Vzacne obrazky: Spomienka na tuto mladu zenu pretrvavala v rodine kuratora S. Skrovinu. Nikto si uz nepamata, o koho ide. Nespoznavate ju?

Koniec prekrasnych sestdesiatych rokov

(spomienky knihomola)

Boli sme partia chalanov - recesistov. V duchu vtedy oblubeneho sloganu Kto nepracuje, nech neje, rodicia zavaleni pracou len tazko zvladali nasu celodennu vychovu. Nezostavalo im ine, iba tajne dufat, ze kedysi zasiate krestanske zrnko odola rozmahajucemu sa plevelu. Pravdaze, spociatku sme chodili aj na hodiny nabozenstva, ale neskor ich v skole nahradil nacvik na ,,celostatnu spartakiadu". Dnes mozem povedat, ze vo vacsine pripadov sme predsa len odolali. Nase vylomeniny spravidla neprekrocili onu pomyselnu hranicu rodicovskej moralky, o to castejsie vsak narusali dobove pravidla hry. Priznam sa, malo to pre nas vtedy svoje caro.
Od malicka, vdaka priaznivej rodinnej atmosfere, som rad a vela cital. Snahu skoly presvedcit nas o tom, ze existuju knihy povinne a ine - zakazane, brakove, som nechapal. Do tej druhej zaradovali ucitelia najma kovbojky, indianky a detektivky. Sami uznate, ze toto zakazane ovocie, chlapcenskemu srdcu take blizke, nam prenaramne zachutilo a vynalozili sme mimoriadne usilie, aby sme sa k nemu dostali. V dome kamarata Ondra nas cakal poklad. Otcova truhlica s napisom Ondrej V. kachliar, po vrch naplnena zositovymi vydaniami Rodokapsov a Modromov (pozn. Romany do kapsy, Moderne romany). A tak po skolskom ,,povinnom" citani kniziek Jano, Cenkovej deti, Ivkova biela mat, prisli na rad Gypsyho tri lasky, Sest hrdinov z Nome a Ranc K v kruhu. Chcem podotknut, ze v tom case som uz mal preluskane vsetky dostupne Verneovky, tvoriace zlaty fond mojej detskej kniznice, ako aj mnozstvo inych zaujimavych kniznych titulov. Bolo pre mna zadostucinenie, ked neskor zacali vychadzat zosity z edicie Dobrodruzne romany a uhladne leskle knizocky z edicie Mala kniznica. Tu mi napada recept pre kolegov - pedagogov, lamentujucich nad stratou zaujmu deti o citanie knih - zakazte im citat! V nasich skolskych casoch vdaka takemuto zakazu citali knihy aj repetenti.
Spomienky na stredoskolske studia su opat spojene s pisanym slovom. Citali sme mesacnik Mlada tvorba, v ktorom ziskali literarne ostrohy takmer vsetci, ktori u nas v tejto oblasti nieco znamenaju a znamenali, casopis MY, tyzdennik Student, popularnu Svetovku (Revue svetovej literatury), Smenu a dalsie. Nad nimi vsetkymi vsak ,,tronil" bezkonkurencne najlepsi a myslim si, ze doteraz neprekonany Kulturny zivot. Atmosfera v breznianskej SVS-ke v tom case bola jedinecna, najma vdaka vtedajsiemu pedagogickemu zboru. Da sa povedat, co pedagog - to osobnost. Ak doteraz spominam na hodiny slovenskeho a ruskeho jazyka, tak najma vdaka panom profesorom Ladislavovi Bartkovi a Ivanovi Gallovi. Neviem, ci sa to vtedy uz ,,mohlo", ale ich hodiny boli hodinami tvoriveho dialogu a popri mojich rodicoch to boli prave oni, co ma voviedli do carovneho sveta pisaneho slova, ale aj zdokonalili v ,,citani medzi riadkami".
Boleli nas oci od pozerania filmov. Nikdy nekonciace rozhovory o filmoch reziserov Bergmana, Bondarcuka, Cuchraja, Felliniho, Godarda, Viscontiho, Wajdu. Brezniansky vynikajuci filmovy klub, ktory uvadzal Jan Grexa. Obcas sa pytam, preco ten, dnes uz takmer nepochopitelny zaujem? Mozno preto, ze tento druh filmov predstavoval akesi dokoran otvorene dvere do pre nas dovtedy neznameho a rezimom tabuizovaneho sveta.
Neskor uz ako vysokoskolaci, vacsinou len v case prazdnin a sviatkov znovu sa schadzame k druznej debate. Vzhladom na nas uz ,,pokrocily vek" literaturu predsa len z casu na cas nahradi liter a tura. Ale opat je o com hovorit. Odstartoval to zavality muzik s lesklou plesinou, ktory jedinym zdrvujucim prejavom zhodil z piedestalu batusku Stalina. Nikita Sergejevic - o nieco neskor zhodili z piedestalu aj jeho. Slovami basnika - tato doba bola tehotna udalostami. Doktor Husak po prichode z vazenia prepisuje dejiny Povstania, v Brezne na oslavach rehabilituju velitela partizanov Bielika, o nieco neskor prezident a prvy tajomnik krajiny pri navsteve Matice vraj dostane zaucho ... Do Brezna sa prichadza ,,zasit" pred zvedavymi zrakmi policajtov lider bratislavskych beatnikov Jirka Stastny. Rozprava nam ,,U Biresov" o Allenovi Ginsbergovi a happeningoch. Prestavame sa strihat a po meste chodime obuti v teniskach alebo bosi. Je to zazrak. Dozvedame sa nove fakty o studentskej strahovskej ,,svieckovej demonstracii", pise sa o tom, co nam rodicia uz davno tvrdili - ze Poliakov v Katynskom lese nevyvrazdili nemecki fasisti, novinarov zaujima, ako mohol vypadnut z okna minister Jan Masaryk. Vyfackaneho prveho tajomnika nahradi vo funkcii usmievavy skokan do vody. Knihy, knihy, knihy - zrazu ich je vsade a jedna zaujimavejsia ako druha. Su take lacne, ze cestou z fakulty do studentskeho internatu si ich kupim naraz aj pat.
A potom, v jeden teply augustovy vecer pozerame v telke zaujimavy film rezisera Nemca O slavnosti a hostech a nadranom su tu. Nezvani, hrkocu ulicami v zelenych maringotkach a pre mnohych z nas sa dolezitejsim ako skokan do vody stava spievajuci Karel Kryl. O rok na to, 24-rocny pisem nieco, co asi tazko nazvat versami, su to skor vykriky hnevu a zufalstva: ,,Jarny dazd tazko zmyva zo stien septembrovy sneh. Noc co noc susedkino dieta krici zo sna - mama, tank! (Opity ujo bol zly a preto mu tank presiel cez rozum). Analfabeti nutia pouzivat slovnik cudzich slov. (Draha mamuska, vcera som sa prvy raz oholil a ozaj nedavno tu zas jedneho upalili). Kazdu chvilu cakame dalsiu zasielku skumaviek, pretoze vysiel zakaz schadzania sa vo dvojici. Na vsetko sme si zvykli, len jedno ma - uvedomeleho trapi: Budu z tych deti dobri zoldnieri?"
Poslednou knihou, ktoru som si v tom roku kupil a ktora stala za to, bola Doktor Zivago od Borisa Pasternaka. V jeho domovine vysla az o dvadsat rokov neskor.

Peter Navoy

Zrniecko z velkeho sila...

Treba milovat mrtvych a mysliet na zivych. (K. Konrad)

Slovo milovat vymenme slovom spominat a hned sa vynaraju ludia, ich zivotne pribehy, poznali ste ich, vaznost ste im preukazovali, ale priskoro sa pobrali na miesta ticha na pokraji dediny, mestecka.
Ubehlo vari dvanast rokov odvtedy, co sme spolu pri mne v obyvacke sedeli, lyzickami sme si otacali vonavu “jacobsku” a hovorili sme najma o ucitelskych “staciach”. Obaja ucitelia dochodcovia, takze casu dost aj na “konicky”, ktore v case nudy ludia v rokoch tieto cesu, popisuju, vselico vymyslaju, slovom kratia si chvile denne i nocne.
Ako prvy som zacal hovorit o konickoch – zalubach. Chvalim sa pred hostom, ze sem – tam nieco zosnujem do regionalnych novin Horehronie, spekulujem nad hadankami v Relaxe, hodne citam a v zahradke na Cachove vytrhavam burinu spomedzi petrzlenu...
Moj host, bol nim Juraj Bosko (1913 – 1996), rodak zo Zahoria na Povazi, ale od roku 1948 sa natrvalo usadil v Brezne ako ucitel a osvetovy pracovnik, vytiahol z tasky kopku popisanych papierov, povedal: “Pozri sa na to... Prelistuj... Dve – tri vety k tomu mozes povedat teraz... Tie dalsie dopovies pri mne. Pri kave, ale aj...”
Priznavam. Oci sa mi rozsirili, lebo to, co som mal v rukach, boli (a su aj) verse s titulkom V rodisku Kukucina na Orave. Listujem, zistujem, ze ide o podchytanie udalosti v dedinke Jasenova, tam prave J. Bosko ucil, od roku 1940 az po piaty april 1945.
Udalosti odohravajuce sa v oblasti Dolneho Kubina najma od augusta 1944 az po oslobodenie kronikarsko – versovanym sposobom, den za dnom J. Bosko zaznacoval. Stretnutia vazne, smutne, hrdinske, ludske, vynaliezave... Vlastne taky isty pohyb bol v okoli B. Bystrice, Brezna, Zvolena...
Po rokoch opat beriem do ruk autorove versovane myslienky, aby som s jeho mlkvym suhlasom pozdravil jubilujucu sestdesiatku SNP. Zistujem, ze J. Bosko bol i clenom RNV v Jasenovej, takze niet sa co divit, ze tie krusne casy rozcarovane vplyvali na citlivu dusu. V praci na jeho Kronike nezabudal ani na mohutny Choc, jeho okolite hory. Verse o nom zhudobnil. Uvedme ukazku:
Hej, ty nas Choc lesnaty,/ty si nasim hradom./Hej, ty nas Choc vysoky,/tys´ nasa ochrana./Zbran sa uz zaleskla/v rukach partizana.../Hej, ty nas Choc tajomny,/mas mnohe jaskyne./V nich i v najvacsich mrazoch/clovek nezahynie.../Hej, ty nas Choc, si dobry,/cut Katusi vravu,/sloboda uz kraca/na nasu Oravu...
Prelom rokov 1943 – 1944 zachytil v sto versikoch. Vycitame z nich, ze i na Orave ludia ruky k priprave SNP prikladali. Aj takto: Baca Kutlik na salasi/ruskych partizanov choval./”Medved” zbojnik, ovce plasi,/sem – tam jednu skonzumoval./A obcania to uznali,/k masu i chlieb posielali.../Nad horami v noci tajne/svetla ziaria, zvesti letia/a junaci v noci, vo dne/k horam idu, ohne svietia...
A ked sa presunieme do septembra 1944, kedy sa uz vyskytuju ostre stretnutia s Nemcami, tu pomaha ludska lstivost, rozvaznost rozumu, cinov: Na ceste cez Vysny Kubin/viezol Vojtech vrecia muky./Snad vytratil z razvory klin./Zadok z voza – hrozne muky -/lezi, vrecia popadali/a okolo Nemci stali.../”Ludia dobri” – pomahajte,/zlozit mi voz. Nakladajte./Ved tu muku pre vas veziem,/do obchodu, sam ju neziem!/Vtedy Nemci ako panom/nakladali partizanom...
Ako vsade, aj na Orave mesiace v zacinajucom roku 1945, boli velmi rusne. Ludia vsak prejavovali jednotu, tuzbu po slobode, pocitali dni, kedy vitazne zaspievaju katuse. Den prisiel a autor ho pripomina takto: Za chvilu uz bolo vidiet/v obci Cervenu armadu./Kazdy mohol dobre vediet,/ze mier uz prebera vladu./Prisli piateho aprila,/slobody to krasna chvila...
Juraj Bosko, hudobnik – skladatel konci svoje versovane spomienky piesnou. Znie: Piesne tejto hlas/zalet v siru dial,/ze chceme stastne zit,/viac nepoznat zial./Na celej zemi/nech je jeden ciel -/volnost a sloboda/a tak vecny mier.
Nasleduje refren a dalsie myslienky piesne. Riadky, ktore ste si precitali, su len jedinym zrnieckom z velkeho sila ludi povstaleckych dni.

Stefan Giertl

Kedy priletia anjeliky na budovu evanjelickej fary v Brezne?

V poslednom dvojcisle Horehronia 50 – 51/2002 z 18. decembra 2002 ma zaujal clanok Milana Kovacika Neda sa prehliadnut. Pre ozrejmenie pamati dovolte mi z neho zacitovat: “Ten, kto ma toto miesto rad, s lutostou zaspomina na prekrasne postavicky anjelikov na prieceliach strechy evanjelickej fary. Ze ohrozovali chodcov? Co vsetko ohrozuje, dokonca aj svedomie a je na povodnom mieste. Namiesto opravy – devastacia!” Rozhodol som sa o evanjelickej farskej budove obsirnejsie napisat a vniest svetlo do jej zivota.
Pred realizaciou vystavby evanjelickej poschodovej fary v Brezne v rokoch 1876 – 1877 projektant v spolupraci s architektom vyprojektovali stavbu v barokovom slohu. Brokova architektura pritahuje, je citovo mocne posobiva, strhujuca. Niekedy prinasa aj drsnost a inokedy oslnuje leskom krasy a obdivu. Tieto prednosti mali pred ocami odbornici. Chceli obohatit brezniansky evanjelicky zbor a krasne stvorcove namestie v Brezne o dalsi architektonicky klenot, o poschodovu faru. Na celnej strane na podstavcoch strechy, nad obidvoma vchodovymi branami boli instalovane dve sosky anjelikov, ktore nadherne skraslovali budovu a zvyraznovali jej barokovy raz.
Pre ziskanie objektivneho pohladu o fare, o dominante namestia, sa vratme do davnejsej a nedavnej minulosti. Evanjelicka fara, to je kus historie, priaznivej aj nelutostnej, ako v zivote cloveka a spolocnosti. V roku 1883 postihol faru poziar. Cirkevnici museli vynalozit mnoho energie, obeti, financnych prostriedkov na jej znovuzrekonstruovanie, co bolo uskutocnene aj vdaka velkemu financnemu prispeniu vedenia mesta Brezna.
Dalsou negativnou kapitolou bolo obdobie roka 1963, kedy cast farskej budovy pripadla Bytovemu podniku mesta Brezna a neskor presla do uzivania skoly pre zenske povolania. Administrativnou dohodou o prevode spravy narodneho majetku c. 44/60 a hospodarskou zmluvou c. 1/88. Treba zdoraznit, ze skolstvo uvazovalo o vyuzivani aj celej vychodnej casti budovy, po prislusnom postupnom zrekonstruovani na triedy a internat, preto boli z budovy vystahovani najomnici. Mestske organy na zaklade vymeru na byt c. j. MHODPS – 2574/86/S z 21. augusta 1986 odsuhlasili nastahovanie nevitanych najomnikov – jednej rodiny, ktori ju s brigadnickou pomocou dalsich rodin nacisto zdevastovali. V takomto zdevastovanom stave od 6. marca 1992 rozhodnutim Okresneho sudu v Banskej Bystrici presla cast evanjelickej fary spat do vlastnictva evanjelickeho cirkevneho zboru. No to este nebol koniec historie. Dna 11. februara 1993 doslo k unahlenemu vkladu budovy a pozemku za podpriemernu cenu, vratane pozemoknizneho prevodu do Slovenskej polnohospodarskej banky v Bratislave. Vsetko za vidinu dividend ocakavanych vedenim evanjelickeho cirkevneho zboru. Bol to velmi velky rizikovy krok, zvlast preto, ze sa banky dostavaju do bankrotov jedna za druhou.
Po niekolkorocnych rozporoch sa cast fary vratane pozemoknizeho prevodu v devastovanom stave vratila spat evanjelickemu cirkevnemu zboru, a to na razny zakrok vedenia Zapadneho distriktu. Takto je mozne v sucasnom obdobi jednoznacne konstatovat, ze sa evanjelicky cirkevny zbor vyhol pripadnemu bankrotu penazneho ustavu, a tak aj uplnej strate budovy.
Nelutostna historia fary vsak pokracovala dalej. Na zakrok Slovenskeho pamiatkoveho ustavu, Krajskeho strediska v Banskej Bystrici a Obvodneho uradu v Brezne zo zaciatku roka 1996 doslo ku tlaku na vedenie evanjelickeho cirkevneho zboru na urychlene zrekonstruovanie zdevastovanej fary, pretoze vzhlad budovy spatil namestie a vstupnu cast do mesta. Budova bola miestnym stavitelom rekonstruovana po zdevastovani a tiez bola uskutocnena jej modernizacia vratane vymeny instalacii, kurenia a ineho, co si vsak malokto vsimol – bez instalovania styroch sosiek anjelikov na streche budovy. Treba kladne hodnotit vedenie stavebnej firmy, ktore prejavilo zaujem o instalovanie sosiek anjelikov na povodne miesto. Existovali vsak dovody, ktore instalacii zabranili.
Vynasnazim sa vysvetlit vynatok uvedeny v uvode tohto clanku. Slovo devastacia povazujem za velmi prisne pouzite. Prva generalna oprava sosiek bola urobena neodborne. Zavinila rychle zvetranie sosiek a ich rozklad. Cast anjelika spadla na chodnik. Tato bezpecnostna situacia dala podnet na demontovanie anjelikov z podstavcov a ich premiestnenie z budovy fary, co uskutocnila domova sprava mesta a mestske osvetove stredisko. MOS pozvalo pracovnikov Pamiatkoveho ustavu z Bratislavy na posudenie dalsej generalnej opravy. Oprava by si bola vyziadala 30 tisic Kcs (05/1988). Vsetko teda zamrzlo na financnych prostriedkoch. Evanjelicka cirkev, ani odborne utvary mesta financne prostriedky na tento ucel nemali a dosledok? Dve sosky anjelikov je mozne opravit a dat do povodneho stavu a na dalsie dve by museli byt vyhotovene formy.
Verejnost ma pravdu v tom smere, ze budova a namestie su ochudobnene o krasnu pamiatku a doslo k naruseniu barokoveho razu budovy a namestia. Tento stav by nemal zostat natrvalo. Na oprave sosiek a ich instalacii by mali trvat: pamiatkovy ustav, verejna sprava a tiez evanjelicky cirkevny zbor, lebo budova je zaradena medzi pamiatkove objekty, ktore su chranene.
Povsimnutiahodne su aj naklady a vyska uveru na rekonstrukciu zdevastovanej fary a jej modernizaciu. Nie je nizka a bude sa splacat dvadsatpat rokov. Organ, ktory vydal vymer na byt, vtedy patriaci skolstvu, nesie hlavnu zodpovednost za devastaciu budovy a ako mi je zname, nevynalozil ani minimalne usilie pomoci pri uhrade aspon minimalnej casti nakladov. Prakticky je najviac ukrivdeny evanjelicky cirkevny zbor v Brezne.
Na zaver je nutne zvyraznit, ze za uplynulych stotridsat rokov prezil evanjelicky a. v. cirkevny zbor s farskou budovou slnecne, mrakave, burlive aj smutne obdobia. Zanechali hlboke rany, ale cas ich zahojil, odstranil bremena na tele aj dusi. Dovolte mi vyslovit presvedcenie, ze ho uz nebudu prenasledovat take uskalia, ako za uplynulych strotridsat rokov, ale nastane duchovne aj materialne oteplenie, ktore je v sucasnosti velmi ziadane a prepotrebne.

Oto Baldovsky