Vzacne obrazky: Na spestreni hudobneho zivota v meste na zaciatku minuleho storocia sa podielal vdaka starostlivemu dohladu a vedeniu A. Grobla aj orchester tunajsej mestianskej skoly. Neboli medzi mladymi hudobnikmi aj chlapci z vasej rodiny?

Ziaci k vyrociu

Zakladna skola Telgart, Klub regionalnej vychovy okresu Brezno pri prilezitosti 60. vyrocia Slovenskeho narodneho povstania, ktore patri medzi najvyznamnejsie historicke udalosti slovenskeho naroda, vyhlasili literarnu a vytvarnu sutaz pre ziakov 1. – 9. rocnika zakladnych skol v okrese Brezno. Odborna porota vyhodnotila najlepsie prace, niektore z nich uverejnujeme:

Po obsadeni Banskej Bystrice Nemcami a zatlaceni povstalcov do hor sa Nizke Tatry, pod ktorymi lezi nasa dedinka, stali na dlhy jesenny a zimny cas domovom mnohych partizanov a vojakov. Zima bola kruta. Byvali v barakoch po banikoch, roznych bunkroch a zemlankach, ktore si postavili. Strava sa minala, a tak skoro kazdy vecer schadzali niekolki s ruksakmi po proviant do dediny. Zvlast navstevovali domy na hornom konci obce, kde prichadzali z hor cez zahrady do dvorov. Ludia sa s nimi ochotne podelili s potravinami (slanina, zemiaky, chlieb, mast, mlieko).
Hoci som vtedy bola dieta, dodnes spominam na Cyrila Kunika z Bratislavy, Pala Korima od Lucenca, Ondreja Sevelera z vychodneho Slovenska, ale aj na velitelov – Pazderku, Prikryla, Mulika.
Aj koncom novembra 1944 zisli partizani z hor po proviant. Posedeli si, zajedli a gazdinky im ruksaky naplnili pozivnou. Do hor sa im uz vecer ist nechcelo, hlavne preto, ze chceli vediet posledne spravy o pohybe frontu, tak sa rozhodli, ze v teple prenocuju. Kedze Ondrej Seveler mal meniny, isli ich trochu oslavit do susedov, kde sa schadzavala aj mladez.
Cez noc sa vsak stala hrozna vec. Nemci pod ruskom tmy obsadili dedinu, na vyvysene miesta rozmiestnili dela a urobili prepad na Krpacove. Obklucili partizansku nemocnicu a zapalili ju. V baraku naslo hroznu smrt viac ako dvadsat muzov. Niekolkym sa podarilo uniknut. Nemci sliedili na kazdy podozrivy pohyb v dedine. Ludia o obsadeni nic netusili.
Nadranom, este za sera sa Ondrej vybral do domu, v ktorom mali radio, ze zisti spravy z frontu. Domcek stal pod kopcekom pri vode. Jeho cesta vsak bola osudna. Nemci ho zbadali, kricali: Halt! Stat!, co pocula zenicka iduca s vedrami na vodu. On vsak nezastal, postrelili ho. Raneny sa ukryl v mastali. Tam ho vsak nasli. Vyvliekli ho nad zahrady, kade chodil po proviant a odstrelili do plytkej jamy, ktoru si sam musel vykopat.
Kedze sa nevracal a partizani poculi strelbu, vedeli, ze je zle. Nemci robili raziu z domu do domu. Nas otec (inac v tych tazkych casoch starosta obce) rychlo zahadzal ruksaky v humne seckou a roztvoril vrata, aby ich lepsie ukryl. Nic nenasli. Partizani cez zahrady bezali do hor – bez ruksakov. Ostrelovali ich, ale nastastie netrafili.
Plakali za Ondrejom, plakal aj velitel, ktory ho mal rad, aj my vsetci, co sme ho poznali. Tragicky zahynul v den svojich menin. Svoj vecny sen spi na dolnolehotskom cintorine v samostatnom hrobe. Nedaleko neho odpocivaju ti, ktorych tela priviezli z Krpacova.
Vdaka za to, ze si nikoho nezradil, mily Ondrej. Odpocivaj v pokoji, nezabudneme na teba.

Nas ujo Janko pracoval na letisku v Spisskej Novej Vsi. V tomto meste sa zoznamil so slecnou Mariou, ktora sa v roku 1943 stala nasou tetou. Bola vzdelana, pracovala ako uradnicka. Ked vypuklo SNP a bolo vidiet, ze vojna neobide Slovensko, rozhodla sa teta, ze sa aj s malou dcerkou Jankou odstahuje do manzelovej rodnej obce Dolnej Lehoty k svokre a svagrovcom. Dufala, ze dedinka, ktora lezi bokom od hlavnej cesty a zeleznice, bude pre nich lepsim utociskom ako mesto. Opak bol vsak pravdou. Zazila s nami poriadne tazke chvile, hlavne sest dlhych tyzdnov v pivniciach pri takmer stalej palbe – az do oslobodenia obce 21. marca 1945.
Nasa mila teta zazila vsak aj veselu prihodu, na ktoru aj dnes ako 85-rocna s usmevom spomina.
V jeseni 1944 Nemci brali z nasej dediny dobytok, hlavne kone, voly. Jedneho statneho vola zobrali aj nasmu strykovi “ujovi Pistovi”, ktory bol tete Mariske svagrom. Bolo to zle, lebo ujo bol gazda a voly potreboval na polnohospodarske prace. Rodinna rada rozhodla, ze teta Mariska, ktora ako Spisiacka vedela pomerne dobre po nemecky, pojde na ortskomando - velitelstvo a pokusi sa o vratenie vola. Stastlivo prisla do domu v Lopeji, kde velitelstvo sidlilo a uctivo predniesla svoju ziadost, pricom stryko pritakaval. Lenze nijako jej nemohlo zist na rozum vhodne slovicko, ktorym sa pomenuje “vol”. Opisne preto povedala, ze prosi, aby vratili svagrovi “Kuklmana”, co znamena “Kravinho muza”. Nemci sa zacali velmi smiat, az sa za brucha chytali. Situacia bola ozaj komicka. Ktovie, ci vdaka tetinej nemcine, ci prosbe o potrebe tohto zvierata v gazdovstve, alebo jej osobnemu sarmu, velitelstvo dalo suhlas na vydanie vola. Mali vsak podmienku. Nesmeli ho viest po hradskej, ale popri vode, aby ich co najmenej ludi videlo.
Ked ho doviedli do stajne, radost bola velka. Zial, nie trvala. Mily “Kuklman” sa nedockal jarnej orby. V boji o obec smerom od Hornej Lehoty zasiahol granat mastal a on chudak prisiel o zivot.

Sen

V zbierke eseji Tyzden v tichom dome opisuje autor chvile samoty, ked manzelka s rodinou na tyzden odisli na prazdniny a on ostal strazit dom, a tak vyuziva cas na hladanie svojho praveho ja. Z nej je aj esej Sen:

Rano vzdy zaznamenavam, co sa mi pozoruhodne minuly den stalo, na co som myslel, o com sa mi snivalo. Dnes v noci ma prepadol podivuhodny sen, ktory sa mi svojou vnutornou podobou, priestorom a naplnou takeho pol roka opakuje. Trapi ma zmysel tohto opakovania, nie natolko obsah sna. Ale aj ten je zvlastny: prisnilo sa mi, ze som v rodnom Myte a rozpravam sa s blizkymi osobami. Dolezity je pre mna najma priestor sna, ktory je akousi idealizovanou vrcharskou krajinou, cosi medzi skutocnymi mytnanskymi horami a krajinkou z viedenskej televizie, ktorou sa Rakusania propaguju a ustavicne ohlasaju svetu. Tuto rakusku horalsku krajinu pocuvam bez zvuku, prave tak ako bezzvucna je krajina mojho sna. Su to hory pred zapadom slnka, ruzove, alebo aspon s ruzovym oparom, zafarbujucim svoj zaklad, prirodzenu tmavohnedu a zelenu farbu vyschnutych strani a stromov priam neznym osvetlenim.
Ukazoval som v sne akymsi ludom tuto osobitost a krasu, no nikto ma nepocuval, alebo nechcel rozumiet. Mrzelo ma to.
Vysvetlit si to je pomerne lahke, lebo moja rodina, ako som uz povedal, teraz dovolenkuje na Myte pod Dumbierom, ktore mi je, ako som uz tiez spomenul, zo zdravotnych dovodov nepristupne. Ale zijem s nim a nim vo svojom vnutri, co aj v snovej predstave... To by bolo v poriadku.
Lenze, prisnije sa mi vzdy aj cosi neprijemne, co ma mrazi: vzdy sa tu objavi stara matka a diva sa na mna karavym, vycitavym pohladom. Je tu aj moj bratranec Lubomir, ktory predcasne zomrel sotva patdesiatrocny (srdce). Kedze som nemal brata a s Lubom sme chodili spolu do skoly i do gymnazia, bol mi velmi blizky. Vzdy to tak vychodilo, ze som ja jemu pomahal, lebo on bol atlet, skvely stovkar, a ja som vecne cital knihy. Zato mi raz kupil male radio, ktore sa mi vsak kdesi stratilo, a ani neviem cestu, po ktorej poslo...
V sne sa mi objavil potok s piesocnym podkladom a v nom bol zabodnuty dlhy, nebezpecny noz. Ja som ten noz vytiahol a ukazoval som ho Lubovi, prave tak ako aj starej matke. Ze preco? To mi nijako nie je zname, ale v sne mi to pripadalo prirodzene. Na tvari snovych postav som nepobadal nijaky udiv, skor usmev.
Ako si vysvetlit symboliku tohto sna, neviem. Viem len to, ze ma mierne mrazil a pokladal som ho za obscenny, sebaodhalujuci pred zrakmi vsetkych.
Caka ma nepokojny den, pomyslel som si, napolo uz clovek povercivy. Pride zla sprava?
Vcera vecer som zhodou okolnosti telefonoval so svojou najmladsou dcerou, ktora je na kratkej dvojtyzdennej stazi v Nemecku, v meste, v ktorom som nikdy nebol, ale ktore zivo opisal Boris Pasternak vo svojej knihe Sprievodny list. Pasternakov “Glejt” sa mi zdal podivuhodnou knihou uz dost davno predtym, ked som ju cital v preklade Zory Jesenskej: vysla, myslim, roku 1926 v ceskom preklade s doslovom Romana Jakobsona (v doslove po prvy raz odlisil elegantne metonymiu od metafory, k comu sa neustale vo svojich vedeckych pracach vracal). Hlas mojej dcery bol v telefone az neskutocne jasny, akoby hovorila vo vedlajsej miestnosti. Kedze davno obdivujem moznost hlasoveho spojenia ludi na dialku a telefon povazujem za zazrak, aj tento rozhovor mi pripadal az neskutocne krasny: ako je mozne doverne sa rozpravat na vzdialenost osemsto kilometrov?
Nezvycajne prekonanie vzdialenosti navodilo vo mne potrebu sna s jeho pravdepodobnou nepravdepodobnostou. Mozno v pozadi su aj ine, celkom sukromne veci, o ktorych je tu nenalezite napisat.
Aby som sa vratil k snu, ktory ma prenasleduje! Preco prave tieto dve postavy mojich blizkych zjavuju sa mi vzdy, ked ma stretne krizova dusevna situacia? Je to volanie o pomoc, o doveru a ochranu, ktora je vsak nepravdepodobna a nemozna?
Neviem si to nijako vysvetlit, a preto ma to trapi. Alebo mi je tajomno ustavicne na stope, a ja si s nim neviem poradit? Cosi sa deje v mojom zivote, comu nerozumiem, ba ani nechcem rozumiet. Mozno len cosi zatlacam zo svojho zivota, co sa nemozem dozvediet od zivych. Preto asi obcujem so zomrelymi, ktori sice neodpovedaju, ale ja som k nim uprimny, hoci pred nimi pocitujem hanbu, ktora moze byt len z toho realneho zivota.
Od chvile, ked uz nie som cinne zucastneny v zivote, obklopuju ma sny a vizie, na ktore som nikdy nemal cas, ba ktore som aj potlacal. Prinutil som sa byt praktickym clovekom, ale mojou domenou bola skor izolacia, oddelenost. Oddelenost od ludi, u ktorych som si vynucoval uznanie svojou pracou. Mozno sa mi to aj nepodarilo. No teraz uz nic nerobim, len zaznamenavam pokojne, co sa vo mne odohrava. Ctiziadost, ktora vnucuje nasmu vnimaniu priznacne ostry obrys reality, teraz opadava, obraz sa zahmlieva, a ja sa odovzdavam tajomnemu prudu zivota, ktory uz dost dlho v sebe pozorujem.
A to je skryty, teraz uz i pre mna zjavny dovod tychto pisaciek.