Za Jurajom Kovacom

Koncom augusta sme dostali smutnu spravu, ze vo veku sedemdesiatjeden rokov nas opustil Juraj Kovac - rodak zo Zavadky nad Hronom, ktoreho priatelia familiarne volali Duro.
V spomienke nad rakvou jeho dlhorocny priatel, spolupracovnik, dnes podpredseda Matice slovenskej Igor Kovacovic priblizil smutocnemu zhromazdeniu plodny zivot tohto cloveka.
V zivote Juraja Kovaca bolo mnoho ludskosti, vela cloveciny. Mal velmi rad svoju rodnu Zavadku, svoje Horehronie i svoju Bansku Bystricu a pri tom si vysoko vazil vsetko, co patrilo k Slovensku. Vazil si materinsky jazyk, ktory vedel majstrovsky pouzivat, svojich blizkych, tradicie a najma tie chlapske horehronske pesnicky. Vravi sa, ze kazdy clovek je nahraditelny. Mozno, ale zivot ako ho pozname dokazuje casto ine pravdivosti tohto tvrdenia. Su totiz ludia, ktori vchadzaju do nasich zivotov, usadia sa v nich a zanechavaju v nas vyrazne stopy. Ked pride cas a takito ludia nas opustia, ich strata je mimoriadne velka a velmi nam chybaju. Kazde stretnutie s Jurajom bolo pre ostatnych sviatkom, ci to bolo pri programoch vo Vychodnej, pri Horehronskych dnoch spevu a tanca v Helpe od ich vzniku, na Podpolianskych slavnostiach v Detve, v Rejdovej, Ciernom Balogu, Liptovskej Teplicke a v dalsich slovenskych obciach, pri vystupeniach “jeho” suborov Mostar, Partizan, Urpin, Telgart, Sumiacan, Helpan i Zavacan doma, ale aj v ruskej Tule, Juhoslavii, Madarsku i v Cesku. Rovnake to bolo pri divadelnych predstaveniach Sladkovicovcov v Banskej Bystrici, Chalupkovcov v Brezne, na prehliadkach divadelnikov v Medzibrode, Brusne, Tajove, Bravacove, Handlovej, Spisskej Novej Vsi, na Scenickej zatve v Martine, ale aj na Jiraskovom Hronove i medzi Slovakmi na Dolnej zemi.
Juraj Kovac uz ako strnastrocny zacal pisat scenky a autorsky sa “montoval” do dialogov. V roku 1952 sa na zaklade konkurzu dostal do skutocneho “kamenneho” divadla vo Zvolene. Pocas vojenskej zakladnej sluzby v Olomouci sa stal spoluzakladatelom vojenskeho folklorneho suboru Janosik. Od tej chvile sa folklor a divadlo v jeho zivote prelinali. Ucinkoval aj v mnohych filmoch. Jeho prvym hranym celovecernym filmom, kde mohol uplatnit svoje herecke schopnosti, bol Jergus Lapin, ktory nakrutil brezniansky rodak, reziser Jozef Medved. Odvtedy hraval v kazdom Medvedovom filme, hoci ho obsadzovali i taki popredni reziseri ako napr. Martin Tapak a Jozef Zachar. Posledne roky svojho zivota travil v Banskej Bystrici, kde bol zaroven hercom i reziserom a posobil ako metodik divadla v okresnom osvetovom stredisku. Spomenut treba i konferovanie folklornych suborov a roznych prehliadok folklornych a divadelnych suborov po celom Slovensku. Prave pri konferovani sa zrodila aj postava ludoveho rozpravaca Ondreja Hronca - Horehronca, ktoreho vystupenia mozno zratat i na stovky. To, co ako ludovy rozpravac hovoril, boli vypovede, ktore vzdy vedeli potesit, lebo obcas sa zrodili z priam neskutocnych pribehov. Mozno, ze v nich bolo aj cosi vymysleneho a aj ked v nich cosi zabolelo, predsa len kazdy, koho sa bytostne dotkli, sa hrdil tym, ze ho Duro Kovac vo svojom rozpravani neobisiel.
S Jurajom Kovacom sa v jeho rodnej obci rozlucili vsetci priatelia, rodina, blizki divadelnici, folkloristi a osvetari z celeho Slovenska. Ostavaju pekne spomienky na jeho ludskost, prihody, aj jeho piesne, ktore mal tak rad. Vdaka mu za svetlo, ktore siril okolo seba. Vdaka mu za klenoty ducha, ktore roky odovzdaval. Peknu cestu Juraj. Nech ti rodna hruda, ktoru si mal cely zivot vo velkej ucte, da dobre spocinutie.

Cest jeho pamiatke!

Daniel Rakyta

Spolok sv. Vojtecha

(k 135. vyrociu vzniku)

Spolok sv. Vojtecha vznikol z iniciativy Andreja Radlinskeho, ktory sa o jeho zalozenie usiloval od roku 1857. Valne zhromazdenie bolo 14. septembra 1870 v sidle spolku v Trnave. Prvym predsedom sa stal H. Szajbelyi, podpredsedom Stefan Zavodnik a spravcom Jan Slota. Radlinskemu sa uslo len cestne podpredsednictvo.
Poslanim SSV je zdruzovat slovenskych katolikov vsetkych vrstiev a profesii s cielom prehlbovat nabozenske, mravne a narodne presvedcenie, ako aj konanie a uplatnovanie krestanskych zasad vo vsetkych oblastiach kulturneho, vedeckeho a socialneho zivota nasho naroda. To je sucasne poslanie spolku. Podobne poslanie mal spolok aj v minulosti: vydaval knihy pisane v katolickom duchu a zasoboval cirkevne skoly slovenskymi ucebnicami. Spolok vydaval aj casopisy, vznikol Literarno – vedecky odbor, zriadilo sa Muzeum F. R. Osvalda, budovala sa kniznica i archiv. Spolok sv. Vojtecha aj dnes vydava aj rozsiruje publikacie pisane v krestanskom duchu. Pre svojich clenov vydava kalendar Putnik svatovojtessky a podielovu knihu. Spolok vydava a rozsiruje Svate pismo, liturgicke knihy, papezske dokumenty, modlitebne knizky, ucebnice aj ine publikacie pisane v krestanskom duchu. Spolok sv. Vojtecha ma svoje predajne vo viacerych mestach, do roku 1953 bola takato predajna aj v Brezne v budove rimskokatolickej fary. V Spolku sv. Vojtecha v Trnave posobili aj dve z nasich regionalnych osobnosti: Frantisek Oto Matzenauer, ktory ucil aj v Brezne, posobil v Spolku od roku 1873 ako jeho tajomnik a v rokoch 1932 – 1938 tam bol tajomnikom literarno – vedeckeho odboru rodak z Valaskej A. A. Banik.

(ap)

 Prechadzky historickym Breznom (4)

Vyvoj ulic a ich dalsie smerovanie do roku 1918

V predchadzajucich cislach sme zhodnotili rozdielne chapania vzniku pomenovania ulic, ake sa uplatnuju v regionalnej historickej spisbe, kde sme sa venovali aj nasimi postojmi k tejto problematike. Ulice z prvych obdobi casto tvorili “hovoriace nazvy” ako Mala, Velka/Dlha ulica, Forum (pri piaristoch s privlastkom stvorhranne). Po styridsiatich rokoch 16. storocia mozeme hovorit o posuvani namestia a od neho rozbiehajucich ulic (ako sa zacalo stavat opevnenie), pricom sa ulice skor rozsirovali ako vznikali (zapadna strana: Predna ulica – Mala ulica – Lutetia z jednotnej Valastianskej v 18. storoci). Premenuva sa oblast Dubravky na (Mensiu) Kostolnu ulicu (ukoncenim vystavby kostola, 1619), od ktorej dalej nasleduju domy zacinajuce od skoly tzv. Severnou ulicou (dnesnou Chalupkovu) k rohu, spajajucou sa s Juznou (Velkou) ulicou (Razusovou).
Spracovany nacrt vyskumu ma vyznam aj pre ozrejmenie charakteru mesta (jeho pociatkov) – starsej povodnej osady z 13. storocia, najma v poznani povahy namestia pred nadobudnutim privilegia trhoveho a jarmocneho prava (1488), kde odvtedy sa zauzival pre neho pojem forum (trhovisko).
Mnohi pamiatkari (L. Fillova) si pri vyskume urbanizmu a architektury Brezna vsimli rozhodujuci znak mestskej zastavby, ktory mozeme podriadit tiez na nase uvadzane vyvojove etapy ulic v praxi. To, ze sa v Brezne uz v privilegialnom pociatku ratalo s intenzivnejsim hospodarskym – spolocenskym rozvojom, je evidentne i na velkosti namestia. Znacne kvalitativne rozdiely v architektonicko-vytvarnom rieseni mestianskych domov vsak jasne dokumentuju, ze tento predpoklad nebol nikdy dosiahnuty. Taktiez okolo namestia sa nevytvorila vyraznejsia ulicna siet, domy v uliciach, ktore vyustovali z namestia, mali prevazne polnohospodarsky – remeselnicky charakter (pozn. JZ neobyvatelne plochy: Za Ulickou, Na Luke).
Od 18. storocia sledujeme prekvapujucu stagnaciu novych ulic a premenovania starej Lutetie, Sicilie i Carnthie. Ich predchadzajuce oznacenia sa v spolocnosti neujali a boli nahradzovane za prehladnejsie nazvy, o ktorych sme sa uz zmienili pri rozbore piaristickeho supisu, ktory nam posluzil ako cenny podkladovy zdroj aj pre “vystopovanie” ich uplatnenia v nasledujucich obdobiach. Vonkajsie ulice su v pozemkovych knihach casto vedene ako predmestia zeliarov v uliciach vseobecne oznacenych Venetia a Burgundia.
Dalsiu situaciu nam dosvedcuje napr. veduta s opevnenim mesta i planom (1772), zaznacujuca komunikacie mimo hradieb – cesty k jednotlivym osadam: k Mytu (od Dubravky), k Benusu, k Banskej Bystrici (s vyskytom aj ako Za Branou) a k Tisovcu (inac neskor Rimavska ulica podla doliny).
Sice Brezno malo v tom case malo centralnych ulic (udaje z roku 1830), ktore vychadzali z namestia (Platea templaris, Magna platea, Valaszkensis platea) s tromi predmestiami (Za Branou, Burgundia, Venetia), nemozeme hovorit az tak rozhodujuci stav, ktory zasiahol do procesu vyvoja novych ulic i sidliskovych utvarov, takmer do 90. rokov 20. storocia. Z pozemkov (zahrad, luk) sa vyclenuju samotne ulice, resp. blizsie sa urcuju vzdialenejsie uzemia, jednotlive parcely. Bohata frekvencia terennych nazvov chotara (vrchy, doliny...): lokalita Dubravka (Ulice: Cintorinska, Zahradna), Draksiar (Draksar), Brezenec (Platea Venetia in Brezenecz), Kiepka, Zidlovo, Horka a ine, pritom posluzia k buducemu pomenovaniu tychto ulic.
V matricnych zaznamoch nachadzame tiez dolozene domy: Ad pontem Baldovsky (Pri Baldovskom moste), co povazujeme za sucast Velkej ulice ako posledne hospodarske uzemia pri rieke. Dane pomenovanie pochadza od kopca (Bald) alebo istejsie od konkretnej osoby, ktora tu zila a hospodarila (a ktora sa v uvadzanom supise skutocne nachadza). Vidno, ze ulica nema taku neutralnost a zacina pred zaznamenavat novu etapu. Hromadenim typov ulic dochadza k ustupovaniu spojitosti s uzemim, cez ktore trasy prechadzaju, typicke regionalne zvlastnosti (poloha/rozloha/smer/hospodarske stavby/okolite chotarne oblasti) sa v ostatnom historickom ponimani celkom nedodrziavali. Jednotlive priestranstva casto (zhruba od konce 19. storocia) pouzivali tzv. statotvorne nazvy: aky rezim vladol, taky charakter museli mat dane z ulic a takto reagovat na veduce postavenie statu a s nim spojene konkretne osoby alebo udalosti. Pritom sme uz opisali, ze ulice vyjadrovali suvislost s tym, co pomenuvali (napr. Farska ulica, Benusska cesta) alebo poukazovali na dobovu situaciu spolocnosti (najlepsie to vidime pri zmenach namestia podla Alzbety Bavorskej, Ludovita Velkeho, Lajosa Kossutha, Masaryka, Stefanika, Klementa Gottwalda). V tomto obdobi sa do podob ulic dostavaju mena osob (spisovatelia, politici, vojenski hodnostari a ini).
Za madarskej ery dochadza nielen k premenovaniu namestia, ktore prijalo nazov Lajosa Kossutha, ale politickych zmien sa dotkli osudy Valastianskej a Velkej ulice, ktorym boli “nanutene” mena podla velitelov protihabsburskych povstani: I. Tökölyho a F. Rakocziho. Neprihliada sa ani na pritomny objekt cirkvi: Farska ulica ziskava cestny nazov podla romantickeho basnika Petöfiho.

Marek Locek

 Draksiar v dvadsiatych rokoch 20. storocia

Foto: Archiv Horehronskeho muzea