Rozchod nasich ciest, alebo ked sme masirovali

Zvazacke brigady, o jednej z nich som hovoril minule, sa dnes hodnotia negativne. Nesuhlasim s tym. Ved my piati Bravacani – Jozko Kanik a ja z nasej generacie, Stevo Nemcok (Deres), Laco Pauliak (Raro) a Jozo Libic (Gavrik) z generacie 1932, sme tam robili velmi usilovne a statocne za stravu a zvazacku koselu. Spolu s nami, pred nami a po nas tisice a tisice dalsich. S dvoma dievcatami z Klenovca sme traja utvorili uderku a za vyborne pracovne vysledky nas odmenili vyhliadkovym letom nad Ostravou. To bolo navyse!
Nasa dedinska organizacia CSM nemala ziadne financne prostriedky. Chudobni sme vsak neboli iba my, ale aj dedinska organizacia KSS, ktoru vtedy viedol Laco Pacesa (Zmurko), vyborny chlap, s ktorym sa dalo spolupracovat. Raz v roku, zvycajne v juli sme spolocne usporiadali tanecnu zabavu v Doline pri potoku, kde vtedy bolo prihodne miesto. Aj zisk z napojov patril nam, a tak to bolo vyhodnejsie ako v hostinci. Delili sme sa na polovice.
Jednu z tych zabav sme usporiadali v juli 1949. Bola prekrasna, tepla nedela, ale po polnoci sa zacalo ochladzovat. Neminulo sa nam vsetko pivo. V pondelok doobeda sme prazdne sudky a zvysok plneho odvazali na zeleznicnu stanicu do Gasparova. Vozik tahala kobyla, ktora ledva prepletala kopytami, ale slo to. Pohanal ju Harbin Gelo, patrila jeho otcovi. Cestou sme to pivo capovali zadarmo kazdemu, kto chcel, kobylka vzdy postala. Ludia nas vnimali ako cirkus a schuti sa smiali. My s nimi, nielen vdaka vypitemu pivu. Za zisk z tej zabavy sme pre organizaciu kupili stol na stolny tenis. A to bol nas prvy majetok.
Spominal som uz, ze viaceri chlapci nasej generacie tuzili byt horarmi. Ano, my sme z hory nielen zili, my sme ju priam milovali. Nuz necudo. Na horara sa bolo nacim dalej vzdelavat a to nebolo lahke, ked sme to nezacali v detstve. Mne a Jozovi Vochovi sa naskytla prva prilezitost v jeseni 1947. V Breznianskej mestianke otvorili vecerny kurz, ktory sa koncil komisionalnou skuskou a priznanim vzdelania 3. rocnika statnej mestianskej skoly. Kurz sa konal pod zastitou Zvazu slovenskych partizanov (vtedy SSP) a dedinska organizacia nas tam odporucila. Spolu s nami tam chodil aj Laco Kolega (Kolibar, 1929) a Stevo Rusnak (Furka, 1927), ktory bol aj partizanom. Posledny dvaja menovani sa neskor naozaj stali horarmi, cesty mna a Jozka Vocha sa uberali inym smerom.
Obaja sme snivali, o sebe som to uz spominal, aj o leteckej kariere a domnievali sme sa, ze absolvovanim mestianky sa nas sen zacne plnit. Nestalo sa tak. Skor, ako sme stihli patricne zareagovat, naroky na prijatie sa podstatne zvysili a opat sme na to, ako sa hovori, nemali.
Ja som v hladani cesty neunavne pokracoval, ale moj verny kamarat Jozko Vocho akoby zlyhal, alebo to, neviem preco, vzdal. Uz v roku 1949 som si podal ziadost o prijatie do skoly dostojnickeho dorastu. Neprijali ma. Dopocul som sa, ze ma vraj ktosi opisal. Hovorilo sa aj o konkretnej osobe, nebudem ju menovat. Ani som tomu prilis neveril. Ved uz vtedy som bol predsedom dedinskej organizacie CSM a teda, moj kadrovy profil nemal chybu! V roku 1950 som svoju ziadost zopakoval a mal si ju podat aj Jozko Vocho. Neurobil to a nikdy som sa nedozvedel preco. Pozvanka na skusky telesnej zdatnosti nam prisla (ziadost si v tom roku podal Stevo Nemcok (Deres)) do Ostravy, ked sme boli na spominanej brigade. Oboch nas prijali, a tak som 1. septembra 1950 nastupil do SDD v malej kasarni v Martine. Tak sa zacali moje dlhorocne studia v armade, ktore na trikrat trvali desat rokov. Letcom som sa vsak nestal.
Prilis ruzovo to s nasou generaciou nedopadlo ani v horarskej kariere, hoci lesy mnohych nadalej zivili, ale prevazne v robotnickych profesiach. Horarmi sa stali iba traja: Laco Seja, Julko Lavro a Jozko Kanik, hoci on u Lesostavu, ktory vsak tiez patril do sustavy niekdajsich Statnych lesov.
Moj odchod z Bravacova zacal rozpad, respektive rozchod zivotnych ciest a osudov nasej generacie. O rok neskor odisiel Jozo Belko (Felir) studovat do Prahy na Vysoku skolu ekonomicku a do Bravacova sa uz vracal iba na dovolenku. Okrem neho a Julka Lavra vsetci vrstovnici boli v roku 1951 odvedeni na vojencinu a aj ju v tom roku nastupili. Masirovali, povedane hovorove a trocha zastarale, do roznych vojenskych posadok na Slovensku aj v Cesku a poctivo si odsluzili dva roky vtedajsej vojenskej zakladnej sluzby. Tak sa tomu hovorilo. Dvaja z nich – Jozko Vocho a Dezo Kaciciar absolvovali skolu dostojnikov v zalohe a aj sa dostojnikmi v zalohe stali, az do svojej sestdesiatky. Niektori sa z vojenciny nevratili, blizko svojho vojenskeho posobenia si nasli celozivotne druzky a ostali tam. Medzi nich patrili aj dvaja z nasej spievajucej partie Jano Buba a Harbin Gelo.
Ked v Brezne vyrastol zavod Mostaren, viaceri sa tam zamestnali a ostali tam az do jej padu, co sa udialo na zaciatku devatdesiatych rokov. Niekolki pracovali aj vo fabrike v Piesku a v Podbrezovej az do svojej penzie. Napokon niektorych zivili lesy, tak ako v nasej chlapcenskej mladosti.
Vacsina muzov nasej generacie uz odisla do nicoty, tam, odkial niet navratu. Neviem, ci je moja informacia presna, ale vraj sme uz iba styria, z toho jeden v Bravacove. Z dievcencami je to takisto, ale v Bravacove su dve. Zivot je taky, aky ma byt.

Ero Ilia

Kniha a cas

Ludstvo pozna knihu pattisic rokov. Veru, uz tak dlho vytvara zivot na nasej planete. Je to ohromne casove obdobie, velkolepa, stale neukoncena historia. Dejiny knihy a jej sucast mozeme posudzovat ako prevratny vynalez, ktory sa stale zdokonaluje. V knihach je vsetko. Su tam vsetky sny, vsetky reality, minulost, sucasnost i buducnost. Knihy su vsade, ich pritomnost si niekedy ani neuvedomujeme, tak ako si neuvedomujeme existenciu vzduchu, vody, chleba, samozrejmych veci. Z knih by sa dala vystavat Babylonska veza siahajuca do neba. Denne sa potvrdzuje platnost a potrebnost knih a sucasne nam pripomina odveke ludske usilie poznat pravdu. V roku 1650 opisal J. A. Komensky knihy takto: “K nicomu by nebol rozum, keby nebolo pokrmov mudrosti, ktore poskytuju dobre knihy, plne dobrych pravidiel, prikladov, mravov, zakonov a nabozenstva. Knihy ako najvernejsi priatelia sa radi s nami rozpravaju o comkolvek, uprimne, jasne a bez pretvarky, poucuju nas, davaju nam navody, povzbudzuju, utesuju...”
Vieme, ze existuju milovnici knih – bibliofilovia. Ale k osudom knih v ich dlhom vyvine patri aj nenavist k nim. Nicenie pisomnosti sa viackrat v historii stalo zbranou mocnych. Viackrat sa knihy stretavali s nepriaznou panovnikov a predstavenych najroznejsich cirkevnych a svetskych hnuti. Ked sa inak vsemocni vladcovia citili ohrozeni popisanymi stranami, nariadili ich nicit. Bol a je to odveky zapas, ktory knihy zosobnuju: stretnutie slobodneho myslenia s tymi nicitelmi. A teda opakom bibliofilov su biblioklasti – nepriatelia a nicitelia knih.
V roku 642 sa s takymito byblioklastom stretavame – a nebol prvy – bol nim kalif Umar, ktory prikazal spalit zvysky alexandrijskej kniznice. Ked o styri roky neskor Arabi porazili perzsku risu, znicili aj takmer cele ich pisomnictvo. A nikto uz nespocita knihy, ktore boli znicene skor, ako mohli vzniknut. Vedecke a umelecke diela, ktore neboli napisane, lebo ich mozni autori boli prenasledovani, alebo aj zavrazdeni. Dalej tu uradovala cenzura – ta nutene upravovala text, alebo zakazovala – ale biblioklast odstranoval knihy a pisomnosti raz a navzdy – najlepsie ohnom.
Pred nasim letopoctom – v roku 411 – boli v Atenach verejne spalene spisy filozofa Protagora. Za cisara Augusta v Rime v roku 1 p. n. l. Zhorelo 2000 zbierok proroctiev a vestieb, ktore vladca povazoval za nevhodne. Aj kruty Caligula nechal spalit diela Vergilia a Livia. Dioklecian rozkazal v roku 305 spalit Pamfilovu kniznicu v Caesarei s tridsattisic papyrusovymi zvitkami, pretoze ich povazoval za krestanske. O sto rokov neskor papez Inocent l. zostavil prvy zoznam kacirskych diel, ktore boli odsudene k zaniku. V roku 721 – v obdobi, ked sa zakazovalo uctievat obrazy, dal cisar Lev lll. spalit tristotisic nadherne zdobenych rukopisov.
Zvlast rafinovane a kruto sa prejavovala nenavist ku kniham a ich autorom v stredoveku. Tu sa pouzivala tzv. bibliofagia – nutene pojedanie knih, ku ktoremu boli odsudeni autori a siritelia knih. A autodafe, stravujuce knihy, stale neuhasinali. V nom v Kostnici skoncili Husove spisy aj s autorom v roku 1415, v roku 1501 boli spalene diela, ktore podla vynosu papezskej buly neboli predlozene cenzure. Popolom lahli aj spisy, ktore uvadzal znamy Index librorum progibitorum (Zoznam zakazanych knih), ktory prvy vydal papez Pavol lV. v roku 1559. K paleniu nekatolickych knih u nas dochadzalo v obdobi protireformacie. Nabozenska neznasanlivost vsak nezasiahla len Europu. Na popol sa premienali aj pisomne pamiatky z predkolumbovskej Ameriky, vratane mnozstva jedinecnych matematickych a astronomickych rukopisov. Ani knihy “pohanskych” Mayov a Aztekov sa nezhodovali s katolickou vierou spanielskych dobyvatelov. Mexicky arcibiskup Don Juan de Zummarga sa prejavil ako zvlast horlivy biblioklast. Nechal spalit doslova vsetky pisomnosti domorodcov, ktori mu padli do ruk. Podobne postupovali aj jeho nastupcovia, a tak sa zachovali len styri mayske rukopisy a strnast azteckych kodexov.
Zdalo by sa, ze v novoveku, v case vlady rozumu, je takeho barbarstvo nemozne. Ako vieme, je. V 18. storoci horeli knihy osvietencov a o viac ako sto rokov neskor nacisti dokonca z palenia knih urobili narodnu slavnost. A nicili nielen vlastne kulturne dedicstvo, ale aj knizne bohatstvo podrobenych krajin. A tak to pokracovalo dalej. Uz nase generacie okrem nacistov zazili vyradovanie podla zoznamov koncom 30. rokov, v 60. aj 70. rokoch minuleho storocia. Len sa pouzivali modernejsie metody – srotovacie stroje, nedobytne sklady, zakazy publikovania aj prenasledovanie autorov. Dufajme, ze to uz skoncilo.
Knihy, ich kvalita, starostlivost o ne, priaznive ci nepriaznive podmienky pre ich tvorbu vzdy vyjadrovali duchovnu situaciu naroda. Ale kniha je neznicitelna, ako je neznicitelny ludsky duch. A pokial clovek bude zit, urcite nevymizne.
Kniha sa v case meni. Meni sa jej vyzor, vnutorne usporiadanie i jej miesto v case cloveka. Nie je to uz kniha z cias Guttenberga, ani ta, dlho, dlho po nom. Stoji, alebo lezi v nasich domacnostiach a knizniciach vyberovejsie, individualnejsie, ale aj vaznejsie ako kedysi. Je aj ovela drahsia a pre mnohych nedostupnejsia. Co je skoda. Lebo najspolahlivejsim odhalovatelom umeleckej a vzdelavacej hodnoty, ktora je uzamknuta do vypravnej vazby, je len jeden spolahlivy kluciar – a tym je citatel. Ten lahkym fyzickym gestom – ze zlozi knihu z police – zmeni ju z mrtvej dekoracie na ziveho spolocnika. A vtedy sa mu kniha prihovara – moderne: read me! - po slovensky: Citaj ma!

(podla clanku M. Ambrusovej, Sme, 22. 3. 2000)

A. Prepletana