazko spamataval. Matka sa druhy raz vydala, a tak Urbanovi pribudli dalsi dvaja surodenci. Milo Urban sa ozenil so Zofiou Panakovou a mali dve dcery a syna.
Na zaver zacitujme este z Milana Rufusa: “Tu dusu si zivot prisne odskusal. To, co prezil on, by maly duch sotva uniesol s takym pokojom a vyrovnanostou. Taketo osudy akosi prednostne poznacia tych, ktori svoj osobny udel spoja s nimi. Tam, kde ho tvrdohlavo zaradovali, vsak nepatril. Patril svojmu talentu. A podstatou talentu je ludskost. Bol teda hlavne clovekom. Chranme si jeho dielo. To dielo nesporne patri k vrcholom medzivojnovej prozy.”

A. Prepletana

Spominame

Tradicne kazdy rok na jar skraslujeme svoje zivotne prostredie v obciach. Pri tejto prilezitosti nezabudneme ani na hroby a pamatniky tych, ktori polozili za nas svoje zivoty. Crepiny granatov, min uz zhrdzaveli, ale hroby tych, ktori sa nedozili dneska, su ako nove.
Boli to krute dni, ked medzi Breznom a Valaskou nemecke vojska vybudovali priame palebne obranne postavenia. Nemci nasilne brali muzov z obce na zakopove prace, a to najma v nocnych hodinach, z ktorych sa mnohi nevratili. Dlhych sedem tyzdnov v zurivej minometnej palbe prezivala Valaska tazke chvile. Smutny bol pohlad na tazko ranenych a bolestnejsi na tych, ktori sa nedozili slobody. Pocas tohto tazkeho obdobia od vybuchov min horeli domy a hospodarske budovy. Az prisiel 6. marec 1945. Prebudili sme sa do krasneho dna. Rozhlaholili sa zvony, ludia vychadzali z pivnic, objimali sa od radosti, ze sa konecne zbavili fasistickych votrelcov. Co vsetko sme si slubili! Zit v laske a ucte jeden k druhemu, pomahali sme si telesne i hmotne vybudovat znicene obce. Dnes sa zamyslame, kde sa to vsetko stratilo. Kde sa zobrala tolka zavist, sebeckost a bezcitnost, ktora panuje medzi ludom?
My, ktori uz mame sediny na hlavach, nezabudame na hrozy vojny a prechadza nam mraz po chrbte, ked len pocujeme o nej. Tazko sa nam pozera na vyciny nespratnikov, ktori dokonca zapaluju i kytice pri pomnikoch padlych hrdinov, ku ktorym s uctou kladieme kvety na ich pamiatku. Nic im nehovoria mena vyryte na pomnikoch? Dokonca sa nestitia ani obtrhat tabule s menami padlych, ako sa to stalo vo Valaskej. Nech su vystrahou pre dalsie generacie.
Onedlho oslavime 60. vyrocie SNP. Cely svet, no najma Hitlerovou tretou risou utlacane narody s obdivom a uzasom hladeli vtedy na slovensky narod a so zaujmom a sympatiou sledovali jeho nerovny boj s presilou nacistickych nadludi. Ako len tych sestdesiat rokov rychlo uplynulo a zahladilo stopy strasnej odplaty krvilacnych nemeckych okupantov. Na partizanskych cintorinoch vyrastli a rozkosateli sa stromy, do zivota vkrocila nova generacia, ktora sa narodila uz po utiseni vichrice strasnej druhej svetovej vojny. Tych, co ju prezili, je uz malo. Musia ju mladym ustavicne pripominat. Nielen kvoli zasluzenej ucte a piete, jej nespocetnym obetiam, ale aj ako doraznu vystrahu pre buducnost.

Zlatica Daniskova

Tvoja zena

Tak tu sedi tvoja zena,
sklamana a opustena,
smutok jej chmuri oci,
z nemych ust krici.
Tak tu sedi tvoja zena,
celym svetom znasilnena,
celym svetom sklamana
a tebou zanedbana.
Tak tu sedi tvoja zena,
nositelka tvojho mena.

Ty zmenil si ju na cloveka,
teraz od teba uteka.
Ved je to tvoja zena!
Tak preco je tak opustena?
Tak preco hryzie ju bolest

a trapi ta tvoja lest?
Uz nesedi tu tvoja zena.

Odisla, celkom zmenena.
Rozluc sa s nou, ubohou,
nehladaj ju, bojuj so sebou!

Katarina Auxtova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT