Vzacne obrazky: Nespoznavate tuto zenu? Jej fotografia pochadza z rodinneho archivu kuratora ev. a. v. cirkvi S. Skrovinu.

Povstalecke Brezno

Hoj, mor ho! detvo mojho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a co i tam dusu das v tom boji divokom:
mor ty len, a vol nebyt, ako byt otrokom.
(Samo Chalupka: Mor ho!)

Tak nas nazyvaju za povstania. Teda povstalci sme. Pocujte nas, na druhej strane! Ano, sme povstalci, lebo mame svoj narod radi, milujeme svoju demokraticku Ceskoslovensku republiku, chceme socialnu spravodlivost a najma chceme pokoj pre seba, pre svoje deti a detne deti. My zertvujeme, trpime, my bojujeme, ale i v tom boji sejeme mier, aby nasi potomkovia mali co zat.
Marne nam kuvicie hlasy vyhadzuju na oci: “Bolo vam zle? Mohli sme vsetci vyckat, az sa vojna prevali popri nas!”
Nuz nie, nebolo nam najhorsie, v porovnani s ostatnymi narodmi europskymi. Ale co by bolo s nami, keby Nemci mali este moznost vojnu vyhrat? Vitazna nemecka cizma zgniavila by nas prave tak, ako gniavi nasich vacsich bratov: Rusov, Poliakov, Cechov, Ukrajincov, Srbov... A potom – i zlata klietka je predsa len klietkou. My chceme byt slobodni osobne i narodne a sme za socialne reformy. Mame co jest, je pravda, ale ani ten chlieb tak nechuti, ked vidim, ze brat moj slovansky hynie hladom a v koncentracnych taboroch.
Cakat s rukami v lone, az sa vojna prevali, a potom si sadnut na lavicu obzalovanych spolu s Nemeckom, Japonskom, Madarskom? Keby Trnava, Zilina, Bratislava, Presov, Levoca, Trebisov a vsetky ostatne slovenske mesta boly urobily to, co urobilo povstalecke Brezno, hrozy vojny boly by uz za nami.
I preto sme povstali, lebo nemienime byt iba cislicami v Hitlerovom zapisniku.

Z dennika A. Schustera, 16. septembra 1944

Takto komentovala priebeh a reagovala na situaciu vzniku SNP regionalna tlac z 2. septembra 1945, kedy si pripomenula 1.vyrocie zapojenia a aktivizacie Brezna i regionu v povstaleckom obdobi. Popri vypovediach a bezprostrednych zazitkoch zijucich pamatnikov – ucastnikov povstaleckych a oslobodzovacich bojov, ktore su skor subjektivnejsieho razu, pomaha verne rekonstruovat stav historickej udalosti – obdobia, v ktorom sa nachadzalo Brezno pocas Povstania, no predovsetkym zachytava okamihy mobilizacie, rozlicnych opatreni (revolucne vybory, miestna nemocnica a pod.) ci vysetrovani. Stava sa tiez odozvou voci vypuknutiu Povstania, ako ho vnimali jeho obyvatelia; v osudoch, v ktorych akoby zapasili a bojovali v zmysle povestneho Chalupkovho Mor ho!...
Noviny patrili vobec k najstarsim periodikam (1. cislo vyslo 30. juna 1945) priamo redakcne posobiacich v Brezne nad Hronom. Mali charakter “ludoveho nezavisleho tyzdennika”, no co bolo hlavne, nepodliehali otvorenej politickej – stranickej ideologii. Na vydavani, predchodcu terajsich regionalnych novin, mal podiel zakladatel, resp. zodpovedny redaktor Adolf Schuster (1909 – 1978), ktory vtedy posobil ako pedagogicky pracovnik vo funkcii riaditela a patril aj k clenom Revolucneho narodneho vyboru Emila Kuseho v Brezne.

Z archivnych pramenov: Marek Locek

Pero pisalo

V 19. storoci sa o Slovensko z ceskych krajin zaujimalo viacero osobnosti vedeckeho, technickeho, hudobneho... a literarneho zamerania. Zostaneme verni pisanemu slovu, preto par slov venujme (a porovnajme navzajom) dvom spisovatelom, a to Bozene Nemcovej (1820 – 1862) a Aloisovi Jiraskovi (1851 – 1930).
B. Nemcova uskutocnila na Slovensko styri cesty. Mala na to vari tri dolezite dovody. Manzela jej pracovne prelozili na Slovensko, zo zdravotneho hladiska potrebovala kupelnu liecbu na Sliaci, poznat chcela charakter a zivotny styl ludi, ich zvyky a obycaje na nasom uzemi. Jej stvrta cesta k nam (1855) nas bude stale este najviac zaujimat, lebo navstivila Brezno, Bacuch, C. Balog, H. Lehotu... Odskocila si aj na Gemer. Bol to Tisovec, Revuca, Chyzne. Z jej pobytu si prisvojujeme knizocku Chyze pod horami. Na nasom Horehroni mala dobrych priatelov – informatorov. Bol to Zechenter – Laskomersky, Jan a Samo Chalupkovci...
Alois Jirasek je pre nase okolie menej znamy, ale aj on pre splnenie svojich literarnych uloh vycestoval na Slovensko trikrat: 1896, 1897, 1907. Prisiel, aby sa osobne presvedcil, oboznamil s prostredim (dediny, mestecka, kostoly, hrady...), ktorym prechadzali, bojovali husitske vojska, aby si vypocul, zaznacil rozpravanie povesti a prihod o tomto hnuti medzi ludmi, aby si co – to vypisal najma z farskych kronik... To vsetko potom spracoval v romanovej trilogii Bratstvo (Bitka pri Lucenci, Maria, Zobraci). Centrom jeho ciest bol Gemer – Malohont. Oblubil si najma Tisovec, vtedy este mestecko, ale bolo zname, a aj v sucasnosti je, ze v nom zilo, pracovalo viacero narodovcov, pokrokovo zmyslajucich rodin. K nim sa priclenuje najma rod Daxnerovcov. Z neho bol to Samo Daxner (1856 – 1949), ktory sa stal pre Jiraska vynikajucim sprievodcom – spravodajcom. Ako popredny slovensky politik a advokat v Tisovci dobre poznal gemersku historiu. Jirasek a Daxner stali sa dovernymi priatelmi. Daxner nielenze zasvatil Jiraska do literarnohistorickej minulosti Tisovca, ale aj blizkeho okolia: Rimavska Pila, Rimavska Bana, Muran, Revuca...
Ked sa pri tretej navsteve (7. – 15. jul 1907) Jiraska na Gemer – Malohont naskytla chvilka oddychu, tu Daxnerovci vyuzili tak, ze hosta pozvali na salas. Pochutil si tam na vrzdiacom cerstvom syre, ochutnal zincicu, ale zaujala ho i praca bacu v kolibe, valachov okolo oviec od vcasneho rana do neskoreho vecera. Od bacu Jirasek prijal ako dar fajku – zapekacku.
Jiraskovi, okrem S. Daxnera, pomocnu ruku podali aj Ivan Daxner (1860 – 1935), mladsi syn S. Marka – Daxnera; Julius Botto (1848 – 1926), profesor revuckeho gymnazia a dalsi, a dalsi...
Ako zaujimavost treba este uviest, ze S. Daxner Jiraskovi vo februari 1899 rozpisuje i cesty – trasy, ako sa pri dalsej navsteve (slo o tretiu) dostane co najskor od zilinskej trate na Muran. Medzi navrhmi je i tento: “Z Kralovej Lehoty na Maluzinu, Bocu (stare bane na striebro), cez vrch Certovicu na Jarabu, Myto, cez vrch Parichvost na Brezno (ohradene mesto), Benus, Bacuch (vytecna kyselka), na Polomku, Zavadku, hore strmym svahom na vrch Velky Cigan a stade vysokou planinou na Muran.”
Jirasek si tento navrh neosvojil.
Tisovec, mesto vlozene do lona takych “vrskov” ako je Hradova, Strelnica, Trstie... nezabuda ani dnes na literarno – historicku minulost, vsima si, skrasluje sucasnost s pohladom do buducnosti krajsej. Tak sa stalo, ze obcianske zdruzenie Hradova v polovici juna 2004 predstavilo citatelom, milovnikom pisaneho slova v Tisovci knizocku spisovatela Frantiska Kreutza Zbojstva Jakuba Surovca. Ide o pribeh mladenca narodeneho v Tisovci, ktory sa dal na zboj, aby upozornil na pansku panovacnost. Jeho vzdor netrval dlho, ale za ten cas rad pobudol v nasom okoli (C. Balog, Myto, Brezno...). Polhorska krcma sa mu stala osudnou. Chytili ho v nej. V Brezne sudili, popravili.

(sg)

V pasci

Jan Stevcek formuluje svoj politicky odkaz slovenskej inteligencii a osobitne politikom v zbierke eseji V pasci s podtitulom Politicke uvahy. Autor ju pisal v zaujme porozumenia a pochopenia, pokusa sa osvetlit bolavu skutocnost narodneho nedohovoru:

Chren

Erasmus

Zijeme dva zivoty: jeden z nich je ten, ktory ani nebadame; je to zivot spontanny. Druhy je zivot vedomy. Ten prvy prinasa bezproblemove stastie, ten druhy “problemy”.
Priklad na to prve: idete po zahradke a odrazu zbadate, ze pri pipni vodovodu vyrasil chren. Listy duze a zelene ako ruta. Srsia sebavedomim a citite aj ich krehkost. Hlasia sa k zivotu asi takto: ovlazujeme jazyk, sme stiplave, preto nas a nase korene uzi, clovece, len s mierou. Ohrozujeme zaludocnu sliznicu, preto nas jedz so sunkou a s vinom. Ale vsetko s mierou, sme len ingrediencia, ktora sa dodava do jedla, aby chutilo. Staci velka davka, a odrazu je to trpke a stiplave.
Chren, prichadza mi na um, a to je uz ten zivot vedomy, ma svoju politiku. Vyrasi necakane, prave tak ako necakane zaskoci vase utroby. Politicky chren rozpaluje jazyk, ale aj cuvy pocuvajucich. V risi rastlin je mozno zavrhnutym anjelom a je v zemediani potrebny nato, aby vecne pripominal pritomnost satana.
Zda sa, ze je potrebne prehodnotit celu kozmogoniu slovenskej politiky, uvazovat o pricinach jej rozlicnych ingrediencii, ktore su ako celok uz celkom nejedle.
Pripominam tu najma takzvanych autoritarskych etikov, ktori chcu vsetko okorenit zlomyselnostou, dobro vykupovat zlom. Potom su tu dobri, ale naivni. V risi vserastlinstva politiky sa, pochopitelne, vylucuju. Erasmus Rotterdamsky mal asi taketo rastlinstvo na mysli, ked hovoril o ustipnuti a pomoci. Ti prvi sa vyzivaju v slovach, ti druhi ich nechtiac zneuzivaju. V zahrade je potrebne pretrhat oba tieto protipoly, preriedit ju, aby bola uzitocna. Autoritarsky etik napriklad vie vsetko, co je dobre, ale casto kona v logike zla, aby zakryl, povedzme, svoj prirodzeny egoizmus. V politickej spovednici sveta je vzdy na tej strane, ktora pocuva a uklada povinnosti.