Profily talentov Horehronia

,,Spievam, ked je mi smutno ..."

Strnastrocnemu chalanovi s veselou tvarou, nevsednym a neprehliadnutelnym sibalstvom v ociach, ktore kazdeho usvedci o jeho veselej povahe, sa len tazko veri, ze niekedy smutny vobec byva. Ale ako hovori, nielen pri smutku, nervozite ci radosti mu je hudba blizka. Napriek mladuckemu veku Marek dnes vie, ze spev, ludova piesen, folklorny tanec u neho nadobudli rozmer zivotneho poslania, ktore sa bude snazit co najlepsie naplnit. S Marekom hovorime o tom, ako zacinal a kde je uz dnes.

o Ako si sa dostal k spevu?

- U mna to prislo nejako same od seba. Uz ako male dieta som doma velmi rad spieval. V skole si moje pospevovanie vsimla pani ucitelka Lydia Simanova, ktora je veduca ludovej hudby Jastierka v Helpe a pan ucitel Jozef Murin ako veduci folklorneho suboru Helpancok. Im dakujem, ze sa moj asi zdedeny talent viac poodhalil a este sa vylepsuje.

o Zdedeny? Kto v rodine spieval?

- Moj oco Michal od mladosti spieva a tancuje v subore. V sucasnosti je veduci suboru Helpan. Podla jeho vzoru som sa okrem spevu, od 5. triedy zakladnej skoly, zacal v subore venovat aj tancu.

o Kde si sutazil? Ake ocenenia si ziskal?

- U nas v Helpe kazdy rok organizuju postupovu sutaz v speve ludovych piesni Slovensky slavik. Mozu sa na nej zucastnit ziaci do 7. rocnika zakladnej skoly. Ja som sutazil od 2. rocnika a az na jednu vynimku som ziskal ocenenia z kazdeho roka. V 4. triede som za 1. miesto postupil do okresneho kola v Brezne, ktore som tiez vyhral. Na odovzdavanie cien z tejto sutaze budem vzdy rad spominat, pretoze cenu som prevzal osobne z ruk Petra Dvorskeho. V krajskom kole v Detve som sa uz neumiestnil. V 7. rocniku som opat vyhral ako domacu sutaz, tak aj okresne breznianske kolo a na krajskom kole v Ziari nad Hronom som obsadil 2. miesto.

o Reprezentoval si uz aj v zahranici?

- Tento rok v juni som bol so suborom Helpancok v Cechach. Okrem tancovania som mal moznost vystupovat sam v organizovanej sutazi soloveho spevu ludovych piesni. Spieval som dve velmi zname piesne Nac ste ma mamicko a Bobolec Bobolec. Doma som potom okrem ocenenia za ucast v sutazi potesil blizkych diplomom za 1. miesto.

o Kde vsade ta este mozeme pocut?

- Zvyknem spievat na jubilejnych stretnutiach organizovanych v obci alebo cez sviatky, svadobne obrady v kostole. Najcastejsie spolu s Detskym cirkevnym spevokolom, ktory v Helpe zalozil duchovny otec vdp. Jan Gnip. Zbor pred dvoma rokmi oslavil desiate vyrocie zalozenia. Z tejto udalosti existuje videozaznam, kde ti, ktori maju zaujem, mozu okrem mojho spevu vidiet a pocut aj ostatnych clenov. Cez tieto prazdniny som spieval aj tancoval len tak pre potesenie aj ucastnikom skoly v prirode. Nespomenul som, ze od 3. rocnika som zacal hrat na husle. Pri kombinacii hry, tanca, spevu mi pani ucitelka Lydia Simanova umozni hrat aj spievat s jej ludovou hudbou Jastierka. Za tuto moznost som jej velmi vdacny, takze vidiet a pocut ma mozete aj tu.

o Spievas iba jeden druh hudby?

- Mozem povedat, ze ano. Je to predovsetkym ludova hudba.

o Ake su tvoje plany?

- Hudbe sa chcem venovat nadalej. Momentalne navstevujem Zakladnu umelecku skolu v Helpe. Pod vedenim Petra Havranku rozvijam svoje hudobne teoreticke poznatky a vdaka Natalie Lemy samotnu hru na husle. Venuje sa mi aj Lydia Simanova, ktora ma pred kazdym vystupenim hudby Jastierka trenuje ako v hlase tak v samotnej hre na husle. Po skonceni zakladnej skoly uvazujem o studiu na konzervatoriu, urcite v kombinacii spev - hudba.

o Takze hudbe chces obetovat vsetko? Co pre teba znamena?

- Velmi vela. Spievam si, ked som smutny, nervozny, ale najma ked chcem, aby aj inym bolo do spevu.

Marek nas rozhovor zakoncil hudobne. Jednoducho zaspieval a k jeho spevu nebolo co dodat. Okrem mnohych dalsich uspechov mu prajeme, aby mal moznost stretavat sa s ludmi, ktori sa jeho spevom budu chciet dat rozveselit.

(ad)

Marek Pribylina s ocenenim za 1. miesto v sutazi v speve ludovych piesni v Cechach v juni tohto roka.

Laska k drevu sa dedi

Kolko je ich medzi nami? Nenapadni, skromni a predsa majstri. Nikdy si ani vo sne nenarokovali k svojmu menu pridavok ludovy umelec. A predsa si zasluzia nosit ho, ked uz pre nic ine, tak aspon preto, ze v kolobehu dni, zivota naplneneho robotou, nasli si vzacne chvilky, aby zrobenymi rukami zachytili aj kusok krasy. Zvecnili ju do dreva. Podla svojej fantazie a sikovnosti, pre radost svoju, pre radost inych.
Jeden z nich zije a pracuje aj dnes v Pohorelej. Cyril Gandzala. Narodil sa v rodine, kde rodicia mali trochu hospodarstva. Nuz a tak musel okrem detskych radosti aj pomahat okolo domu, past kravicku, robit, co bolo treba. Pri paseni si vyrezaval pistalky, no robote s drevom sa priucal aj doma. ,,Moj otec bol velmi sikovny majster. Vsetko, co bolo treba do domu od dreva, vedel spravit sam. Od neho som sa uz ako ziak naucil pracovat s oberucnym nozom," rozhovoril sa moj hostitel.
Z jeho spomienok som sa dozvedel aj to, ze sa vyucil za strojneho mechanika, no na drevo nezabudal. O tom, ze jeho robota bola dobra a bol o nu zaujem, svedci aj fakt, ze po case sa ohlasil bratislavsky ULUV. Ako sam zaspominal, praca s Uluvom ho priucila preciznosti a cistote formy, pastierskeho umenia. Ako vzacnu relikviu este aj dnes opatruje nozik, ktorym vyrezaval jeho otec a ktory mu podaroval. Neskor ma zaviedol do svojho maleho kralovstva, kde ma vystavene svoje vyrobky. Na uskach jeho crpakov kraluju motivy zo salasa. Bacovia v krpcoch, pastieri a valasi pri robote. No nezabudol dodat: ,,Rockov pribuda a sil ubuda. Uz neraz som si povedal: Dost som sa navyrezaval, popasoval s drevom. Niet uz tolko sil ako za mlada. No ked sa mi dostane do ruk pekny kus dreva, vtedy znovu pocitim vo svojom vnutri nastojcive nutkanie ozivit tento kusok dreva do novej podoby, vdychnut mu zivot."
Prezeral som si jeho vyrobky a on spominal. Zrazu sa vsak odmlcal a do ruk vzal niekolko diplomov, ktore dostal za svoju robotu. Po chvilke sa znovu rozhovoril: ,,Som ale rad, ze so svojou zalubou neostavam sam v rodine. Pri mojej robote mi uz pomahaju aj moji synovia. Robota s drevom ich bavi a som rad, ze rezbarcina sa stava rodinnym remeslom, alebo ako sa hovori - jablka nepadli daleko od stromu."
Z jeho rozpravania som sa este dozvedel vela. Aj to, ze najradsej ma javor, ale kazde pekne a dobre drevo sa da dajako pouzit. Na moju zvedavu otazku, co vsetko vedia Gandzalovci dnes vyrobit, sa moj hostitel pousmial a povedal: ,,Crpaky, crpacky, odlievacky, mensie plastiky, ale aj drevene hracky". Pochvalil sa, ze syn Cyril ma najkrajsie vyrobky zo svorov. Su ludia, ktori vedia vtesat do dreva rozmanite podoby zivota, vedia popri uzitku podciarknut aj jeho krasu. Stopy po dlate napovedaju, ze jeho ruky a ruky jeho synov sa vyznaju v dreve, dokonale ho citia a vnimaju. A drevo sa poddava ich predstavam.
Gandzalovci radi chodia na podujatia, kde kraluju ludove remesla. Synovia su vraj uz vacsi majstri ako otec, ale to bude hadam aj tym, ze bol dobrym ucitelom. V Pohorelej som prezil vela peknych chvil. Pocul som vela zaujimaveho. Ked som odchadzal, mal som dojem, ze Gandzalovci narabaju s drevom ako chirurg, ktory naspamat pozna ludske telo a priklada nan svoje rezbarske instrumenty. Fantazia je nevysychajucou studnicou, je pramenom zivota pre ich pracovite ruky.

Vojtech Majling

Jeden kovac kone kuje ...

Na otazku, ci poznaju znamu piesen o kovacovi, ktory kone kuje, by istotne odpovedalo viac ludi, ako na otazku, ci poznaju este aj dnes kovaca, ktory toto stare remeslo vykonava. Hadam sa ani nebudeme cudovat. Ved stare dedinske remeslo a jeho majstri sa vytratili z nasho zivota tak rychlo, ako z nasich dedin vymizli kone - verni to pomocnici cloveka. Aj ke´d historicke