16. NOVEMBER 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0446g.jpg (14207 bytes)  

Vzacne obrazky:

Sviatocne chvile konfirmacie viacerych generacii mame zachytene v Horehronskom muzeu na mnozstve fotografii. Na tejto vsak nepozname ziadneho konfirmanda, ani meno knaza a pana sediaceho vlavo. Nepomozete nam?

 


MALA ZOOGALERIA

Pasavka zemiakova

Elegantne saty
sta clen dakej slachty.
Apetit za piatich!!!
K zemiakovej vnati
priliepa vajicka.
Jej larva malicka
- na nase nestastie -
zo dna na den rastie.
Je taka pazrava,
ze za nou ostava
iba byl bez listia,
spasena docista.
Ach, pasavka zemiakova,
ktoze teba len vychova?
Nebudem mat to, co lubim,
ak tu chamrad nevyhubim.

 

 

Chcem zemiaky bez chemie,
no co ako luto mi je,
postrek treba urobit.
Tiez z niecoho musim zit.
Zemiak je moj druhy chlebik.
S nim sa citim ako v nebi.
Placky, halusky a kasa:
to je hlavna strava nasa.
S kompotom ci so salatom,
obcas kustik masa na to.
Co insie mi ostava?
Mandelinka pazrava,
davam ti moznost zachrany ...
Nezasluzis si to ani.
Rychlo zmizni z mojho pola,
lebo ta chcem jedom poliat.

Bozena Bobakova


Skaly...

Na rozlet myslienok vyuzijem slova Mikulasa Dohnanyho, ktore vyslovil, ked zacal pisat chvalospev o Sladkovicovej Marine: “Ako milovnik poriadku zacnem od sameho predku...”

Zacnem tak aj ja. Viem, ze v Horehroni uz boli slova o skalach a skalkach, ale slo o uplne inu temu. Dnesna aj preto, ze slovenska literatura – poezia, proza – tiez casto skaly, kamene spomina. Vabia ju, lebo skaly, balvany dostali i mena po osobach, zvieratach, zahadnych veciach... Vyskytuju sa najma v oblastiach nasich kopcov. Napriklad v okoli Polany najdeme Janosikovu a Melichovu skalu, Balovsky balvan, Havranie skaly. Vo svahu Kralovej hole je Kralova skala (kral Matej) a Janko Matuska, autor slovenskej hymny, ma v baladickych versoch ospievane Puchovsku a Koziu skalu. Pri nedalekom Tisovci, v doline Kackava, je velka zulova skala, povrch rovny, lud ju nazyva Janosikov stol a Hradova sa tiez vystatuje velkou okruhlou skalou...
Skaly, s davkou ironie povedzme, ze su na patnastom mieste bohatstva zeme slovenskej. Ich nalezisko je najma v severnych oblastiach, ojedinele sa vybavia i v nizinnej casti. Dusan Mikolaj v knizocke Kone, v kapitole Rozlucka s krajom (s Kysucami) ma taketo riadky: “Lemes na kazdom kroku narazil na skalu. Kamen za kamenom sme vytahovali z hlbokych hniezd... Zeny zbierali tieto kopaniciarske poklady a v kosikoch ich odnasali na koniec zahonov...”
Snaha o zurodnenie kuska pody robila na rukach mozole. Prave tie ma vracaju do zaciatku leta roku 1945. V dolinke Frudlova je policko. Vedla neho pasik pody porasteny osikami, brezami, lieskami... Zo zeme nakukaju biele hlavky kremenca. Zveladime to, rozhodla rodinna rada. Patri to k policku. Je to nase, lenze...
Vtedy, ani tie tri kopky sena, tolke kvapky potu a krvave mozole, nevyvazili. Dnes uz klcovisko nepoznat. Zrastlo sa s ostatnou zemou.
So skalami velkosti paste, pravdu, len ked chcem, postrngam si s nimi i v cachovskej casti chotara. Staci rylom zaryt do zeme o piad hlbsie a mozem ich brat ako zemiaky. Len sa obavam, ze vyhrabem aj skutocny poklad, lebo poniektori Cachovania, tiez co – to radi ukryvali, ale...
V okoli mojho rodiska, v casti chotara fajtove pastva, nad Rovienkami roky oddychovali a ci este “spinkaju” kopky skal – okruhliakov. Vari sopecneho povodu. Neviem, ale hovori sa, ze cim dlhsie kamen na jednom mieste lezi, tym vacsmi zarastie. Aj tieto prichylili dive ribezle, egrese, bazove kriky, malincie...
Do udolia Cierneho Hrona prisla doba vymenna. Utulne a teple drevenicky zacali odchadzat a zacali ich nahradzat domy – kocky. Zaklady pod deku zo skal, hore tehla, iny stavebny material. Aj v nasom pripade storocna drevenicka, z ktorej vyletel krdlik deti, prinutila ku zmene.
Brat moj murarom dobrym bol. Rozumel remeslu. Este aj dnes pocujem klepot murarskeho kladiva po okruhliakoch, jeho slova: “Tuto berieme, je sucha a makka, dokonca farebna..., tuto nie, je tvrda, zula..., tato sa mi tiez pozdava...” A tak vari prvi zacali sme kopky narusat, skaly vozit k stavebnemu pozemku, skaly kalat (stiepat), formovat... Zdobia celny zakladny mur.
Zrasteny som, a nielen ja, s tymito tvrdymi “perlami”. Uz aj preto, lebo medzi chlapciskami z osad F. a K. viedli sa skalove vojny (hury). Vacsinou v nedelne odpoludnie. Zvlastny unikat ako preukazat silu, odvahu, rychlost utekat pred nepriatelom alebo za nim. Nieco z tychto vystrednosti podchytil aj P. Kovacik v knihe Jablka nasho detstva.
Riadky o tomto tvrdom bohatstve zeme ukoncme versami V. Turcanyho z basne Kamene padali: Kamene padali do vody, do vody.../Vzdy niekto odchodi, odchodi.../Len kola bolestne sa vlnia dokola.

(sg)

 

O Bravacanoch generacie 1930

4.

Stali sme sa skolakmi

Bravacovo alebo Bravaco, ako sa udajne povodne volalo, malo oddavna vlastnu skolu. Nuz, ale ked som uz zabrdol do nazvu dediny, tak hadam par slov o tom.
Kedysi, presny datum odvial cas, nam niektory z nasich ucitelov cital z kroniky obce Benus, do ktorej vtedy patrilo aj Bravacovo. Spominam si, ze sa tam pise aj o nazvoch jednotlivych dedin, o ich povode. Zapis znie, ze Bravaco dostalo svoj nazov preto, lebo v kotline dolin Hlboka a Hucova v case absolutneho zalesnenia bolo dost mociarov a v lesoch zilo vela divych bravovo, cize, dnes by sme povedali diviakov alebo divych svin. Ak to naozaj tak bolo (kroniku spisali expost), tak nazov Bravaco je vystiznejsi ako Bravacovo. Este v rokoch vojnoveho slovenskeho statu v Benusi pred odbockou do nasej dediny bola uradna tabula elipsoviteho tvaru s takymto napisom: Obec Benus, osada Bravaco 2 km. Kedy sa Bravaco zmenilo na Bravacovo naozaj neviem. Ale ako hovoria Nemci, zrejme aj nasi predkovia – ziadny problem (Kein Problem).
Predskolske rocky nam utiekli naskutku ako voda dolu Hlbokou a v septembri 1936 sme sa stali skolacikmi, konkretne prvacikmi statnej ludovej skoly. Napriek tomu, ze nas bolo hodne, vzali aj tych, ktori sa narodili po 1. septembri 1930. Ba este k nam pribudli aj niekolki Benusania. Asi preto, ze o bravackej skole a najma o jej uciteloch isiel dobry chyr. Opravnene.
Ako prvacikovia sme sa dostali pod staby otcovske kridla pana spravcu skoly, ktory sa volal Arpad Steller. V Bravacove bol uz dlhe roky, ucil este generaciu mojej matky (1907) za c. a k. monarchie, prirodzene, po madarsky. Ucil ju narocne a dobre. Vedela obstojne po madarsky. Nas spravca patril medzi tych ucitelov, ktori po vzniku Ceskoslovenskej republiky v roku 1918 na vyzvu noveho statu ostali na Slovensku a zacali sa “poslovencovat”. Nech uz bolo, ako bolo, pan spravca Steller bol vyborny ucitel. Mali sme ho radi a boli sme aj pomerne poslusni. Nase dievcence viac, ako my chlapci. Patrilo to k zivotu.
Bravacka skola mala svojsku vnutornu strukturu vynutenu okolnostami: poctom tried a poctom ucitelov. Prvaci tvorili vzdy samostatnu triedu a ucil v nej pan spravca. Druhaci a tretiaci tvorili vzdy samostatnu triedu a takisto stvrtaci a piataci. Ucitelia a ucitelky v tychto triedach sa casto striedali. Siestaci, siedmaci a osmaci tvorili jednu triedu a v nej dlhe roky posobil vynikajuci ucitel Pavol Fitma. O vsetkych uciteloch v nasom rozpravani bude este rec. Ucili a formovali nas. Zasluzia si to. Budova starej skoly v Bravacove este stale stoji, hoci sa v nej uz davno neuci. Na to maju novu. V starej budove po rekonstrukcii sidli starosta a obecny urad a v druhej casti je dom osvety. Pocul a videl som, ze aj pracuje. A to je dobre.
Bravacka skola v casoch detstva nasej generacie mala dost velky dvor a este vacsiu zahradu, ktoru spravca skoly uzival. Tak dvor ako aj zahrada boli miestom nasich hier a to neraz aj vtedy, ked zahrada bola obrobena a stromy zarodili. Pan spravca nas neraz musel aj pokarat, ale vedel to citlivo. Ked sme sa naucili citat, velmi popularne boli rozpravky J. C. Hronskeho O zajkovi (s viacerymi privlastkami). Pri nasich hrach byt zajacikom a nedat sa chytit, bola velka cest. Spominam si, ze jednym z najbystrejsich zajacikov, ktoreho nebolo mozne dolapit, bol Dezo Bodidka. Naozaj vedel utekat ako zajac.
Nasi ucitelia dobre vedeli, ze namozu usporaduvat vylety, na ktore boli potrebne peniaze. Rodicia ich nikdy nemali dost. A tak nase vylety boli vychadzkami do prirody. Dva razy sme cestovali aj vlakom, ale az o par rokov neskor. Vychadzky ucitelia spajali s uzitkom: v juni sme zbierali jahody a v septembri huby. Ako dedinske deti sme sa v tom dobre vyznali a robili sme to s radostou. Najcastejsie sme takto chodievali za Kopanicu, do Lenuskej, do Drahsiara a do Ciernej. Vsade tam boli bany a hubarske lesy. Pri takychto vyletoch bolo treba davat pozor na vretenice, lebo v casoch nasho detstva ich zilo pozehnane. My chlapci sme sa ich nebali a najsmelsi z nas bol Ero Misko. Ozajstny hadobijca.
Pred zakoncenim nasho prveho rocnika skoly nas vyviedli na celodenny vylet ku Kyslej. Handelci tak nazyvaju pramen zelezitej mineralnej vody v Lenuskej. Z Bravacova je k pramenu prijemna prechadzka asi na hodinku. Na vylet s nami isli aj druhaci a tretiaci. Pacilo sa nam. V tej doline je aj dnes velmi prijemne: zurciaci potok cistej vody, ktorej najvyssi pramen je na Lenivej, vonave lesy a v juni este vonavejsie jahody. Aj vtedy, v nastavajucom lete 1937 sme sa na tom vylete citili vynikajuco. Nas chlapcov museli ucitelia obcas aj pokarhat a prihamovat nase santenie.
Popoludni, ked sme vyprazdnili platene kapsy nabalene starostlivymi matkami sa nad Kackou a Lenivou zacali chumelit mraky, a tak pan spravca skoly Steller zavelil na odchod domov. Mozno sme mali odist skor, lebo cestou nas postihla hrozna burka, po oblohe krizovali blesky a hromy tak strasne buracali, az nam zaliehalo v usiach. Stale mam v zivej pamati ako nas, prvacikov, pan spravca striedavo schovaval pod svoj gumeny plast. Potok za Kopanicou, ktory v lete, ako Handelci hovoria, je zabe po r... tak zmohutnel, ze nas cezen museli prenasat matky a otcovia, ktori nam v obavach pribehli naproti.
Taky bol prvy skolsky vylet nasej generacie. Prezili sme ho napokon v stasti.

Ero Ilia


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT