Drobnostky

Ku dvom hroznam prirovnava dva Vepre (Klenovsky a Lubietovsky) spisovatel Jan Rob - Ponican. Prekrokoval ich s valastickou v ruke, s ruksakom na chrbte, v ktorom nechybala slanina, chlieb, hriato a poznamkovy zosit. Vo vreckach nohavic, vetrovky bola fajocka, dohan, zapalky, mapa Rudohoria. Takto vystrojeny robil tury pred sedemdesiatimi rokmi. Ako dve hrozna. A ozaj. Vypadaju tak, akoby ich bol tvaroval jeden majster prirody. Ich svahy a vnutro vyplnaju tvrde kamene. Vo vyske vyhrava Klenovsky, ale Lubietovsky ma v blizkosti chatu (na Hrbe) s celorocnou prevadzkou. Hory, okolo nich sa v case SNP zoskupovali partizanske oddiely (Kalicenko, Sadilenko), i jeden, i druhy ospievali basnici, opisali prozaici. Vepre spaja turisticka Rudna magistrala a domovske pravo maju aj medvede. Oba “vrsky” za pekneho pocasia umoznuju siroko-daleky vyhlad. Zoberme teda valasticku a podme ta - ku dvom hroznam ...
Zo slov Milosa Jesenskeho (zbiera historky o slovenskych pokladoch) sa dozvedame, ze poklady - okrem kastielov a v kryptach - su ukryte aj v lesoch. Ide najma o dukaty z cias Janosika. Napriklad jeden z takych pokladov lezi pod sedem metrov vysokou skalou nad Klenovcom. Iny zaujimavy udaj udava, ze pri korenoch dvoch mohutnych jasenov na skok od Pohronskej Polhory je tiez poklad. Lenze nedocitame sa, aky to ma byt skok a ktorym smerom hladat “bohate” dva stromy. Moznoze v tomto tisicroci pomoze nahoda.
Frontove divadlo, divadlo bez podia, spaja sa so starym autobusom z cias SNP. Ucinkujucich nebolo vela. Program bol vzdy obsahovo vyvazeny, takze divaci, povstalecki vojaci za tieto dve hodiny na dusi pookriali. Predstavenia hrali, kde sa dalo: v polnych lazaretoch, v skolskych triedach, na pokraji hory pod holym nebom. Autobus, slovami Frantiska Zvarika, bol v Brezne, v Cervenej Skale, v Helpe, v Telgarte, v Podbrezovej. Zial, viaceri z ucinkujucich uz nie su medzi nami.

(li)

Rodak z Lopeja, ktory sa napil z kalicha utrpenia

Osud prachom zaviaty

- ...Ked som v prvu augustovu nedelu roku 1939 sa prebudzal, uz v polospanku, takmer vo sne, mal som pocit, ze nieco nie je v poriadku. Vsetko ma bolelo, este aj to ukrutne ticho okolo mna. Dlho som neotvaral oci v tuseni, ze ked ich otvorim, uz mi neostane ani iskierka nadeje, len tie styri sedive bezutesne steny. Kdesi hlboko v podvedomi som pocuval klepot kolies vlaku, potom skripanie brzd...

- Pan notar, budeme vystupovat. Uz sme v Ilave...
Takto sa zacina scenar pasma, ktory sa mi dostal pred desiatimi rokmi do ruk. Priblizoval zivotny a tvorivy osud slovenskeho narodovca, zivotopiscu a publicistu Jana Gala – Poddumbierskeho. Banskobystricki divadelni nadsenci ho spolu s autorom Pavlom Halajom uviedli v roku 1995 v Lopeji. Tu, pod Dumbierom, sa totiz Jan Gal pred 115 rokmi – 14. februara 1890 – narodil, tu vyrastal ako sirota a priucal sa roznym robotam a remeslam.

Samouk pise knihy
Zacas bol pastierom, obuvnikom, ba i obchodnikom a potrebne vzdelanie ziskal ako samouk. Akekolvek informativne ci hodnotiace clanky o spisovatelovi Janovi Galovi – Poddumbierskom sa rodia tazko, kedze v archivoch je o nom velmi malo, jeho knihy nemali doslovy a hoci su plne faktografickeho materialu, o povodcovi ani slovo. To iba nabada k dokladnejsiemu a dostojnemu vyskumu a k vsestrannemu zhodnoteniu tejto zlozitej osobnosti slovenskeho diania. Nacim ju priblizit a predstavit tym, ktori v casoch jeho zitia nezili, a ak aj zili, tak o nom nepoculi...
Jan Gal – Poddumbiersky napisal a vydal tri zaujimave knihy; vsetky dokonca vlastnym nakladom (!). Uz nazvy sudnemu citatelovi vela napovedia a prezradia... Spominajme otcov a osvecovatelov naroda – zivotopisy Slovakov v dvoch zvazkoch, Statocni zlodeji a ine rozpravky zo zivota slovenskeho ludu a Z kalicha utrpenia.

Za pravovernost do vazenia
Urcite nie je zahadou, ze Jan Gal si primenie Poddumbiersky zvolil podla rodiska. Pod svoje prispevky sa vsak podpisoval este dalsimi, asi dvadsiatimi, pseudonymami. Do slovenskej i krajanskej tlace prispieval od roku 1909. Z mnohych mozeme spomenut Narodne noviny, Slovensky dennik, Slovak a periodika vychadzajuce v Rakusku, Kanade ci v USA.
Jeho clanky a crty uverejnovali tiez rozlicne kalendare a nabozenske casopisy i noviny. Kvoli nim sa dostal v roku 1939 do ilavskej vaznice. V dobovej tlaci sa objavilo i taketo “ocenenie” Galovych prispevkov:
- ...Clovek, ktory sa v americkych Narodnych novinach podpisuje ako Martin Ustarosteny ide vo svojej stareckej zatatosti a zadubenosti naozaj daleko... V kazdom clanku dokazuje, ze na Slovensku nie Slovaci, ale madaroni vladnu. Podla jeho zhasinajuceho rozumu Slovakom je len ten, kto bol v roku 1914 clenom Muzealnej spolocnosti... V jeho podani kazdy slovensky minister je v sluzbach Budapesti a zlodej. A jeden z nich kupil svojej zene kozuch za desattisic... Nie div, ze taketo nactiutrhacske listy ochotne odtlacaju skoro vsetky casopisy v Amerike a Kanade, lebo ved “dobry krestan, katolik, stary narodovec” to takto pise...

Autobiografia je klucom
Vo vazeni sa Jan Gal – Poddumbiersky ocitol niekolkokrat vo svojom zivote. Ironiou osudu je, ze vzdy iba preto, lebo bol pravoverny Slovak a Slovan. Nic insie nespachal. Ale nie je vobec dolezite, kedy a v akych politickych pomeroch bol vazneni. Nejde o cas, ale o sposob a system. Trestnica a utrpenie v nich sa bez ohladu na storocie a politicke zriadenie podobaju ako vajce vajcu. Vzdy su predovsetkym muciarnami ludskeho ducha.
Znovu a znovu som listoval v jeho autobiografickej knihe Z kalicha utrpenia, ktoru vydal v roku 1947 a opisuje v nej svoje vaznenie v Ilave. A tu je pravdepodobne i ten spravny kluc k odomknutiu trinastej komnaty, tej tajnej, ktoru hlboko v sebe nosi asi kazdy clovek a do ktorej nie je dovolene nazriet hocikomu. Vo faktografickych spomienkach sa totiz da citat aj medzi riadkami...

Tu je uryvok:
- ...Uz v prijimacej kancelarii ilavskej vaznice, o ktorej sa castejsie hovorilo ako o koncentracnom tabore, som studoval na stene vyveseny zoznam vaznov: Dr. Juraj Janoska, Dr. Fedor Turzo, Martin Razus a dalsie zname mena. My, politicki, nie sme ani vazni, ani trestanci, ale ilavski “striezenci”. Cire slovenske slovo odvodene od slova “striehnut na niekoho”, keby sa za nim neskryvalo tolko ludskeho utrpenia...

Put ukoncil v Trnave
Galov vykrik ma nadcasovu mieru a zmysel. Je to vykrik o tom, ako dokaze Slovak Slovakovi urobit zo zivota peklo a nepretrzitu, neutichajucu bolest. Nie udermi palicou, ale jazykom. Take rany sa nikdy nezahoja.
Ako som uz spomenul, Jan Gal – Poddumbiersky ziskal vzdelanie ako samouk. Az v roku 1918 absolvoval notarsky naukobeh a nastupil ako podnotar do obce Dolna Lehota. Od roku 1921 az do dochodku v roku 1950 bol notarom v Domadiciach, Santovke, Brhloviciach i hlavnym notarskym tajomnikom. Narodovca, viac – menej zabudnuteho si pripominame aj ako dlhorocneho pracovnika Spolku sv. Vojtecha v Trnave. V tomto meste aj umrel.

Konci marec – mesiac knihy

Akcia Marec – Mesiac knihy vznikla kedysi ako pokus o oklamanie prirodnych zakonov. Na jar mali ludia malo dovodov sami od seba kupovat knihy, tak sa ich rozhodovaniu pomahalo dobre organizovanou kampanou. Dnes, bohuzial, ti, ktori by si knihy kupovat chceli, nemaju na ne peniaze, a ti, ktorym peniaze nechybaju, vacsinou na knihy nemaj cas. Ale clovek, ktory cita, nepozna pocit osamelosti: zdokonaluje si vzdelanie, rozsiruje vedomostny obzor a co je nesmierne dolezite, rozsiruje si slovnu zasobu.
Ucitelia aj rodicia sa stazuju, ze mladez malo cita, ale nebude to azda take beznadejne, o com svedci napr. aj uryvok z prace istej osmacky: “...A pritom staci tak malo na zivot. Ta najvacsia zlozitost je ukryta v prostej jednoduchosti. V uplne jednoduchych hlaskach, ktore samy o sebe nic nehovoria, neposobia nijako zaujimavo. No ked sa pospajaju do lubeznych slov, zasvatia nas do tych najvacsich tajov reci. Ak dokazeme poodhalit rusko tohto tajomstva, ten pocit hlboko v dusi nam nedovoli odist. Nenecha nas vpadnut do osidiel opovrhovania. Vykupi nas lahkym trikom. Vtedy, ked to najmenej ocakavame, da nam do ruk knihu a necha nas splynut s dejom. Brodime sa dielom kuzelnika...” - Aj to je poklona knihe a jej poslaniu.
A este si pripomenme niektorych marcovych jubilantov zijucich i na vecnosti, ktori zanechali vyrazne stopy v slovenskej literature:
Stvrteho marca sme si pripomenuli 90. vyrocie basnika Pavla Buncaka, 5. marca uplynulo dvestopatdesiat rokov od narodenia autora prveho slovenskeho romanu Rene mladenca prihody a skusenosti Jozefa Ignaca Bajzu, 16. marca oslavil sedemdesiatku autor pre mladez Peter Sevcovic, 22. marca sa dozil sestdesiatky Alexander Havolnik, 24. marca sme si pripomenuli 220. vyrocie narodenia basnika Jana Holleho a 30. marca 185. vyrocie narodenia pohronskeho slavika Andreja Sladkovica. Siedmeho marca pred sto rokmi zomrel sturovec Jan Francisci – Rimavsky, 26. marca pred 135 rokmi odisiel na vecnost Michal Miloslav Hodza a pred desiatimi rokmi 27. marca Margita Figuli.
A tak, mili citatelia a necitatelia, spomente si na nasich spisovatelov, spomente si na knihy, lebo kniha otvara svety.

A. Prepletana