Drobnostky

Bola nedelna pohoda. S priatelom si na slniecku vymiename dojmy o zivote ludi, ktorym riecica casu poriadne preosiala rocky. Patrim medzi nich, a tak slovo dalo slovo a dozvedam sa, ze moj spolubesednik vidi v sucasnosti tri skupiny ludi. Prva si zije zivot naplno. Dalsia o zivote pise. Tretia cita o tom, ako ziju prve dve skupiny, a ze...
Do ktorej spadla moja malickost so sedivymi vlasmi. Mne je to tazko, lebo ako zit naplno v rokoch, ktore potvrdzuju, ze topanociek som neurekom vela zodral, ale zijem skromne, spokojne az na to, ze nas rozhlas a televizia vela krmia danovymi priznaniami a mam obavu, ze v buducnosti aj za vlastne kroky dan platit budeme. Dost citam i to, co ini napisu, naviac, aj ja sa priatelim s perom a stane sa, ze z toho citaneho co – to prepasujem do drobnostok pre Horehronie. Napriklad aj teraz chcem pripomenut dobre, dokonca rodinne vztahy medzi M. Razusom a J. Smrekom.
Iskricka sympatii sa zrodila este v mestecku Modra. Jan Smrek hovori: “M. Razus sa stal krstnym otcom mojej dcery. Dali sme jej meno Helena. Hovorili sme jej Helka a ja maznavo som jej hovoril Ejala. Pre svojho krstneho otca bola moja Hela od zaciatku Elenou. Tak sa volala jeho zena, z rodiny Zochovcov, potom aj jeho dcera, ktoru zasnubil Gabovi Raposovi. M. Razus meno Elena dal vygravirovat do strieborneho priboru, daru ku krstu...”
Takto sa J. Smrek s M. Razusom priputali k sebe nielen literaturou, ale aj pribuzenskym vztahom.

…

Matica – matka Slovakov – za uplynulych 142 rokov ucila a uci nas pochopit zmysel slova Slovak, slovenska rec, narod, ale...
Nezabudla a nezabuda ani na spolocenske zvyky, mravy... teda ani na fasiangy, kedy, ako sa hovori: clovek vyskal, v poste bruchom stiskal. Uz Jan Kollar napisal, ze... Vsetci ludia sa v tomto case raduju... Ujedaju slaninu, maso, robia klobase, grapne prazia... Vino, pivo a paleno sebe popijaju, potom sa do veseleho krepcenia davaju...
To bol Kollar. A tu sme my. Na fasiangy dopustit nedame. Pri stole sedime, sisky s rumocajom zapijame. Muzikant tiez tonmi dobiedza, a tak kto moze, moze i krepcit.
Pohoda bola pri tombole. Vsetci sme chceli vyhrat. Darceky vtipne, zo srdca darovane, kupene. Stastie sa usmialo i na mna. Oci, oci, hnede oci zaiskrili a v ruke drzim knihu Pytliacka vasen od J. Faltana.

…

Kezmarska evanjelicka skola, neskor lyceum, sa zaradila medzi popredne skoly na uzemi Slovenska. Studovali tu ziaci z celej strednej Europy, mnohi neskorsi literati, vedci, narodni dejatelia. Spomenme aspon K. Kuzmanyho, J. Chalupku, S. Chalupku, P. O. Hviezdoslava, M. Kukucina, M. Razusa, Ota Sladkovica... Studenti lycea mali sa... “bratsky znasat a nepohrdat inou narodnostou, alebo sa z nej vysmievat...”
V skole sa vyskytovali i humorne historky. Aspon jednu. Slovencinu tam ucil profesor Dlhani. Tvrdil, ze za g, h, ch, k nikdy sa nekladie makka hlaska i. Ked mu ziaci oponovali, tresol palicou po lavici a zajakajuc krical: “Tu sme nie v Matici, mlc, canistus! Ked budes richtarom v Kralovej Lehote, tam si potom rozkazuj!”
Slovenskym ziakom sa usli aj dalsie cudne vyroky z ust spominaneho profesora, ako: “Ty pltnik, ty honelnik, ty maticiar.”
Aj napriek tymto “perlickam” kezmarska skola mala zvucne meno.

(li)

Ludo Ondrejov v Ciernom Balogu literarne i ludsky pookrial

Na okraji Kostiviarskej, akoby na samote, stal este pred vyse tromi desatrociami dom, kde detstvo a mladost prezil spisovatel Ludo Ondrejov, vlasntym menom Ludovit Mistrik. Aj ked sa 19. oktobra 1901 narodil v obci Slanje pri Varazdine v Chorvatsku, kde boli jeho rodicia na robotach, najkrajsie roky svojho zivota stravil prave tu, v dedinke nedaleko Banskej Bystrice. Domec musel ustupit modernej autostrade, spisovatela pripomina pamatnik...

V hlbke svojej umeleckej osobnosti bol Ludo Ondrejov romantik, snivajuci o lepsom svete bez socialnych krivd, bez bolesti, o svete, v ktorom by sa zilo harmonicky s pulzujucou prirodou. V najtazsich chvilach zivota tuzil uniknut niekde daleko do hor. Tragika rodinnych vztahov vyvrcholia umrtim manzelky a tuto dusevnu traumu sa rozhodol zmiernit zmenou prostredia.
Preto Ludo Ondrejov vyuzil prilezitost a rozhodol sa odist na dlhsi pobyt do neporuseneho prostredia ciernobalockych dolin, medzi jednoduchych chlapov – drevorubacov, kde chcel ziskat podnety a latku pre nove prozy.
Dojmy a pozorovania z pobytu v Ciernom Balogu sa zachovali v dennikovych zapisoch spisovatela, ktore zacal datovat 11. maja 1952. Zaujimavo a nekonvencne o tomto Ondrejovom “tvorivom pobyte” pise ciernobalocky rodak, spisovatel Peter Kovacik v rovnomennej knihe.
Ludo Ondrejov byval v drevenom domci ucupenom v ciernobalockej dolinke, ktory mal v strede kuchynu a popri nej z oboch stran po jednej izbicke: typicky dom lesnych robotnikov. Ludia z dediny ho volali aj chatou. Izba nebola velka, ale utulna a teplucka, lebo drevene stavby znamenite drzia teplo. Ked zakuril v masivnom zeleznom sporaku, o chvilu sa izba zohriala. V takyto cas, po celodennych potulkach, sa zvalil na postel a pocuval, ako praska smrekove drevo. Zabudol na starosti, zahladel sa cez okno na hory a mysel mu lietala po neznamych svetoch...
Casto chodieval do doliny Saling. Cestou pozoroval neporusenu prirodu. Kracal ticho, aby nevyplasil lesnu zver. Ked dorazil k pracovisku drevorubacov, zastal v naprotivnej uboci a pozoroval ich pri praci. Nechcel, aby ho zbadali. Len ked si posadali okolo ohna, aby sa posilnili dobrou slaninou, zasiel Ludo Ondrejov k nim, na vselico sa vypytoval, vselico ho zaujimalo. Tak sa pomaly spriatelil s nedovercivymi chlapmi, ktori mu neskor za dlhych zimnych vecerov vyzalovali svoje biedy a starosti.
Ked toho dost napocuval a naobzeral, vratil sa domov, utiahol sa do svojej izbicky a zapisoval poznatky, dojmy a postrehy... Takto si zaznamenaval rozhovory o vselijakych starostiach robotnikov. Utesoval ich, ze raz sa to vsetko napravi, ze ide pisat knihu, v ktorej opise aj ich trapenia, a veri, ze to si ludia vsimnu a vsetko sa im polepsi.
Ciernobalocke prostredie vplyvalo na Luda Ondrejova velmi priaznivo. V horskom okoli, daleko od ruchu mesta viditelne ozil, tu nazbieral aj namety pre literarne prace. Na konci svojich dennikovych zaznamov si zapisal vetu: Zistujem, ze tu v lesoch vobec sa mi neziada pit! Bol to naznak osobneho vitazstva? Po navrate do Bratislavy zaciatkom roku 1953 sa s chutou pustil do spracovania literarnych tem. Pisal o tvrdej robote drevorubacov, o ludskych biedach, o priatelstve, o zlej pijatike, o tajomnej sile hory...
V ostatnych rokoch svojho zivota Ludo Ondrejov chorlavel a prestal pisat. Umrel 18. marca 1962 v Bratislave, kde ho pochovali v Slavicom udoli.

Spisovatel Ladislav Tazky, rodak z Cierneho Balogu, sa vo svojich knihach casto vracia do rodiska. Vynimkou nie je ani novela Strazca tajchu. Ide o vodnu priehradu v Kamenistej doline, kde rad chodieval aj lupciansky pan hradu s loveckou druzinou, aby si tam vyskusal zabavne “hry” na ludoch (ukrizovany ...), skakanie deti zo stromov do vody (vevericky ...) a dalsie hravo-drsne chutky.
Prihodu o tajchu mu vyrozpraval stary otec a fotografia z roku 1981, ktoru zverejnujeme, je trojgeneracna. Otec Anton Tazky, syn Ladislav a vnuk (narodil sa v Bratislave) pred rodicovskym domov v osade Komov.

(sg)