Lenka Haluzkova, na materskej dovolenke, Brezno:

- Myslim si, ze ja nie som poverciva, ale ked najdem stvorlistok, pomyslim si, ze mozno budem mat stastie. V detstve som sa vsak chytila za gombicku, ked som na ulici stretla kominara. Nie je zle, ked ludia veria poveram.

Mgr. Olga Cizova, podnikatelka, Brezno:

- Som poverciva. Ked zbadam mnisku, spravim dva kroky dozadu. Robi mi dobre, ked je piatok trinasteho a mozem si povedat: Daj pozor na veci. Ked vidim prechadzat ciernu macku cez cestu, zabrzdim a dalsie auto ma musi obist. Tesi ma takto sa hrat s povercivostou.

Lucia Laurincova, studentka, Bravacovo:

- Zalezi to od situacie, aku mam naladu. Niekedy verim, niekedy nie. Ale dalo by sa povedat, ze viac-menej skor nie. Ak to suvisi so stastim, vtedy si poviem, ze dobre, stastie by mohlo prist. Ale ked ide o nestastie, poviem si, ze to nie je pravda. Asi tak. Povercivost je kazdeho osobna zalezitost.

Emilia Dejmekova, zdravotna sestra, Brezno:

- Som poverciva. Ked vidim kominara, chytim sa za gombik. Ked zbadam stvordatelinku, zoberiem si ju. Ked je dobry horoskop, verim mu, ale ak je zly, neverim. Verim, ze v piatok trinasteho sa moze nieco stat a v tento den radsej nerobim nic rizikove, som opatrnejsia. Prekaza mi aj cierna macka, radsej pockam, nech cez cestu prejde niekto druhy, alebo sa vratim.

Jana Sevcikova, studentka, Brezno:

- Vobec nie som poverciva. Uznavam stvorlistok ako symbol stastia, ale ine povery absolutne nie. Myslim si, ze povercivost nie je bohvieco. Mali sme ciernu macku, ktorej ludia ublizovali, podla mna to nie je spravne.

Zita Cillikova, dochodkyna, Brezno:

- Trochu som taka, ze verim. Nieco na poverach bude. Pride nestastie aj stastie.

Jaroslava Mondlova, dochodkyna, Brezno:

- Kominara dnes uz nevidno a nemam to stastie, ze by som nasla stvordatelinku. Takymto poveram neverim. Uz som z toho vyrastla, za mladych cias sme sa chytali za gombik, ked sme videli kominara.

(ng, ma)

Kam patria ojazdene pneumatiky?

Jesenne a zimne mesiace prinasaju obdobie hmiel. Aj v tychto mesiacoch plati zakon o likvidacii odpadu. Vo firme na Zeleznicnej ulici v Brezne si vsak mylia palenie jesenneho listia s palenim ojazdenych pneumatik. Zapach, ktory sa pred rokom z dvora firmy siril do okien bytu na SLN, kde byvam, jednoznacne mojmu nosu naznacoval, ze ide o zapach zhorenej gumy, ktora tam horela niekolko hodin. O tom, ako potom zapacha bielizen vyvesena na balkone, ani nepisem.

(jr)

Sprava o stave nasej zivotnej urovne ocami dochodcu,

alebo ,,zimny stadion" este raz

Nedavna informacia z vecerneho televizneho spravodajstva, ktoru nam sprostredkoval pan premier, mala v nas vyvolat radostne emocie. Oboznamil nas totiz s pozitivnym konstatovanim Svetovej banky, ze sme sa stali najreformnejsou krajinou sveta. Vdaka pocetnym reformam sa vraj nasim podnikatelom vyrazne zveladili majetky, zvysila celkova uroven a tym aj zivotna uroven celeho naroda. Neviem, ktorych podnikatelov mala Svetova banka na mysli, ale velku vacsinu tychto horehronskych pravdepodobne nie.
Hoci uz niekolko rokov nebyvam v Brezne, stale sa zaujimam o jeho osud, pretoze tu zije moja najblizsia rodina. Vdaka internetu si mozem pravidelne precitat tyzdennik Horehronie, s pomocou ktoreho mapujem napredovanie (?) rozvoja tohto regionu.
S udivenim konstatujem, ze uz niekolko rokov byva jeho pravidelnou temou ,,zimny stadion". Najprv si kompetentni ako horuci zemiak pohadzovali zodpovednost za neuskutocnenie jeho dostavby a teraz sa dozvedam, ze stadion sa stal prioritou. Citujem: ,,Na prvu etapu tejto investicnej akcie je zatial vyclenenych 33 milionov korun a mesto urobi vsetko pre navysenie prostriedkov z dalsich prijmov mesta v buducom roku."
Clovek neznaly pomerov by mal dojem, ze v Brezne sa nachadza masivna liahen adeptov kanadsko-americkej NHL, alebo nasi hokejisti neohrozene kraluju na vrchole slovenskej hokejovej ligy. Nikoho sa nechcem dotknut, hokej mam velmi rad, ale maju rovnake sance aj ostatne sporty v tomto okrese?
Plavaren je uz niekolko rokov nevyriesenym problemom a o ostatnych sportoch ani nehovorim. Pred casom ma v Horehroni zaujala iniciativa Mgr. Vladimira Libica na premenu dopravneho ihriska pod Baldovskym mostom na akesi sportovo-dopravne centrum pre mladez a siroku verejnost. Snaha bola, zostalo vsak ticho. Mesto vraj pozaduje od organizatorov tejto myslienky 28 tisic korun rocne za prenajom tohto ihriska. Absurdne! Mladez sa bezcielne tula po uliciach, alebo sedi pri pocitacoch, ale podpora snah o ich premiestnenie na sportoviska je nulova.
Kolko obyvatelov tohto mesta vyuzije zimny stadion? Niekolkokrat som sa bol v zime s vnukmi na tomto stadione korculovat, ale navstevnost bola velmi slaba. Vysmechom je informacia, ze podla projektu bude mat stadion kapacitu 2500 miest. Naco? Kapacita byvaleho klubu - kina Mostar je niekolkonasobne nizsia a ani pri premiere najnovsich filmovych trhakov nie su schopni prevadzkovatelia ju naplnit. Pri tych cenach za listky a bezproblemovom fungovani videopozicovni sa ani niet co cudovat. Som castym navstvnikom aj inych kulturnych podujati (divadlo, koncerty) a videl som, ze zaujem verejnosti je maly. Kinosala vzdy zivala prazdnotou, v lepsich pripadoch bola naplnena do polovice.
Komu tak velmi zalezi, aby (na nase pomery) astronomicka suma z rozpoctu mesta isla na nerentabilny projekt zastresenia zimneho stadiona?
Spytajte sa na nazor: rodicov deti, ktore sa nemaju kde hrat, lebo niet atraktivnych detskych parkov, hojdaciek, pieskovisk; obyvatelov okrajovych casti mesta, ktorym technicke sluzby v zime nepravidelne pluhuju cesty; obcanov, kazdorocne ohrozovanych povodnami z neupravenych vodnych tokov; dochodcov, ktori v zime riskuju zdravie na chodnikoch s tabulou s napisom ,,chodnik v zime neudrziavany"; alergikov, ktori v lete trpia vdaka nedostatocne pokosenym plocham; motoristov, ktori si nivocia svoje tazko nadobudnute tatose na rozbitych cestach; smutiacich pozostalych, luciacich sa so svojimi neboztikmi v podchode cintorina a vsetkych ostatnych ludi, ktori poctivo platia dane, aj nekrestanske poplatky za odvoz odpadu: Co by oni urobili s milionmi urcenymi na dostavbu zimneho stadiona. No comment.
Tak co, este stale sa nam chce korculovat? (Sankovat sa uz neda, postavili nam tam novy hypermarket. Hura, budu akcie!)

(jk)

Krasna dovolenka dochodcov

Brezniansky klub dochodcov zorganizoval v dnoch 10. – 19. septembra pre svojich clenov autobusovy zajazd na ostrov Brac, ktory je treti najvacsi v Jadranskom mori a zaroven najvyssi zo vsetkych ostrovov. Ma okolo dvadsat miest a niekolko letovisk a medzi oblubenymi je Supetar, malebne mestecko s najznamejsim letoviskom na ostrove. Na tomto prekrasnom ostrove svieti slnko tristo dni do roka.
Priamo v prirode, obklopeny vonou borovic a sumom mora, v upravenom parku a s plazou v bezprostrednej blizkosti, nedaleko komplexu sportovisk a centra mesta je situovany hotelovy komplex Pliva, z ktoreho na skok priamo na brehu mora je plaz, sport i zabava a pritom si zachovava svoje sukromie a pokoj.
V tomto stredisku sme zazili krasne chvile plne pohody, slnka, pocuvanie hudby mora, okusili liecivu silu Jadranu na tele i na dusi. Priamo pred strediskom strkovita plaz s piescitym dnom, s borovicami a plochy na slnenie. Vecery sme si sprijemnili spolocnou zabavou, tancom, hudbou Editky Weisenpacherovej na ustnej harmonike, spevom Marienky Precuchovej, vtipmi Marienky Medvedovej, ako aj nezanedbatelnou gymnastikou vo vode vedenou Bozkou Omiliakovou. Boli sme aj na fakultativnom vylete lodou riekou Cetina do mestecka Omis, kde sme obdivovali nadhernu prirodnu sceneriu. Nedaleko Supetaru v mestecku Selce dlhe roky zil a posobil ako lekar a cerpal namety pre svoje diela znamy slovensky spisovatel Martin Kukucin.
Za prezite prekrasne a nezabudnutelne dni na ostrove Brac dakujeme veducej klubu dochodcov Bozke Pobisovej, ktora tento zajazd zorganizovala prostrednictvom cestovnej kancelarie. Podakovanie patri aj primatorovi mesta Ing. Jaroslavovi Demianovi a riaditelovi Mestskeho kulturneho strediska Mgr. Jaroslavovi Surinovi, ktori nam tuto dovolenku priali a drzali nam palce, aby sme si ju uzili v prospech nasho zdravia.

Anna Stanislavova

Kam speje skolstvo v Slovenskej republike

Slovenske skolstvo je na chvoste OECD, konstatuje sa vo vysledkoch studie tejto organizacie, ktora zdruzuje 30 najvyspelejsich ekonomik sveta.
Cuduj sa svete, vsetci o tom vieme a vie o tom aj ten najdolezitejsi clanok skolstva – ministerstvo a jeho hlava – minister. Aku reakciu vyvolala tato studia medzi zodpovednymi za uroven kvality vychovy a vzdelavanim mladych ludi? Hladam reakciu v mediach, dozvedam sa, ze ani pre MS SR nie su tieto udaje novinkou, minister ziada vladu o navysenie rozpoctu na rok 2005, upozornuje na to, ze stat dava na vzdelanie malo (v roku 2004 len 3 % HDP).
Co ale pomoze toto volanie do vetra?
Stat sa brilantne zbavil zodpovednosti za chod skol a desattisice vysokoskolsky vzdelanych ludi. Nech sa o to vsetko postara samosprava. Ked nedostane tolko financnych prostriedkov, kolko potrebuje na obnovu zdevastovanych budov, ked normativy na ziaka nestacia pokryt prevadzku skol a mzdy zamestnancov, ked pocet ziakov v triedach stupa, nedelia sa na skupiny, ako by sa mali, porusuje sa bezpecnost prace, len aby sa usetrili nejake korunky na vodu, plyn, elektrinu a to este nehovorim o zatvarani jedalni, domov mladeze, vtedy sa hromy – blesky zosypu na hlavu starostov, primatorov ci skolskych sefov VUC.
Ved kantor je clovek, ktory vsetko znesie, skloni hlavu, na chrbat si nalozi dalsie vyucovacie hodiny, len aby nejako zabezpecil svoju rodinu. Cez volne poobedia, vikendy a prazdniny hlada dalsiu pracu – to je jeho oddych, tam travi cas, ktory by mohol venovat priprave do skoly.
Podla studie je priemer OECD na ziaka zakladnej skoly 4819 dolarov, na ziaka strednej skoly 6688 dolarov. U nas tieto cisla su alarmujuce: 1252 a 1879 dolarov. A co plat ucitela s 15-rocnou praxou? Priemer OECD prepocitany podla poctu hodin, ktore ucitel oduci, je v zakladnych skolach 38 dolarov za hodinu a v strednych skolach 54 dolarov. U nas je to 9 a 10 dolarov, pre porovnanie v Cesku 21 a 31 dolarov, v Nemecku 57 a 74 dolarov.
Pomaly sa zacinam hanbit povedat, ze som ucitel, ze som sa cely svoj doterajsi zivot vzdelaval, posluchal a riadil sa niekedy az nezmyselnymi nariadeniami. Ucitel, ktory si svojim platom nedokaze zabezpecit rodinu, dokonca ani dostatocne vysoky dochodok, aby som si aspon v tomto veku mohol oddychnut a nehladat dalsiu pracu na prezitie.
Neplacem, nenariekam, len konstatujem, ved som ucitel. Ale dokedy, kolegyne a kolegovia budeme mlcat, dokedy budu s nami manipulovat tak, ako im to vyhovuje, kedy presvedcime rodicov, aby nas podporili v usili dostat skolstvo ekonomicky tam, kde kedysi bolo? Kedy sa skolske odbory konecne zobudia a urobia to, co pre zamestnancov skol urobili napriklad vo Francuzsku?
Zabudli nasi politici na svoje studia, zabudli, ze aj oni presli rukami ucitelov, zabudli, kolko pomocok dostali, ako boli vybavene odborne ucebnice, telocvicne, laboratoria, dielne, ake vedlajsie aktivity skola mohla uskutocnovat? To vsetko bolo tiez z nasich dani, ale bolo to pre vzdelanie vsetkych mladych ludi, aj pre vas, pani politici.

Kam to spejeme?

Ing. Jan Pampurik