KAINOVIA ZABIJAJU ABELOV
Nechcel som byt generalom, ale zvonarom
“Ta vojnicka, ta vojna, nikomu nie je mila, len takemu
suhajovi, co ho ...” Akemu suhajovi bola, je a moze byt vojna mila? Len takemu,
ktoreho nechala mila, preto nechce zit. Pre neho je vojna mila, vojna vesela a stara.
Ta nasa, ktoru sme prezili, ktoru prezila cela Europa, ta vojna, do ktorej Europa
zatiahla cely svet a Europu Hitler a Hitlera nacizmus a nacizmus bohati
a po zisku hladni podnikatelia, podnikatelov zhltla neukojitelna chut po cudzich
uzemiach a ich bohatstvach.
Priciny vojny su pospletane, diabolsky umne navzajom “ustrikovane” ako
pavucina, do ktorej sa ako musky chyta nevinne ludstvo.
Sestdesiat rokov ... Ked sa skoncila, mal som dvadsat a pol roka. Ked konecne
tato pazrava obluda zdochla, ked ju dorazili v jej brlohu, bol krasny majovy den. Zem
nebojacne a razne zacala rodit prirodu, ranene, unavene ludstvo sa zacalo dvihat,
klakat na kolena, vstavat na nohy a plnym duskom pilo slobodu.
V ten den som nechcel verit, ze som ju prezil, lebo len tazko sa nam verilo,
ze sa raz skonci, ze sa vratime domov, ze nas uz nebudu budit zo spanku delostrelecke
vystrely, rapkanie gulometov, hukot lietadiel a vybuchy bomb a smrtelny strach
z neistoty ci straze, ktore nas viedli do neznama, sa nezblaznia a prave
v posledny den si nesplnia svoju “hrdinsku povinnost” a nevystrielaju
slovenskych “Kriegsgefangene”, vojnovych zajatcov. V hlavach, ktore roky
skolili, prevychovavali a ucili laske k vlasti – Tretej risi sa zrodili
mnohe zvratene myslienky uskutocnene na (zlo)ciny.
Bolo neuveritelne vidiet tych, ktori na nas mierili, ktori nas strazili
a hnali do roboty, ako a s akou malou dusickou utekaju doma pred
“Rusmi”, aky strach ich ovladol z mozneho trestu za spachane zlociny
v cudzich krajinach. Chapal som ich, prial som im to, a predsa som ich aj
lutoval. Ved aj oni boli obetami sialeneho Fuhrera.
Vtedy, v tej pamatnej, nezabudnutelnej chvili zivota som si zapisal do
pamatoveho zapisnika, ktory som vlozil do vecnej a najbezpecnejsej uschovy do svojho
srdca, toto zelanie:
“Nechcel by som byt vitaznym a slavnym generalom, ale hlasnikom mieru,
zvonarom, takym silnym a vsemocnym, ktory by vladal rozhojdat a rozozvucat
vsetky zvony na veziach slavnych, vznesenych a posvatnych nebotycnych katedral,
chramov, kostolov bohatych a mocnych miest i skromnych drevenych zvoniciek na
pokornych chudobnych dedinach, aby som odzvonil vojne a oznamil vsetkym ludom –
celemu svetu, ze zomrela smrt, ze vojaci po strasnom boji zabili vojnu. Ako? Prestali
bojovat.”
Zial bilo, zvonilo len moje srdce. Darmo som dufal, ze vojna zomrela, zdochla ako
prisera, ako Kain na hore Karmel. Vojna ozila. Vojna je totiz neznicitelna. Ak sa pred nou
chces zachranit, brat moj, jednoducho nebojuj, nemier na svojho brata a blizneho ani
doma, ani vo svete. Ale neboj sa a ako len vladzes, kric: Mier! Mier! Mier! Ak sa ti
napriek tomu nepodari zachranit si zivot, zachran si aspon svedomie.
Uz nikdy a nikomu sa nedaj zverbovat, ani kupit za vojaka – zabijaka!
Vojna nie je spas, ani hrdinstvo, vojna je to najvacsie svinstvo a zlocin nad
zlocinmi! A ten zlocin nepacha nik iny len clovek na cloveku.
Kainovia zabijaju Abelov!
Kainovia od Adama, teda od zrodu ludstva zabijaju Abelov.
V Biblii preto, ze Abelova obeta sa viac zalubila Bohu ako Kainova.
V zivote preto, ze lasku vybojnejsich ziskalo Zlate tela, ktore sa krmi
mozolmi a pije ludsku krv, krv barankov bozich.
Ladislav Tazky
Vystup na Velky bok jubiluje
Aj ked masiv Velkeho boku nepatri do regionu Horehronia, je s
nim uzko spojeny. Chlapi z Horehronia oddavna v ciernovazskych a okolitych lesoch
nachadzali zdroj obzivy pri tazbe a zblizovani dreva ako drevorubaci a povoznici a ako
furmani pri zvazani rud zo stolni pod Velkym bokom do Coburgovych zeleziarni na Hornom
Pohroni.
Organizatormi turistiky a sportu aj na Horehroni boli spravidla ucitelia. Tak sa
dozvedame zo skolskej kroniky v Helpe, ze ucitelia poriadali do okolia vylety a pre
starsich ziakov aj vylety na Velky bok. S podobnymi zapismi sa stretavame aj v kronikach
dalsich obci na Horehroni.
V sedle pod Velkym bokom (1479 m n. m.) bola v lete roku 1936 Ustredim KCST v Prahe
vybudovana podla projektu Ing. Stejskala turisticka chata, ktoru otvorili 20. decembra
1936. Neskor presla do spravy KSTL v Liptovskom sv. Mikulasi. Bolo to zariadenie s
celorocnou prevadzkou. Povodne mala tridsatdva posteli. Cena jedneho noclahu bola 7 Kc.
Neskor jej kapacitu rozsirili na sedemdesiat miest. Prvym chatarom bol Daniel Brtan s
manzelkou a bratom Rudolfom, po nom tu chatarcil Pavol Droppa. Chatu po potlaceni SNP 26.
decembra 1944 vypalili protipartizanske jednotky Edelweiss.
Myslienka uskutocnit Vystup na Velky bok vznikla v lete 1976 pri prilezitosti 32.
vyrocia SNP z podnetu Jozefa Kukulu a Jozefa Pupisa. V tomto obdobi este nebola rozsirena
turistika na Horehroni a Vystup na Velky bok patri k najstarsim vyrocnym podujatiam na
Hornom Pohroni. Aj samotny Klub slovenskych turistov v Helpe (predtym odbor turistiky) bol
zalozeny neskor 14. marca 1981. Nadsenci turistiky z Helpy upevnili na 1. rocniku na
sucasnu chatu pamatnu tabulu (chatu postavili na zakladoch byvalej spominanej chaty v 60.
rokoch minuleho storocia LZ Cierny Vah), ktoru "tiez turisti" po case
znehodnotili. Novu tabulu tam pripevnili az v roku 2005. Niekolko metrov na juhozapad od
chaty vybudovali turisti z Helpy maly pamatnik. V roku 1980 upravili mladeznici z Helpy v
doline Hlozkova hrob neznameho vojaka. Trasa prveho rocnika viedla z namestia v Helpe cez
sedlo Priehyba, Kolesarovu, Oravcovu, Zadnu holu do sedla pod Velkym bokom na 1727 m
vysoky vrchol s navratom do doliny Hlozkova. Trasa sa s malymi obmenami vyuziva az dodnes.
Na prvom rocniku sa zucastnilo pat ucastnikov: Jozef Kukula, Michal Turcin, Dusan Oravkin,
Pavel Babela a Jozef Pupis.
Podujatie bolo z roka na rok popularnejsie aj vdaka dobrej propagacii v okresnych
novinach Priekopnik, Krasach Slovenska, Slovenskom turistovi, denniku Sport, Smer, v
Slovenskej televizii a v Slovenskom rozhlase. Na podujati sa zucastnovali z celeho
Ceskoslovenska, neskor aj zo zahranicia.
Od prveho rocnika je vedena vystupova kronika. Podujatie poriadali spociatku v
poslednu augustovu sobotu, postupne preslo prakticky vsetkymi sobotami augusta a od roku
1999 je to staly termin, prva augustova sobota. Od zaciatku podujatia dostavaju ucastnici
diplomy, odznaky a vlajky, ktorych podoba sa ustalila v roku 1987, odvtedy su jednotne a
pouzivaju sa dodnes v roznych farebnych obmenach. V roku 1982 bol vystup po prvykrat
propagovany aj na zapalkovych krabickach, potom este v roku 1985 a 1987 (navrh Jozef
Pupis). Pri prilezitosti 10. rocnika vystupu v roku 1985 dal odbor turistiky vyrobit v
Textilanke Gajary po prvykrat vystupove vlajky s emblemom podujatia s erbom obce (navrh
Jozef Pupis). Od roku 1980 ma podujatie vlastne odznaky, ktore vyrabal Nisasport Jablonec
nad Nisou a od roku 1988 vlastnu vystupovu peciatku, ktoru obnovili v roku 2005. Na kazdom
rocniku sa vyhodnocuje najmladsi a najstarsi ucastnik podujatia.
 Na realizacii a na
pripravach podujatia sa podielalo viac turistov – organizatorov: Jozef Pupis
(dodnes), Jozef Kukula, Maria Fedorova, neskor Pavel Durica a Jozef Filo (dodnes).
Pohlad na rozsirenu chatu pod Velkym bokom.
Trojudaje
Citanka pre stvrty rocnik zakladnych skol (1982) uz asi
odisla do dochodku. Aj moja poberie sa na dalsiu cestu. Z nej na rozlucku aspon tieto
trojudaje:
Jarmok v Tisovci byval vzdy sviatkom pre vsetky okolite obce. Z nasej strany si nan
zasli Polhorci, Polomci a objavili sa tam i Handelci. Jarmok nevynechal ani hacavsky
Hrebenda. Spolu so susedovie chlapcom Samkom Cajkom tam predavali tri druhy tovaru –
trojtovar, Vlastenecky kalendar, slabikar a mluvnice. Bol o ne zaujem. Blizil sa skolsky
rok. Veru aj Samko hlasom tovar ponukal: “Kupte si kalendar, mluvnicu,
slabikar!” Hrebenda sa spokojne usmieval. V Tisovci vzdy rozumy knizne popredal.
...
V Nizkych Tatrach, spod Dumbiera od nepamati vyteka
kristalovocista riecka Demanovka. V polovici jej cesty do Vahu vhupla do podzemia. Tam sa
zahrala na socharku, stavitelku... Vytvorila nespocetnu krasu. Objavili ju v roku 1921
jaskyniari Alois Kral a Adam Misura. Tri jaskyne – trojsusedky – Jaskyna
slobody, Jaskyna mieru, Ladova jaskyna tvoria dve desiatky kilometrov podzemnych
priestorov. Su pritazlive. Rok, co rok si ich prezrie tisicka navstevnikov.
...
Citanka priniesla i clanocek s nazvom Staromestsky orloj. A
vari pred tyzdnom som v rukach drzal fotografiu. Ziskal som ju pred polstorocim (1953).
Vtedy ako presovski studenti boli sme na exkurzii v Pamatniku narodniho pisemnictvi.
Hladim na obrazok. Vybavuje sa mi trojhra postav na orloji. Ako prva sa ukazala smrtka,
potom defilovali apostoli so svojimi ukonmi, aby to vsetko ukoncil hlasom ki – ki...
kohut.
Bolo to pre mna dojimave predstavenie. Napatie po nom povolilo. Na namesti a v
uliciach sa obnovila zmiesanina hlasov.
...
Trojpreco s vysvetlenim je zaujimave a preto, lebo nas
nenapadne zamyslat sa nad zdanlivo uznavanymi malickostami. Teda – preco asi? Preco
mame len jedny usta, ale dve usi? Aby sme dvakrat tolko poculi, ako vraveli. Usta mame len
jedny, ale oci dve. To preto, aby sme dvoma pozorovali, kym raz vypovieme. Usta mame len
jedny, ale ruky dve. Aby sme dvakrat tolko pracovali, ako jedli. Zaujimavy poznatok. Tym
objavitelom bol Usinskij.
...
Mala kopka pyta viac. Prilozme k nej ciapocku – kto z
koho?
“Ja rubac som,” povedal hrom. Rorororom a pretal strom.
“Ja zas viem pliest,” povedal blesk. A plesk! Urobil retaz ohnivu.
Clovek nato vetil: “Nieze tak, bohorovni, tolko skod. Ja som len kovac
skromny!”
A ukul zrucne hromozvod.
(li) |
