V pondelok 25. jula riaditel Zakladnej skoly na Pionierskej 4 v Brezne Mgr. Lubomir Fabus prijal akademickeho maliara, rodaka z Bacucha Jozefa Cesnaka, ktory v tychto dnoch travi letne dni na Horehroni cerpajuc vytvarnu inspiraciu a zdravotnu pohodu.

Jozef Cesnak pri tejto prilezitosti predstavil graficke navrhy k dokumentarnemu zivotopisnemu filmu o Frantiskovi Kreutzovi. Pouziju sa ako dokumentacny material na vyjadrenie autorovho kulturneho smerovania i zmyslu literarnej tvorby s dorazom na regionalne motivy a dejinotvorne specifika, ktore budu tiez sucastou pamatneho kutika v priestoroch jubilejnej skoly.
Pri tejto prilezitosti si zaspominali na nasho dejatela a vyborneho rozpravaca historiek z minulosti Brezna i regionu, ktoremu Frantisek Kreutz odovzdal cele svoje aktivne posobenie ako pedagog ci historik a spisovatel.
Realizatori a vsetci spolupracovnici ocakavaju ustretove kroky a zaujem od zriadovatela na podporu kultury pre takeho vyznamneho narodneho dejatela, akym Frantisek Kreutz bezpochyby je. Zasluzi si to samotny tvorca, ako aj jeho dielo.
Vdaka obetavosti celeho kolektivu pripravovatelov filmu na cele s riaditelom skoly (za stratu jeho osobnych rodinnych chvil a volna) a spisovatelovym vnukom Robertom sa vyvija maximalne usilie, aby sa tento projekt aj so stedrou pomocou sponzorov Horehronia stal uskutocnitelnym.

(ni)

Jozef Cesnak s riaditelom Lubomirom Fabusom pri prehliadke skoly v pripravnych fazach zriadenia pamatneho kutika.
Graficky navrh obalky videokazety

Vraj kazdy z  nas ma na tomto svete svoje poslanie. Jesen zivota je prilezitostou na jeho zhodnotenie. Chodi medzi nami starsi panko, usluzny a vzdy s usmiatou tvarou. Ziari z neho pokoj a spokojnost, ze svoj zivot preziva uzitocne. Jan Porteleky, zriedkave priezvisko. Do Brezna prisiel uz jeho otec Viliam v roku 1918 z  Hamburgu ako vysuperovany dostojnik. Nasiel si tu manzelku Mariu Brozmanovu. Vychovali troch synov, Jozefa, Ludovita a  Jana. Jan, narodeny v roku 1936, ostal verny Breznu az do dnesnych cias.

Ked v roku 1964 odisiel do dochodku Jordan Lehotsky, o breznianske vezove hodiny sa zacal starat presbyter evanjelickej cirkvi Jan Porteleky. Tridsattri rokov denno-denne kracal schodmi do veze evanjelickeho kostola a  raz tyzdenne do katolickeho kostola, aby sledoval chod hodin. Okrem toho od zaciatku sedemdesiatych rokov “liecil” aj zvony vo vezi evanjelickeho kostola a v  mestskej vezi.
“Hodiny na evanjelickom kostole boli mechanicke, na katolickom elektricke. Ked vypadla elektrina, neraz som sa musel aj o jedenastej v  noci stverat na vezu kostola a  hodiny “nastartovat”. Ostatne tri roky su uz obidvoje digitalne,” hovori Jan Porteleky.
V rozhovore s nim sme sa dozvedeli, ze v mestskej vezi na namesti, postavenej v roku 1830, su v sucasnosti tri zvony, najvacsi i  najtazsi ma hmotnost 980 kg, priemer 1,5 m, vysku 1,6 m. Jeho povrch zdobi erb mesta a   o povode hovori text v starolatincine – odkaz buducim generaciam.

Z  textu je zrejme, ze obsahuje zmienku o velkom poziari 9. aprila 1779, kedy zhorelo skoro cele mesto, aj kostol pod Dubravkou, v jeho vezi boli znicene aj nove zvony. Najde sa odbornik, ktory prelozi cely tento text?
Dalsi je zvon Svaty Florian – chran nas od skody a  ohna, ktory ma hmotnost 580 kg. Svaty Vendelin – zehnaj pracam nasim, vazi 139 kg. Zvon Svaty Michal (358 kg) bol presunuty do noveho kostola na Mazornikove.
Styri zvony su nainstalovane v evanjelickom kostole, najstarsi z nich ma hmotnost 3700 kg a priemer 1,8 m. Jeho obvod tiez zdobi erb mesta a starolatinsky text, z ktoreho vyplyva, ze je darom mestu od mestanostov Sama Lopusneho a   Ondreja Banku v roku 1883. Tento zvon bol najprv nainstalovany vo zvonicke na starom cintorine, ktora stala na mieste, kde je dnes hrob mestanostu Ondreja Sramku. V roku 1906 bola k  evanjelickemu kostolu pristavena chramova veza. Odvtedy sa v  nej ozyva jeho hlahol dodnes. Uchranili ho aj  pred vojnovymi rekviraciami v roku 1916.
Mechanicke poskodenie zvonov, napr. potrhane lana opravoval sam. Elektricke “choroby liecil” jeho brat Ludovit. Asi pred desiatimi rokmi sa stalo napriklad aj to, ze na mestskej vezi sa odtrhlo srdce zvona a  spadlo na namestie. No o tri dni uz jeho opravene srdiecko opat bilo.
Kazdy zvon ma svoj hlas, najkrajsie zneju tie najvacsie. V mestskej vezi zvonia o 11. hodine za mrtvych, ak o  to poziadaju pozostali, a  o 15. hodine zvonia pre vsetkych mrtvych pat minut. V evanjelickom kostole zvonia pred sluzbami bozimi a pri pohreboch.
Na otazku, preco sa tolke roky obetavo staral o vezove hodiny a zvony, Jan Porteleky odpovedal: “Moja financna odmena za tuto pracu nebola vysoka - 250 korun mesacne, ale kazda koruna je dobra. Pozdvihnut mesto vsak niekto musi. A potom, clovek je vazenejsi, ked ma nejaku funkciu, hoci mnohi mestski pani nevedeli, kto tuto robotu robi. Dobre mi padlo o nieco sa starat, pretoze nemam vlastnu rodinu. Hodiny a zvony boli mojou rodinou, stale su mojmu srdcu blizke, to sa neda vymazat. Kazdy nieco musi zvladnut. Vsetka robota je mravencia robota a ked je rozdelena, aj ta mravencia robota je krasna. Vo vezi katolickeho kostola je latinsky napis: “Kazda hodina nam pripomina, ze pritomny cas bezi, lez pride jedna, co ti povie – odid!”
Jan Porteleky uz osem rokov svojich “zverencov” nenavstevuje, funkcia staleho udrzbara vezovych hodin a zvonov uz totiz neexistuje. Opravu vezovych hodin zabezpecuju Technicke sluzby mesta Brezna. Oprave zvonov vela casu a  prostriedkov venuju aj dnes dobrovolni obetavi nadsenci, kurator Ondrej Brozman v evanjelickej vezi a  Vincent Anestik v mestskej vezi.

(Redakcia v  spolupraci s  Ing. Milanom Kovacikom)

Jan Porteleky pri 3700-kilogramovom zvone v   evanjelickej vezi.

Foto: Peter Bercik