Tohtorocne vyrocie posviacky kostola, alias hody, ktore v Myte pripadaju vzdy na septembrovu nedelu po kalendarnom mene Matus, oslavili Mytnania trochu inac ako po minule roky. Dalo by sa povedat: vyraznejsie, zaujimavejsie - tak, aby ostali v pamati vsetkych obcanov i farnikov co mozno najdlhsie.
Nedelne doobedie sa nieslo tak ako po ine roky v znameni slavnostnych bohosluzieb. Aby ich co najviac zvyraznil a ozvlastnil, pozval pan farar pater Cyryl svojho oltarneho brata patra Petra Lasotu az zo Smizian, aby v krasne vyzdobenom kostole spolu s nim odsluzil svatu omsu za celu farnost a zaroven aj predniesol slavnostnu kazen. Pocas svatych obradov o pekny umelecky zazitok sa postarala svojim huslovym solom Monika Akuratna, jemne sprevadzana hrou na organe v podani jej syna Jakuba a organistu Tonka Cellara. Takisto miesany spevokol vhodne doplnil velebnost chvil venovanych povzneseniu dusi a docasnemu pozabudnutiu na problemy, ktore inac trapia kazdeho z nas.
Druha polovica dna mala vyrazne svetskejsi charakter, aj ked ho pater Cyryl uviedol modlitbou. Zacinala o patnastej hodine a skoncila tesne pred zotmenim. Ludia vahavo prechadzali farskou branou - pozvana bola cela dedina bez ohladu na to, kto k akemu vierovyznaniu patri - kde ich vital zivy mytnik Matus v historickom obleceni, presne takom, ako ho pozname z oltarneho obrazu. Kto chcel, mohol mytnikovi vpustit do kapsy milodar, kto nie, aj tak dostal ,,vstupenku do neba", na ktorej bolo napisane: Lekara nepotrebuju zdravi, ale chori. Neprisiel som volat spravodlivych, ale hriesnikov. - Do farskej zahrady, ktorej plot bol vycackany stuhami v papezskych farbach, dostal sa teda kazdy zaujemca.
Farnici i hostia sa pousadzali k stolom, na ktorych nechybali zakusky a nealkoholicke napoje. Po kratkom uvodnom prejave pana farara predviedli vacsi-mensi ministranti a deti scenky a pesnicky, ktore si pripravili na tuto prilezitost. Zozali uprimny potlesk od svojich rodicov a kamaratov. Nechybal ani vesely smiech. Medzitym uz dorazili aj chlapci a dievcata zo znameho breznianskeho suboru Stastne detstvo. Prisli, aby svojim umenim, spevom a tancom spestrili tento svojrazny, este novostou vonajuci mytnansky posviackovy den. Nastastie aj pocasie oslave svateho Matusa este dost prialo: slnko sice bohvieako teplo nehrialo, ale nebolo ani velmi chladno. Vonku sa dalo prijemne sediet a vychutnavat farsky gulas. Chvalabohu, bolo ho dost pre vsetkych. Deturence zo suboru ukazali, co vedia, vsak sa uz pretancovali cez nejedno domace i zahranicne javisko, ich veduca Angela Cernakova sa mohla spokojne usmievat. Spontanny aplauz sa po kazdom cisle ozyval v rozlahlej zahrade. Usmieval sa aj starosta obce Michal Baranek a vsetci, co pomahali pripravit tuto zatial netradicnu oslavu cirkevneho sviatku v Myte pod Dumbierom. Ba akoby sa boli usmievali aj tvare zo starych fotografii, vystavene na tabuli nedaleko vchodu. No a istotne sa usmieval aj hlavny hrdina tohto dna, svaty Matus, niekdajsi hriesnik, dnes svaty mucenik a evanjelista. Sluzit Bohu sa predsa da roznym sposobom: nielen vazne a zachmurene, ale aj veselo, ak je to veselost prystiaca z cisteho a uprimneho srdca.

(d)
Foto: Pater Cyryl

Ako stravit ucitelske ,,prazdniny"

K praci ucitela nepatri len dennodenna priprava na vyucovanie, jeho efektivny priebeh, snaha co najlepsie vychadzat so ziakmi a rodicmi, ale i jeho dalsie sebavzdelavanie. Preto som vyuzila prilezitost, ktora sa ponuka kazdemu nemcinarovi, nielen tomu zo Zakladnej skoly na Pionierskej 2 v Brezne.
Goethe institut je organizacia, posobiaca vo viac ako osemdesiatich krajinach sveta. Organizuje jazykove kurzy pre rozne vekove kategorie ziakov a studentov, profesijne zamerane kurzy i kurzy pre dalsie vzdelavanie pedagogickych pracovnikov - ucitelov nemeckeho jazyka i tych, ktori maju o nemecky jazyk zaujem. Na jednom, z bohatej ponuky posledne menovanych, som sa zucastnila od 11. do 24. jula v malebnom mestecku Schwabisch Hall v Baden-Württembergu. Stretlo sa nas sestnast - z roznych kutov sveta (z Francuzska, USA - jedna pricestovala dokonca z Aljasky, zo Spanielska, Bulharska, Irska, Salvadoru a zo Slovenska). Dorozumievacim jazykom bola samozrejme nemcina. Kazde dopoludnie sme sedeli v skolskych laviciach a vymenili si tak ulohy so svojimi ziakmi, ktori si v tom case uzivali prazdniny. Pocas hodin sme precvicovali gramatiku, novy nemecky pravopis, rozoberali leterarne texty, spievali detske i sucasne popularne piesne, diskutovali na rozne temy, pozerali videofilmy, hrali sa, vypracovavali projekty. Niekedy prebiehal vyucovaci proces aj mimo budovy Goetheho institutu, napriklad v Statnej galerii v Stuttgarte, v Dome umenia vo Schwabisch Halle, v skanzene starej nemeckej dediny vo Wacherhofene. Veduca kurzu nam dopredu zadala ulohy, ktore sme museli riesit. Takze sme ,,nebludili" v galerii medzi mnozstvom obrazov, ale hladali ten svoj a snazili sa o nom zistit a povedat tym ostatnym co najviac. V skanzene sme objavovali typicke ,,Bauernhofy", predstavovali si, ako v nich zili ludia pred sto rokmi. Toto je len jedna z metod, ktora ma zaujala a chcem ju vyuzit i na svojich hodinach nemciny ci na roznych exkurziach. Iste si, mile kolegyne a kolegovia, zivo viete predstavit svojich ziakov pri prehliadke muzea ci galerie - mnohi bezcielne bludia medzi exponatmi a velakrat o ne nemaju zaujem. Co tak zadat im pred navstevou nejake ulohy? Pocas prehliadky budu zamestnani a este o zistenych faktoch oboznamia aj svojich spoluziakov.
Kedze v spolkovej krajine Baden-Württembergu zacinaju prazdniny az 1. augusta, mali sme moznost navstivit rozne typy skol - od materskej az po gymnazium.
Popri klasickom vyucovani v triede sme nasavali atmosferu kazdodenneho zivota vo Schwabisch Halle, obdivovali krasu baletneho umenia v Statnej opere v Stuttgarte, mali moznost vidiet netradicne spracovanie muzikalu Dracula. Pri navsteve Klett-Verlag v Stuttgarte som ziskala prehlad o najnovsich vydavanych tituloch tohto znameho vydavatelstva.
Vacsinu volneho casu, ktoreho nebolo vela, sme travili spolu. Z neznamej skupiny ludi sa po dvoch tyzdnoch stali dobri znami, pretoze pisomne kontakty medzi zucastnenymi pretrvavaju dodnes.
Urcite sa v duchu pytate, ako si mohla ucitelka zafinancovat dvojtyzdenny pobyt v Nemecku. Z vlastnych zdrojov by to bolo sotva mozne. Moja velka vdaka patri Narodnej kancelarii programu Socrates, v ktorej som ziskala grant. Tato sanca sa ponuka kazdemu ucitelovi nemciny. Staci na internete vyhladat webovu stranku Goetheho institutu (www.goethe.de), vybrat si vhodny kurz na nasledujuci rok - najlepsie do konca februara 2005 a vzapati poziadat o grant (www.saaic.sk - program Socrates/Comenius 2.2C). Ak budete mat stastie a financny prispevok od agentury dostanete, prezijete nezabudnutelne dni, ktore vas obohatia nielen po odbornej, ale aj po ludskej stranke.

(eb)