| Snar ... Slnko
vystriedalo zamatove nebo milionov hviezd,
zrazu uz nepocut smutok, ani radost hlucnych miest.
Pocut len ticho. To ticho carovnej noci.
A prave ty citis dotyk lasky, jej moci.
Dokonaly suzvuk tonov, sero lampy,
nezne piano, romanticke husle a flauty.
A tak uprostred nasej noci ti posepkam lubezne dve slovicka,
jemne hlasky, co davaju kridla a vzlietaju do nebicka.
Len tien sviec, jagave hviezdy a mesiac - milovania knaz,
su svedkom nasej lasky a vzplanutia ohna z nas.
Sme ako vecerny sumrak a zaroven vychod slnka,
rozburena lava sopky, ci pokojna morska vlnka.
Sme pestre farby na palete maliara menom cit,
ktory je jedinecny umelec, nezny a jemny ako nik.
Spolocne tym stetcom piseme do sera pismeno po pismene,
vedla seba tvoje meno po mojom mene.
A tym spolu tvorime jeden celok, jeden par,
ktory kazdu noc pise laske vlastny snar ...
Ivana Kokavcova |
Povedali o laske o Graham Greene: Laska je prilis draha vec. Ak si
k nej prisiel lacno, oklamal si sam seba o P. Koys: Laska je
zarosene vonave rano plne nadeji o Unamuno: Laska je dietatom iluzie
a matkou deziluzie o L. N. Tolstoj: Laska ukazuje cloveku ciel jeho
zivota. Rozum ukazuje prostriedky, ako to uskutocnit o P. Eluard:
V okamihu lasky vsetko trva navzdy a nic viac o V. Javorsky:
Laska nas zbavuje zdraveho rozumu aj za predpokladu, ze sme ziaden nemali o G. E.
Bulwer-Lytton: V srdci je taka hlboka studna lasky, ze starobou nemoze zamrznut o M.
Twain: Laska je to, comu sa po svadbe hovori omyl o
Zozbieral. Mgr. Jozef Pupis
|
Studijny pobyt
Karol bol na rade. Socialna pracovnicka mu podala misku s
porciou teplej polievky. Bola husta, s mastnymi okami plavajucimi na povrchu a k tomu dva
okruzky chutneho cierneho chleba. Sadol si za stol k muzovi, ktory prave korkou vytieral
misku.
“Neviete o nejakom prazdnom kontajneri?” stytal sa ho Karol.
“Nemas kde byvat? Mozes prist ku mne, vo vedlajsom teraz nik nie je, byvaly
majitel pred tyzdnom zomrel,” povedal a lacne pozrel na nedotknutu susedovu davku.
“Tu mas, zjedz,” podal mu ju. “Ako sa volas? Ja som Karol.”
“Ja som Sebastian, hovor mi Sebo,” vyzval ho hadzuc do seba kusy chleba.
“Si tu novy, vsak? Co ta vyhodila zena, ako mna?”
“Nie, som slobodny,” lakonicky odvetil Karol.
“Z dialky poznat, ze si novaci, si este zachovaly, oholeny, ostrihany, ani nie
si velmi spinavy. Vsak pockaj za take dva – tri mesiace... V lete sa este okupes v
potoku, ale teraz sa uz velmi neda. Tak, aby si vedel,” kracajuc do svojho rajona mu
robil skolenie, “v stredu musis byt mimo domov, lebo sa beru smeti, mohlo by sa stat,
ze ta zosrotuju. Kazdy den mozes chodit ku sestrickam na polievku, okrem nedele, vtedy
maju volno. Doma bud v strehu, aby na teba nevysypali nejake svinstvo, vzdy, ked ides
spat, prikry sa niecim nepremovakvym. Nase heslo je, cim viac smeti v kontajneri, tym
lepsie, lebo dnu je teplejsie. Neskor si to zariadit, ja mam dokonca na podlahe kovral a
na strope staru petrolejku. Obyvam prvu triedu, tak nazyvame kontajner na textil, vsak
neskor sa aj ty vypracujes... A sme doma. Teraz zalez, poobede si davame slofika.”
Karol byval v tomto nahradnom ubytovani uz skoro dva mesiace, pomaly si zvykal.
Poznal vsetky finty zivota bezdomovcov a bol nanajvys spokojny. Zariadil si celkom slusny
domov, az na to, ze si svoje habraky musel kazdu stredu vyvetrat, lebo inak by o ne
prisiel. Spoznal, co je to bol o holy zivot, ked ho raz v noci prepadli, lebo mu chceli
ukradnut strechu nad hlavou. Nebyt suseda, neviem, neviem. Parkrat sa mu stalo, ze kym
boli na polievke, prisiel o niektore svoje drahocennosti.
Ale raz robili na sidlisku raziu a vsetkych zhromazdili na policajnej stanici.
Pobrali im doklady, ak nejake mali a po jednom ich volali, aby zistili, ci nemaju nejakych
pribuznych a ci sa nema kto o nich postarat. Niektorych umiestnili v azylovom dome. Ked
prisiel na rad Karol, policajt mu povedal:
“Pan docent, tu mate pss, kreditku, obciansky i vodicsky preukaz a smiem sa
spytat, co teraz pisete? Vyzera to, ze nejaky roman o bezdomovcoch, vsak? Aby si
vedel,” obratil sa na kolegu, pana docenta poznam, bol u nas uz pred polrokom na
stazi, ked pisal roman z vazenskeho prostredia”. Opat sa obratil k docentovi:
“Mate este vela do konca?”
“Nie, uz len dve kapitoly.” Karol si pchal doklady za koselu.
“Poponahlajte sa, lebo vonku uz bude co nevidiet mrznut...”
Emilia Molcaniova |
